Pápež František zviditeľňuje ducha Druhého vatikánskeho koncilu
Spôsobom svojho pontifikátu ukazuje otvorené kresťanstvo, a práve preto je pre mnohých liberálny a málo katolícky.
Autor je publicista
Dynamika dejinného vývoja je pre cirkev výzvou aj k tomu, aby neprestávala reflektovať svoju službu pre človeka a svet. Čo však znamená služba svetu?
Podľa nedávno zosnulého švajčiarskeho teológa Hansa Künga to v negatívnom vymedzení znamená „nebojácne prestať hájiť také mocenské pozície v spoločnosti, ktoré boli cirkvi priazňou či nepriazňou dejín prisúdené, ktorých obhajovanie je však dnes nenávratne minulosťou, a môže nanajvýš len prebúdzať a zosilňovať proticirkevné nálady“. To znamená zrieknutie sa „mocenskej politiky, vedúcej úlohy vo svete, svetskej vážnosti, privilégií, výlučných práv“.
V pozitívnom vymedzení to znamená byť tu pre človeka a jeho svet, najmä v situáciách, ako sú chudoba, utrpenie, teror a vojny a podobne. Byť „pre svet“, a to „v zmierlivej otvorenosti, kritickej slobode a všeobjímajúcej láskavosti“.
Podobne to naznačil už Druhý vatikánsky koncil v 60. rokoch 20. storočia, ktorý priniesol posun k novému chápaniu i sebachápaniu cirkvi ako spoločenstva (communio). Na svojej dejinnej ceste má byť cirkev spätá „s ľudstvom a jeho dejinami“ a solidárne a empaticky vnímať „radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby“. Alebo ako to formuloval popredný nemecký teológ, jezuita Medard Kehl v knihe Kam kráča Cirkev? s príznačným podtitulom Diagnóza doby, cirkev má byť „putujúcim spoločenstvom nádeje uprostred veľkej rodiny ľudstva a s ňou“.