Denník N

Ochranár šeliem Jerguš Tesák: Môže vás v lese napadnúť vlk či rys? Ako sa brániť pred medveďom?

Jerguš Tesák. Foto N - Tomáš Hrivňák
Jerguš Tesák. Foto N – Tomáš Hrivňák

Ako konkrétne sa brániť, keď vás napadne medveď, a či sa báť šeliem v našich lesoch, vysvetľuje ochranár Jerguš Tesák zo Svetového fondu na ochranu prírody.

Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Brezne a na Horehroní.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

  • prečo mu začali prekážať poľovačky, hoci sám je poľovníkom,
  • prečo mnohí ľudia nerozumejú snahám ochranárov,
  • prečo sa medvede neuživia v lese a prečo objavili kukuricu na poliach,
  • ako konkrétne sa brániť, keď medveď napadne človeka,
  • prečo v lesoch potrebujeme šelmy,
  • ako developeri presadzujú svoje projekty a kde je chyba v systéme.

Pochádzate z dediny Pohronská Polhora obkolesenej horami. Ako vyzeralo vaše detstvo?

Pamätám si, ako naši stavali dom a ja som sa nechtiac vykúpal v sude s vápnom. Zachránil ma pes – jagdterrier, ktorý ma videl, ako kopem nohami. Brechal pri mne, kým si to, že sa topím, nevšimol otec.

Otec pracoval ako lekár a bol rekreačným poľovníkom. Jeho najväčším koníčkom však bola valaská kultúra, čiže ovce, salaše, gajdy a fujara. Za to, že sa dnes venujem ochrane prírody, vďačím práve jemu a vidieckemu prostrediu. Zvieratá som pozoroval odmalička priamo na dvore – sliepky, kačky, ovce, zajace, kone, psy, chovali sme všetko možné.

A keďže sa voláte Tesák, logicky ste sa preorientovali na šelmy.

To má ešte vtipnejšiu históriu – môj starký Ján Tesák si vzal za manželku Tatianu Šelmecovú. Potom sa už len čakalo, koho si vyberie „šelmiarsky“ osud. Padlo to na mňa. Páčia sa mi však všetky zvieratá, ktoré majú „zbrane“, okrem šeliem napríklad aj barany s poriadnymi rohami. Fascinuje ma morfológia ich lebiek.

Najviac vás však fascinujú vlci.

Možno preto, že sú najmenej prebádaní. Ľudstvo dodnes presne nevie, čo všetko a prečo sa deje v ich svorkách, ako sa rozhodujú, či je to len živelné alebo premyslené. Veda síce postupuje aj v tejto oblasti, ale stále je čo objavovať. Podobne je to u rysa. Ide o tajomné zviera, priam o ducha lesa.

Otec bol poľovník. Ako ste v detskom veku vnímali, že k tomu patrí aj zabíjanie zvierat v lese?

Otec ma odmalička učil zásady pohybu v lese – ako sa pohybovať potichu, ako stopovať zvieratá, ako brať do úvahy vietor a podobne. Našťastie nebol takým zverobijcom, na prvom mieste uňho bola ochrana prírody.

Prvé otázky som si začal klásť, keď som sa ako desaťročný ocitol pri zastrelenom medveďovi. Dovtedy som nepremýšľal nad tým, že zviera mohlo ešte žiť, z dvora som bol navyknutý, že sliepky, kačky či ovce sa zarezali a skončili ako jedlo. Odmalička som vídaval, ako sa z konkrétnych zvierat vytráca život.

Lámať sa to začalo, keď sme s otcom odstrelili líšku. V tom čase sa už medzi líškami nevyskytovala besnota, stále sa však šírila prašivina. Zamýšľal som sa, čo by tá líška robila, keby sme jej nezobrali život.

Na kolektívnych poľovačkách tiež bolo bežné, že psy vbehli do hory a ja som bol honcom, ktorý duril zver. Raz asi dva metre odo mňa prebehla srnka s mláďaťom. Strašne na mňa zapôsobili ich vyplašené oči. Do toho ich naháňali nabudené kopovy a farbiare. Vtedy mi definitívne došlo, že nechcem sledovať zver v takomto stave, ale v tichu, keď o mne nevie. To som mal asi 17 rokov.

Po dvadsiatke som už radšej na poľovačky nechodil, nepáčili sa mi ani chválenkárske reči niektorých poľovníkov, ktorí s nadšením opisovali, kam presne trafili zviera, ako sa prekoprclo a padlo. Raz som bol svedkom, ako jeleňovi odstrelili predné nohy.

Prosím?

V tom šoku sa metal na zadných nohách a v snahe utiecť sa váľal po zemi. Pritom sa na spoločných poľovačkách loviť nesmel. To bol definitívny klinec do rakvy môjho aktívneho lovu, hoci mám urobené poľovnícke skúšky a som členom poľovníckeho zväzu.

Foto N – Tomáš Hrivňák

Prečo toľko ľudí nerozumie snahám ochranárov?

V minulosti to súviselo s tým, že mnohí ľudia nechápali, o čo ochranárom vlastne ide. K tomu sa nedávno pridalo politické znásilňovanie tejto témy. Všimnite si hlasy typu „kedysi nebolo ochranárov a dobre bolo“. Kritikom uniká, že kedysi nebola taká intenzifikácia poľnohospodárstva, že lesy sa neťažili v takej miere, že nedochádzalo k rapídnym zmenám v krajine ako takej.

To vidia len tí, čo sa tomu venujú podrobne a systematicky. Iné profesie to nemajú ako posúdiť, napriek tomu kdejaký absolvent vysokej školy života zhrnie celú tému do dvoch viet na sociálnej sieti, dostane za to lajky a myslí si, že je najmúdrejší na svete.

Koľkokrát niekto kričí – načo chcete chrániť túto lúku, veď dakedy ju nik nechránil a dobre bolo. Lenže vysvetlite mu, že kedysi sa kosilo a hrabalo ručne, že fauna na lúke či pasienku nebola ohrozená, ale, naopak, prosperovala.

Dnes tam príde traktor s dvoma kotúčovými kosačkami, a to, čo sa mozaikovito kosilo a sušilo možno dva týždne, pričom dochádzalo k disperzii semien rôznych druhov rastlín, sa pokosí za deň. Popritom sa zlikviduje všetko, čo tam žije – od lúčnych koníkov až po vtáčikov. Potom príde iný stroj, vyrobí z toho silážový balík a koniec.

Tieto rozdiely kritici ignorujú, lebo im nerozumejú. Potom nariekajú, že kam zmizli lúčne koníky, a obvinia z toho straky. Jasné, že ich lovia straky aj bociany, ale nikdy by ich nezlikvidovali všetky.

A potom je tu ešte jeden častý argument – ľudia ako vy pomáhajú medveďom, vlkom a rysom, hoci tu máme plno ľudí bez domova, mnohé rodiny hladujú a podobne. Inými slovami – uprednostňujete zvieratá pred ľuďmi.

Na to sa dá povedať len jedno – každý z nás robí niečo iné, každý máme v tomto svete nejakú úlohu. Chrániť šelmy je jednoducho dôležité. Boli sme to predsa my, ľudia, kto za posledné desaťročia totálne zmenil ráz našej krajiny.

Na poliach máme vysadené množstvo kukurice, tá sa tam však neobjavila sama od seba. Čudujeme sa, ak v nej potom zver kotí mláďatá, že vďaka nej si medvede prepájajú pach do lesa dovezeného krmiva s pachom ľudí, a tiež s ich hlukom? Kukurica im jednoducho chutí a zvyšok je Pavlovov reflex, bodka.

To isté spôsobuje narastajúci turizmus. Zvieratá v lese vyrastajú s tým, že odmalička počujú ľudské hlasy, cítia pachy, počujú zvuky strojov, dokonca neraz žerú potravu, ktorú tam ľudia zanechajú. Prečo sa potom čudujeme, že medvede strácajú plachosť? Veď my sami sme ich naučili falošnému pocitu, že sme k nim dobrí, že sa nás nemajú báť. Medvede nechápu, že v skutočnosti je to naopak.

Medvede tak milujú kukuricu?

Samozrejme. Keď dnes robíme monitoringy v horách, pomaly tam ani nevidíme medvedie stopy. Medvede sa jednoducho „vykašľali“ na čučoriedky, o ktoré ich navyše oberajú masoví zberači, ktorí chodia v rojniciach, aby ich potom vo vedrách predávali pri cestách. Je to pre nich dobrý zárobok.

A najmä, medveď je v miestach, kde by mal mať dostatok pokoja, nepretržite vyrušovaný. Keď vidí, že prichádza o čučoriedky či brusnice, keď vníma, ako sa mu tam premelie množstvo hlučných ľudí, čo urobí? Čo urobí, keď z dvadsiatich dolín je v lete pätnásť obsadených zberačmi?

Vyplaší sa a ide nižšie?

Presne tak. Skrátka opustí takto vyrušované miesto a ide nižšie, ale zistí, že v päťdesiatročnej hospodárskej smrekovej monokultúre nič nenájde, a tak zíde ešte nižšie na pole, kde objaví kukuricu na desiatkach hektárov. Ako prvé mu potom napadne, že je somár, ak ju neobjavil skôr. To isté sa deje s medveďmi, ktoré nachádzajú potraviny v kontajneroch blízko obydlí. Je to pre ne ľahký zdroj obživy.

Ľudia však na to reagujú logicky – medvede napádajú ľudí, a tak treba nejaké opatrenia. Najlepšie kategorické.

Každý rok sa udeje niekoľko útokov medveďa na človeka. Maximom bolo deväť prípadov asi pred šiestimi či siedmimi rokmi, tento rok ich je zatiaľ sedem, v jednom prípade sa to ešte overuje.

Pozrime sa na to aj inak – každému z nás sa páči tiger ussurijský, ktorý dnes žije v jedinej oblasti sveta. Dokopy ich je tam možno 400 až 500 kusov. Keby som sa Slovákov spýtal, či máme zabíjať tieto krásne tigre, asi každý by odpovedal, že nie, že ich treba chrániť.

Lenže choďte sa spýtať domácich, ktorým tie tigre napádajú hospodárske zvieratá, gazdov, ktorí takto prišli napríklad o kravy. Budú schvaľovať ich odstrel. Je to v ľudskej povahe. To, čo máme v okolí, si spravidla nevážime. Podobne si Juhoameričania nevážia svoje dažďové pralesy, pričom zapredávajú svoju krajinu veľkým ťažobným spoločnostiam.

Podľa genetickej štúdie spred šiestich rokov je však u nás populácia medveďa na solídnej úrovni. Ako sa vlastne určujú hranice, že ich je priveľa a treba povoliť odstrely?

Slovensko si túto hranicu dodnes neurčilo. Z hľadiska ekologickej únosnosti je medvedia populácia v podstate v norme, sociálna únosnosť populácie je však niečo iné. V Chorvátsku, kde je areál výskytu medveďov podobný ako u nás, teda do 13-tisíc kilometrov štvorcových, došlo k odborno-verejnej dohode, že hranicou sociálnej únosnosti je tisíc medveďov. Všetko nad toto číslo v podstate lovia, ročne zastrelia 100 až 150 medveďov. Ak je medveď problémový, čiže ohrozuje ľudí, musí byť odstránený v priebehu niekoľkých dní.

Chorvátsko, ale aj Slovinsko tým trochu riskujú najmä vo vzťahu k Európskej komisii, keďže medvede majú zahrnuté v rovnakej prílohe ako my, čo znamená, že ide o striktne chráneného živočícha, na ktorého usmrtenie treba výnimku zo zákona. U nás sa to dodržiava napríklad aj vďaka Lesoochranárskemu zoskupeniu VLK, ktoré ide do všetkých konaní. Ak sa teda povolí neodôvodnený odstrel, vo výsledku to štát vďaka VLK-u stopne.

Koľko medveďov žije na Slovensku?

Ťažko povedať, ale môj odhad je už okolo 1800 kusov. Od roku 2015, keď bol stanovený počet na približne 1300, medvedia populácia určite narástla. Videl som aj odhady, že ich je okolo päť- až desaťtisíc, ale to sú len v prírode neaplikovateľné a bludné matematické prepočty.

Čo sa musí udiať, aby sa povolil legálny odstrel medveďa?

Poľovné združenie by muselo zdokladovať, že konkrétny medveď je problémový a pácha obrovské škody. A muselo by o tom predložiť dôkazy. Administratívne je to dosť náročný proces.

V minulosti sa takto strieľalo od 20 do 60 medveďov ročne, posledné dva roky sa to zúžilo len na vyslovene problémové medvede. Minulý rok usmrtili, ak sa nemýlim, štyroch, tento rok asi piatich či šiestich, hoci nahlásených problémových kusov je asi 25. Riešia sa postupne.

Pri predošlom spôsobe lovu sa neraz stalo, že sa neodlovil problémový medveď, ale jedinec, ktorý sa v konkrétnom čase vyskytol na konkrétnom mieste s návnadou. V praxi teda vôbec nemuselo ísť o rizikového medveďa. Aj preto je dôležité, aby manažment medveďa bol adresný.

Stále som sa nedozvedel, či medvede u nás sú, alebo nie sú premnožené.

U nás sa zaužívalo, že ak je niečoho veľa, okamžite povieme, že to je premnožené. Lenže ja evidujem len jeden premnožený druh, čo sa odzrkadľuje aj na úbytku ekosystémov – človeka. Je to dokázané aj tým, že jedine on dokázal spraviť nezvratné zmeny na planéte, jedine on dokázal čerpať prírodné zdroje nad limit, čo sa začína prejavovať napríklad aj na výkyvoch a zmenách našej klímy.

Dejú sa u nás vo veľkom nelegálne odstrely?

Samozrejme. Nelegálne sa strieľajú medvede, vlky, rysy, jelene, diviaky, srny, všetky možné zvieratá. Pytliaci tu vždy boli a pravdepodobne asi aj budú. Len sa zmenila forma. Ľudové pytliactvo sa vytráca a nahrádza ho takzvané trofejové.

Stretávate sa s otázkou, načo nám vlastne sú šelmy ako medvede, vlky či rysy?

Jasné. Ľudia totiž majú tendenciu myslieť si, že všetko by nám na niečo malo slúžiť. Lenže takto to nie je. Podstatné sú vzťahy v prírode, kde je všetko vzájomne poprepájané, hoci my jednotlivé vzťahy až tak nevidíme. Veda ich však vie opísať.

Moja odpoveď na otázku preto znie, že medvede, vlky a rysy sú nám na to, aby príroda fungovala tak, ako má, aby bola v rovnováhe. Nebyť vlkov, populácie kopytníkov by rástli ešte väčšou rýchlosťou, čo by malo konkrétne následky na prirodzenej regenerácii lesov. Rovnako medvede – okrem iného žerú aj zdochliny veľkých cicavcov, čo líška v takej miere neurobí, takže sú to aj dôležití sanitári.

Je to podobné ako pýtať sa, načo nám sú vtáčiky. Napríklad na to, že nám pekne spievajú, a okrem toho požierajú aj hmyz, ktorý nám, ľuďom, prekáža. To isté robia žaby či netopiere. Napríklad večernica za noc uloví až dvetisíc komárov. A to nehovorím o širokom spektre opeľovačov, ktorí udržujú krajinu pri živote. Nejde len o včely.

Inými slovami, príroda je ako motor a všetko, čo je v nej, tvorí jeho súčiastky.

Áno, pri technokratickom pohľade to platí. Môžete do motora nedolievať olej, čiže vyhubiť nejaký druh v prírode, ale ak v tom budete pokračovať, raz sa jednoducho zadrie a už ho nenaštartujete. Rovnako by pri ničení prírody nastal kolaps ekosystému. Faktom je, že my z toho motora dlhodobo vyťahujeme súčiastky a potom sa čudujeme následkom.

Najhoršie je, že máme krátku pamäť. Nespomíname si, že sme pred 20 rokmi niečo poškodili, zničili, pokazili, len sa čudujeme, ako sa tu dnes niečo prejavuje. Ešteže máme vedu, ktorá to detailne sleduje. Dobrým príkladom sú freóny, ktoré sme v minulosti hojne vypúšťali do atmosféry, a následky sme pocítili oveľa neskôr.

Takou súčiastkou sú teda napríklad aj vlci, ktorí lovia najmä chorú a slabšiu vysokú zver – jednak robia sanitárov, čím ozdravujú jej populáciu a držia ju pri sile, jednak zabezpečujú, aby sa nepremnožila. Vďaka tomu vysoká zver nemôže nadmerne obžierať stromy a narúšať prirodzenú rovnováhu v celom systéme. 

Presne tak, je to dokázané, vlci prospešne vplývajú na regeneráciu lesa. Podobne aj medvede – napríklad na Aljaške v riekach chytajú lososy, vytiahnu si ich na breh, čím vlastne šíria živiny z riek do okolitého prostredia. Zvyšky potom ešte ďalej rozvláčia líšky či vtáky. Nebyť medveďov, tieto konkrétne živiny sa na súš nedostanú. Všetko je krásne poprepájané.

Koľko vlkov u nás žije?

Okolo 400 až 500. Ich počet vždy reaguje na početnosť populácie jeho koristi. Keby u nás žilo len 100 jeleňov, mali by sme tu možno jednu dvojčlennú vlčiu svorku. Vysokej zveri tu však máme desaťtisíce kusov, a tak sa nimi uživí oveľa viac svoriek.

Platí tiež, že keď gravidná vlčica nemá dosť potravy a je v zlej kondícii,  má aj menej mláďat, dokonca môže potratiť. Naopak, ak má dosť potravy, vrhne naraz aj šesť vĺčat.

Prečo sa u nás nedarí rysovi napriek programom na jeho ochranu?

Rys je citlivejší a menej priebojný. Loví prioritne srnčiu zver a tá je pod tlakom diviačej zveri. Diviačia zver je nebezpečná najmä pri srnčích mláďatách – tiahnu lesom, nájdu odložené či stratené mláďa a zožerú ho. Pri srnčej zveri je známych tuším až šesť významných faktorov negatívne vplývajúcich na jej populáciu. Mnoho srnčej zveri tiež prichádza o život pre kolízie na cestách či strojové kosenie na poliach.

Rysy sa preto rady pohybujú najmä v oblastiach, kde je srnčej zveri viac. Zistilo sa však, že aj  tam už sú im v pätách diviaky. Rys je známy tým, že si uloví srnu a žerie ju aj päť dní. Jelenicu aj desať dní. Do toho sa mu začali pliesť diviaky, ktoré v stádach dokážu zožrať ulovenú srnu za pár desiatok minút. Chudák rys je odohnaný a musí ísť loviť ďalej.

Raz sme stopovali rysy na telemetrických obojkoch a zistili sme, že jeden rys za tri dni ulovil tri srny, všetky mu však zožrali práve diviaky.

Ďalším problémom je pytliacky tlak. Nemyslím tým len amatérov, ale aj poľovníkov, keďže niektorí z nich nerešpektujú pravidlá. A veľa proti rysovi robí aj fragmentácia krajiny. Napríklad medzi Kremnickými a Štiavnickými vrchmi je obrovská bariéra – železnica, diaľnica aj rieka, čo spolu vytvára kaskádu, cez ktorú rys ani iná zver neprejde.

Vieme, koľko kusov rysov tu máme?

Zaujímavé je, že výsledky výskumu z roku 2017 sú až päťnásobne nižšie ako poľovnícke štatistiky. Poľovníci teda číslo nadhodnotili, reálne tu nemáme viac ako 250 až 300 rysov, pričom ich populácia dlhodobo stagnuje. Pritom by mala rásť, keďže rysy sú chránené.

Foto N – Tomáš Hrivňák

Ľudia vždy budú chodiť na lesné plody aj na hríby. Majú sa báť našich šeliem v lesoch?

Ľudia by mali mať rešpekt pred všetkými zvieratami, nielen pred šelmami. A šeliem sa báť nemusia, rysa a vlka určite nie. Naposledy vlk zaútočil na človeka, keď tu ešte bola rozšírená besnota, čo je naozaj veľmi dávno.

Nemôže zaútočiť ani hladný vlk?

Ani hladný, ani vo svorke. Vlky na človeka neútočia. Sú plaché a utekajú preč. Trochu odvážnejšie vlky sú v oblasti Tatier, ale len preto, že v okolí obydlí sa usadila populácia jelenej a srnčej zveri. Ľudia teda môžu vlka zazrieť, určite však na nich nezaútočí.

Niekto povie, že stretol vlkov, tí sa naňho pozerali a hneď neutekali. V takom prípade ide najmä o mláďatá v prvom roku života, ktoré ešte človeka nevideli, preto sa na ňom ešte „nepopálili“. Skúsené vlky utekajú, zažil som to opakovane.

Zachytil som však, že v Poľsku vlk pohrýzol dieťa.

Áno, pohrýzol ho do zadku. Potom sa pri pitve vlka zistilo, že mal dve nohy opotrebovanejšie ako zvyšné dve. Malo to jediné vysvetlenie – ten vlk musel istý čas behať v kruhu, teda v oplotenej ohrade. Zrejme žil teda v zajatí a potom ho buď vypustili, alebo ušiel. Na človeka bol zvyknutý a pri hľadaní potravy nemal problém prísť až k dieťaťu.

Platí, že proti šelmám v lese, vrátane medveďov, pomáha hlasná debata medzi ľuďmi alebo zvonček na krku?

Áno. Nemusia kričať, stačí normálny hlas. Vtedy všetky šelmy zachytia človeka skôr ako on ich a utečú. Stačí, aby spolu boli dvaja alebo viacerí rozprávajúci sa.

Existuje spoľahlivá rada, čo robiť, ak na mňa zaútočí medveď?

Až 99 percent prípadov stretu človeka s medveďom vyrieši samotný medveď tým, že ujde. Samozrejme, nikomu neradím, aby ho prenasledoval. Niektorí prepadnú pocitu hrdinstva a vydajú sa v jeho stopách. To je obrovská chyba.

Ideálne je vydať sa opačným smerom. Ak však potrebujem ísť cestou, ktorou odbehol medveď, počkám päť minút a môžem ísť. Vtedy je už medveď niekde za kopcom. Samozrejme, situáciu neustále vyhodnocujem, lebo každá má svoje špecifiká.

Horšie je, ak pred človekom začne utekať medvedica, ktorá má nablízku mláďatá. Zdanlivo odbehne, ale potom zastane a čaká. Ak sa vtedy človek pohne a dostane sa medzi medvedicu a mláďatá, zaváňa to „prúserom“. Vtedy treba naozaj zastať a čakať, kým neprebehnú aj mláďatá.

Raz mi takto medvedica odbehla do húštiny, ja som sa pohol, ale potom som zastal. A dobre som urobil, lebo po minúte okolo mňa „precupitali“ medvieďatá. Museli totiž zliezť zo stromu. Keby som vtedy šiel ďalej, zrejme by som bol večer v správach na Markíze.

Samozrejme, človek by sa vtedy nepriznal, že urobil chybu, len by tvrdil, že ho napadol medveď. V skutočnosti by som však ten útok vyprovokoval ja svojou nedbanlivosťou. Mám kolegu, ktorý sa zaoberá rekonštrukciami týchto útokov. Zistil, že zväčša urobili chybu ľudia.

Čo teda robiť, ak ma napadne medveď?

Použiť takzvaný „bear spray“ – nastriekať mu ho do oblasti tváre a nosa, lebo ho má mimoriadne citlivý. Dostrel dobrého spreja je aj desať metrov. Odporúčam ho mať pri sebe každému, kto chodí na hríby do kadejakých húštin či väčšej divočiny, je to bežná výbava do lesa.

Poznám človeka, ktorý takto zasiahol medveďa pri útoku z dvoch metrov. Medveď padol na zem a začal si tvár šúchať o lístie, bol totálne dezorientovaný, len sa metal a potom utiekol preč. Pozor na vietor – ak fúka proti vám, síce zasiahnete medveďa, ale aj seba, preto sa treba správne natočiť.

