Denník N

Povedali nám, že syn sa nedožije siedmich rokov. Dnes má deväť a my robíme všetko pre to, aby mal plnohodnotný a šťastný život

Jana Portugall so synom Maximom. Foto – archív J. P.
Jana Portugall so synom Maximom. Foto – archív J. P.

Keď sa Jane Portugall pred deviatimi rokmi narodil syn Maxim, sprevádzali to dramatické okolnosti. Pôrod sa zbehol tak rýchlo, že musela neplánovane rodiť doma – za asistencie manžela a sestry. „Manžel musel syna po narodení aj oživovať, neskôr za to dostal ocenenie od prezidenta,“ hovorí Jana.

Krátko po príchode do nemocnice však lekári oznámili rodičom, že majú podozrenie na Downov syndróm.

Jana počas tehotenstva nestihla absolvovať testy na geneticky podmienené choroby. V tom čase sa s manželom a prvorodenou dcérou sťahovali zo Švédska na Slovensko, preto „prešvihla“ termín. Dnes je presvedčená, že aj keby vedela, že dieťa môže mať Downov syndróm, na interrupciu by nešla.

„Neodsudzovala by som nikoho, kto by sa rozhodol pre interrupciu. Viem si predstaviť, že niektoré matky nemajú žiadnu podporu a môžu to mať neskutočne náročné. My sme to však mali s mužom v sebe vyriešené a výsledky testu by na našom rozhodnutí nič nezmenili,“ vysvetľuje svoj postoj.

Skôr si myslí, že výsledok testov by mohol zmeniť to, ako by prežívala celé tehotenstvo. „Matka môže v takom prípade zažívať veľký stres a dieťa to cíti. Navyše to, že o diagnóze dieťaťa vie, jej vlastne nijako nepomôže. Nemôže vedieť, čo ju v skutočnosti čaká, kto jej pomôže a poradí. A keď sa dieťa narodí, aj tak sú v tom rodičia nechaní sami.“

Tak to bolo aj v ich prípade. Lekári im po zistení diagnózy povedali, že je im to ľúto.

„Keď sa vám narodí dieťa, na ktoré sa tešíte, a počujete toto, je to poriadny šok,“ hovorí Jana. „Pamätám si, ako som ležala v pôrodnici, videla som syna, ktorý bol krásny, a nechápala som, aké nezmysly mi to hovoria. Zdalo sa mi to absurdné.“

Namiesto bondingu nočná mora

Jana priznáva, že Downov syndróm dovtedy vôbec nepoznala, a keď jej lekári rozprávali o konkrétnych príznakoch, nedokázala to naplno vnímať. „Hovorili mi to v čase, keď som cítila ohrozenie,“ vysvetľuje.

Lekári jej totiž hneď po príchode do nemocnice odobrali syna a viac ako hodinu nevedela, čo s ním je, kde je a prečo jej ho nechcú vrátiť späť. „Bol to pre mňa veľký šok. Prvý pôrod som zažila vo Švédsku, kde je bonding po narodení dieťaťa veľmi dôležitou súčasťou. To, čo sa dialo po našom príchode do slovenskej nemocnice, vyzeralo skôr ako nočná mora a 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodičovstvo

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie