Naozaj kritizoval Miladu Horákovú a nechcel mať deti? Čo vo filme Zátopek je a čo nie je pravda

Dobrý deň,

uplynulý týždeň prišiel do slovenských kín film o bežcovi z Moravy, ktorého výkony udivujú aj po 70 rokoch.

Film Zátopek má prívlastok životopisný, aj keď – ako to pri takýchto filmoch býva – nie všetky životné udalosti sú zobrazené tak, ako sa skutočne odohrali.

Viac je však takých momentov, pri ktorých môže divák, ktorý Zátopkov príbeh nepozná, nadobudnúť pocit, či to scenáristi s dramatizáciou neprehnali.

Napríklad v situácii, keď si Zátopek pred životnou olympiádou z malichernosti poraní nohu a nie je isté, či sa vôbec stihne na hry pripraviť. Alebo vtedy, keď na hry neodcestuje, lebo sa mu nepáči rozhodnutie komunistov.

Ide však o momenty, ktoré sa skutočne odohrali a dokumentujú, aká komplikovaná bola Zátopkova cesta za tromi zlatými medailami, ktoré na OH v Helsinkách získal v priebehu siedmich dní.

Nemenej komplikovaný je podľa filmu aj Zátopkov súkromný život, čo však nie vždy korešponduje s realitou.

Výklus je pravidelný týždenný newsletter o behu, vychádza každý utorok. Posielame ho aj e-mailom, vypočuť si ho môžete aj ako podcast na kanáli Športové podcasty vo svojej podcastovej aplikácii.

Film sa začína scénou z olympiády 1968 v Mexiku, kde v behu na 10 000 metrov austrálsky favorit Ron Clarke dobehne do cieľa na 6. mieste a od vyčerpania skolabuje.

Z nemocnice následne telefonuje Emilovi Zátopkovi a prijíma jeho pozvanie do Prahy, ktorú len nedávno obsadili vojská Varšavskej zmluvy.

Už tu nachádzame rozpor so skutočnosťou, ktorý je, hlavne vzhľadom na záver filmu, potrebné zdôrazniť. Na konci filmu totiž Zátopek Clarkovi daruje svoju zlatú olympijskú medailu. To by v roku 1968 po neúspešnej olympiáde bolo pochopiteľné, udalosť sa však odohrala trochu inak.

Aj keď Clarke skutočne prišiel za Zátopkom a ten mu naozaj potajme daroval olympijské zlato, udialo sa tak ešte v roku 1966, teda dva roky pred tým, ako Clarke nezvládol olympijské finále v Mexiku.

Aj preto nie je úplne jasné, aký bol Zátopkov motív, keď Austrálčanovi, ktorý mal vrcholy kariéry stále pred sebou, podaroval taký vzácny suvenír.

Britský novinár a spisovateľ Richard Askwith, ktorý venoval Zátopkovi niekoľko rokov života, sa zamýšľa aj nad tým, či niekdajšieho úspešného bežca nedobehla kríza stredného veku a darovaním zlatej medaily chcel skôr sám sebe dokázať, že je stále schopný veľkých činov.

Na základe rozhovoru so Zátopkovým synovcom Jiřím však predpokladá, že Emil zrejme videl na Clarkovi sklamanie a chcel mu do života vniesť trochu radosti. Čo – ako dodáva spisovateľ – jeho gesto nijako neznižuje.

Hustý dážď aj maratónske trápenie

Po príchode Clarka do Prahy Zátopek ukazuje svojmu hosťovi miesta, na ktorých bežecky vyrastal, a zároveň sa v spomienkach vracia k zlomovým športovým udalostiam.

Tie sú vo filme zachytené hodnoverne, presne tak, ako ich Zátopek opisoval pri rozhovoroch s novinármi. Divák vidí jeho prvé preteky, na ktorých z lenivosti nechcel štartovať, no napokon skončí druhý, či prvé zahraničné podujatie, kde ako jediný člen československej výpravy v Berlíne suverénne vyhrá beh na 5000 metrov.

Rovnako presne sú zachytené aj všetky Zátopkove olympijské medaily. Najprv suverénne zlato z olympiády v Londýne 1948 v behu na 10 000 metrov a následne striebro na polovičnej trati.

Na londýnskej 5000-ke bežci súťažia v hustom daždi, ktorý môže neznalý divák považovať len za vizuálny prvok, ktorý dokresľuje Zátopkovo sklamanie z druhého miesta. V skutočnosti však počas finále naozaj husto pršalo a vytrvalci prichádzali do cieľa kompletne zašpinení od škvarového podkladu.

Zátopkov športový vrchol a takisto vrchol filmu prichádza na olympiáde v Helsinkách 1952.

Víťazstvu na 10 000-ke sa film venuje len okrajovo, o to podrobnejšie však ukazuje dramatický beh na 5 000 metrov, o ktorom sa vtedy – a zaznie to aj vo filme – hovorilo ako o „pretekoch storočia“.

Zátopek v ňom skutočne začal zo zadných pozícií a na čelo sa prepracoval až neskôr. Film presne ukazuje aj dramatické posledné kolo. Zátopek v ňom výrazne zrýchli a súperom utečie, tí ho však dobehnú a v poslednej zákrute je na štvrtom mieste. Následne však opäť pozoruhodne pridá a zvíťazí.

Tretie olympijské víťazstvo v priebehu siedmich dní prichádza na maratóne, pri ktorom Zátopek prekoná akúsi mentálnu krízu. Tá je vo filme vyobrazená scénou, pri ktorej československý bežec zastane. To sa síce v skutočnosti nestalo, faktom však je, že Zátopek v závere maratónu mimoriadne trpel a každým krokom spomaľoval. Kým prvých 10 kilometrov prebehol približne za 32 minút, posledných 10 kilometrov mu trvalo takmer 37 minút.

Po dobehnutí do cieľa Zátopek letargicky mávne rukou a krátko potom pobozká manželku Danu, ktorá sedí na tribúne. Presne tak, ako sa to pred 69 rokmi udialo.

Emil a Dana

Dana Ingrová, neskôr Zátopková, je dôležitou súčasťou filmu. Dvojica, ktorá sa skutočne narodila v rovnaký deň, sa spozná na pretekoch, svadbu mala v roku 1948 pár týždňov po olympiáde v Londýne.

Vo filmu vznikne konflikt, keď Dana vyčíta Emilovi, že kvôli športovému zaneprázdneniu nechce vychovávať deti.

Pravdou je, že dvojica nemala žiadnych potomkov, v skutočnosti to však nebolo ovplyvnené tým, že by bol Emil športovo zaneprázdnený.

„Bola som nešťastná, keď som zistila, že nemôžem mať deti a že doktorov navštevujem zbytočne,” vysvetlila Dana Zátopková v jednom z rozhovorov. Dodala tiež, že manžel bol pre ňu v tejto situácii oporou. „Utešoval ma a hovoril: ‚Prečo sa trápiš, myslíš, že keď nebudeme mať deti, tak ľudstvo vymrie?‘ Hovoril mi to tak dlho, až mi to prestalo prekážať,” povedala.

Boj proti komunizmu

Okrem športu a súkromia Zátopek vo filme bojuje aj proti komunistom, pričom vo väčšine situácií sa zachová hrdinsky.

Napríklad nenastúpi do lietadla, ktoré letí na olympiádu do Helsínk, keďže funkcionári z výpravy vylúčili jeho kamaráta, ktorého otec verejne nesúhlasil s režimom. Zátopek si následne absolvuje tvrdý pohovor u vtedajších autorít, no napokon na hry cestuje aj spolu so svojím priateľom. Za trest mu funkcionári robia v Helsinkách problémy a nechcú ho pustiť na štart behu na 5 000 metrov.

Ide o situáciu, ktorá sa skutočne odohrala, podľa spomienok však Zátopek vybavil olympijskú miestenku pre kamaráta pomerne ľahko a štarty vo Fínsku mu nikto nekomplikoval.

Kritickým bodom Zátopkovho boja proti komunistom je jeho meno pod textom, ktorý tvrdo odsudzuje Miladu Horákovú.

Moment je zachytený aj vo filme, kde však Zátopek len pridáva svoj podpis ku skupine iných. Navyše tak robí pod nátlakom komunistického funkcionára.