Zahodiť bundu, vetrovku či batoh nepomôže?

Predovšetkým mám vždy ten sprej. Použiť som ho zatiaľ nemusel, ale radšej ho mám pri sebe. Neraz sme sa s medveďom stretli na 30 metrov, zakýval som mu, usmial sa a on utiekol.

Keby však medvedica začala cvakať zubami, čo naznačuje možný útok, vtedy je dobré začať pokojným hlasom na ňu rozprávať niečo v duchu „v poriadku, cúvam, idem preč, neboj sa, cúvam…“. Zároveň sa jej nepozerám do očí, ale nabok, registrujem ju len periférne. A naozaj treba pomaly ustupovať. Medveď to obvykle vyhodnotí tak, že preň nie ste riziko.

Ak nebodaj dôjde k útoku a rozbehne sa ku mne, použijem sprej. A ak ho nemám, snažím sa ľahnúť si tak, aby bol medvediemu pysku najprístupnejší práve batoh, nie moja hlava či krk. Hlavu si zároveň chránim rukami. Batoh je naozaj dobrá vec.

Má zmysel klásť medveďovi odpor?

Niektorí si myslia, že ho premôžu, ale to nehrozí. Kto to skúsil, zväčša na to doplatil životom. Vytiahnuť nôž a pichnúť medveďa je najhoršie možné rozhodnutie, lebo vtedy sa preň zo zdanlivo nebezpečného meníme na ozajstné nebezpečenstvo. O to bude agresívnejší.

Rovnako pochodili aj mnohí z tých, ktorí zblízka strelili medveďa do brucha. Medveď nie je sliepka, že sa hneď skláti. A nie je nič horšie ako medveďa rozzúriť do nepríčetnosti. Napríklad aj tým, že ho kopnete do pysku.

Opakujem – obvykle sa nič také nestane a medveď pri stretnutí s človekom ujde. Záchranná horská služba za posledných päť rokov hlásila asi 10 300 zranení na horách, z nich 160 smrteľných. Medvede za ten čas zranili 12 ľudí. Pripočítajte si k tomu ľudí, ktorí sa otrávili hubami – 150 až 200 ročne, poštípania hmyzom – 500 až 1000 hospitalizovaných ročne, autonehody a zistíte, že medveď nie je až takým rizikom.

Foto N – Tomáš Hrivňák

Počas práce zoológa na Správe Národného parku Muránska planina ste chodili do terénu, od vás však záviseli aj odborné stanoviská k rôznym stavbám a developerským projektom v prírode. Ako sa tam hľadá dobrý kompromis?

Medzi developermi sú slabšie aj silnejšie skupiny. Niektorí sú menej draví, prídu s nápadom, ale akceptujú výhrady. Našťastie Muránska dolina nebola pod takým tlakom, boli sme teda v inej pozícii ako naši kolegovia v Tatrách, kde to valcuje mašinéria trvalo neudržateľného rozvoja.

Občas sa developerom čudujem, že idú na veci naopak – spravia si projekty, všetko si všade dohodnú, a zrazu sú prekvapení, ak narazia na čudných „týpkov“ – ochranárov, respektíve ekoteroristov, ako nás zvyknú volať, ktorí im to chcú zastaviť.

Už pri územnom plánovaní by malo byť zaevidované, ktoré územia sú vzácne, čiže ochrana prírody je tam prioritou. Vtedy by stačilo, aby developeri už na začiatku procesu, keď premýšľajú o konkrétnej investícii, prišli a spýtali sa. Rovno by dostali odpoveď – je to dobrý nápad, ale na danom území nemožný, skúste to inde. Nevykladali by potom zbytočné peniaze na to, čo im aj tak neprejde.

Miesto toho sa z ich strany robia zákerné ťahy ako na Štrbskom plese, kde v rámci boja o postavenie novej vyhliadkovej veže sľubujú múzeum prírody, hoci dobre vedia, že tam nikdy nebude. Jednoducho ochranárov obabrú a hotovo. Takto to fungovať nesmie.

Boli ste účastníkom množstva podobných konaní aj ako štátny úradník, aj ako človek z mimovládnej organizácie. Kde je najväčšia chyba v systéme?