V skutočnosti však Zátopkov podpis figuruje samostatne pod širším prípevkom, ktorý tvrdo odsudzuje Miladu Horákovú. „A predsa sa našli zrúdy, ktoré chceli zničiť našu výstavbu a cestu k socializmu,“ píše sa v texte, pod ktorým sa nachádza Zátopkovo meno. „Rozsudok je výstrahou pre všetkých, ktorí by u nás v Československej republike hľadali pôsobisko pre svoje hanebné ciele. …a každý, kto by chcel narušiť našu spoločnú prácu, skončí tam, kde skončila banda špiónov a diverzantov.“ Publikovalo to Rudé právo 10. júla 1950.

Keď sa o 60 rokov neskôr spisovateľ Richard Askwith pýtal na spomínaný text Dany Zátopkovej, trvala na tom, že Emil text nikdy nevidel a zrejme ho uverejnili bez jeho súhlasu.

Tvrdenie manželky korešponduje so skutočnosťou, že vo vojenskej zložke má Emil v rokoch 1949 a 1950 viacero záznamov, ktoré upozorňujú na jeho kritický postoj voči režimu, čo vrcholí tým, že ho poslali do Prahy na šesťtýždňové školenie marxizmu.

Doktor Libor Svoboda z Ústavu pre štúdium totalitných režimov v Prahe v rozhovore s Askwithom pripúšťa, že Zátopek mohol text podpísať, dodáva však, že sa tak určite stalo pod silným psychickým nátlakom a vzdor by pre Zátopka znamenal stratu všetkého.

„Nechcem Zátopka obhajovať – bolo to z jeho strany zlyhanie. Ideálny hrdina by odmietol a vystúpil by z armády. Lenže Zátopek nebol v tomto ohľade ideálny hrdina. Chcel behať a svojmu cieľu veľa obetoval,” dodáva Svoboda.

Vo finále filmu sa Zátopek opäť komunistom vzoprie. Najprv na prednáške pre deti kritizuje okupáciu z roku 1968, a keď mu to funkcionár príde vyčítať a varuje ho pred trestom, Zátopek ho vyhodí z domu.

Trest, pred ktorým Zátopka vo filme varujú, napokon prišiel aj v reálnom živote. Po verejnom nesúhlase s udalosťami z augusta ’68 sa stal pre režim nepohodlný, vyhodili ho z armády a sedem rokov tvrdo pracoval – s lopatou hĺbil studne či pomáhal na vrtoch. Býval v maringotke a domov sa vracal len raz za dva alebo tri týždne.

Až neskôr ho rehabilitovali a okrem iného mohol cestovať do zahraničia, kde sa mu dostalo uznanie za to, čo v športovom živote dokázal.

Správy týždňa

Slovenská reprezentačná štafeta na 4 x 400 m vytvorila slovenský rekord v kategórii do 23 rokov časom 3:14,69 min. V sobotu sa oň v Bratislave postarali Jakub Benda, Nicolas Vojtáš, Mário Hanic a Lukáš Glodžák. Predchádzajúci rekord starý 29 rokov prekonali o 2,37 sekundy.

Posledný ročník ultra pretekov Ponitrianska stovka vyhrali Tomáš Borčin a Zuzana Matúšová. 106-kilometrovú trasu z Handlovej do Nitry zvládli v čase 10:57 h, respektíve v čase 14:13 h.

Usain Bolt v rozhovore pre BBC povedal, že pred olympiádou v Tokiu uvažoval o návrate, ale tréner ho odhovoril. Jamajčan zároveň dodal, že teraz, vo veku 35 rokov, je už na takýto krok neskoro.

Etiópčanka Senbere Teferiová prekonala svetový rekord v cestnom behu na 5 km. Časom 14:29 min o 15 s vylepšila svetový rekord Beatrice Chepkoechovej z Kene.

Výkon týždňa

Trailový bežec Peter Fraňo v Španielsku v sobotu vyhral medzinárodné preteky Canfranc-Canfranc. Rodák z Brezna zvládol 45-kilometrovú trasu so 4000-metrovým prevýšením za 5 hodín a 38 minút.