Že v konečnom dôsledku o povolení rozhoduje jediný úradník na okresnom úrade. Jasné, po ňom to ešte podpíše prednosta, ale to je formalita. Vo finále teda obrovskú rolu zohráva povaha konkrétneho úradníka – či vie odolávať tlakom alebo sa bojí, či je vôbec ochranársky zmýšľajúci a podobne. Podľa mňa je choré, že rozhoduje silnejšia či slabšia vôľa jediného človeka.

Neraz sa totiž stáva, že developer sa úradníkovi vyhráža – ak to neschválite, budete mať problémy a podobne. Toto je veľký tlak, na ktorý nie sme všetci stavaní.

Aké to má riešenie?

Že by o projektoch rozhodovali samotné chránené územia, napríklad národné parky, nie jedna osoba na okresnom úrade. Eliminoval by sa tým aspekt jej odolnosti voči tlakom. Keby o veciach rozhodoval kolektív ľudí v správe národného parku, ktorý jasne povie, že nie, nič sa tam stavať nebude, pečiatku vám nedáme, tlak developerov by to oslabilo.

Ale veď národné parky dnes môžu k tým projektom dávať svoje odborné stanoviská.

Jasné, my ako kolektív z národného parku alebo chránenej krajinnej oblasti sme vždy spracovali odborné stanovisko s dôvodmi, prečo nie, a ak áno, tak za akých podmienok, úradník na okresnom úrade ho však mohol a nemusel akceptovať.

Ak ho neakceptoval, správa národného parku stratila v danom prípade opraty. Celý ten proces je však ešte oveľa komplikovanejší a má sebe zakódovaných množstvo kiksov, ja ho teraz opisujem veľmi zjednodušene.

Ani sa nečudujem, že množstvo ochranárov do mimovládnych organizácií prúdi práve zo štátnej správy.

Trúfam si povedať, že v treťom sektore, ktorý sa venuje ochranárstvu, je až 90 percent ľudí, ktorí predtým pracovali v štátnej alebo verejnej správe. Videli, ako to funguje, dopálilo ich to a pochopili, že viac dokážu urobiť z iných pozícií.

Zvláštne, že zvonka sa dá ovplyvniť viac ako zvnútra systému.

Áno, ide o ľudí, ktorí v štátnej alebo verejnej správe stratili ilúzie, a tak to skúšajú inak. Koniec koncov, patrím k nim aj ja. Vždy sa smejem, keď niekto napáda tretí sektor, najmä kadejakí „tlci“ na sociálnych sieťach, pritom práve tretí sektor združuje významnú časť odborníkov na ochranu prírody.

Foto N – Tomáš Hrivňák

Čo by sa muselo udiať, aby ochranári stratili svoje opodstatnenie?

Chcete počuť, ako sa zbaviť ochranárov? V takom prípade treba vytvoriť veľké územia, národné parky, kde bude hrať prvé husle príroda, nie človek. Nebude sa tam ťažiť ani stavať, tie zóny budú bez zásahov, respektíve s veľmi jemnými a citlivými zásahmi človeka.

Zároveň treba vniesť viac ekológie do poľnohospodárstva. Niekto povie, že ekonomika nepustí, ale ja tvrdím, že trochu pustiť musí. Paradajka, ktorá vyrastie na chemickom substráte, predsa nie je ani taká zdravá, ani taká chutná, ako keď vyrastie prirodzene na pôde s adekvátnymi živinami.

Naša pôda je taká vyžmýkaná, že sa naozaj oplatí pozrieť, ako vyzerá ekologické poľnohospodárstvo v niektorých západných krajinách. Pôda nemôže byť odkázaná len na chémiu. Bez nej dnes nevypestujeme snáď nič. Naši predkovia to vedeli, stačí si na to spomenúť.

Badateľne stúpa nevraživosť medzi rôznymi skupinami ľudí, a nielen medzi kritikmi ochranárov a samotnými ochranármi. Čo s tým? 

My ľudia sme vzťahovační. Ak sa niekomu stane nejaká škoda, znenávidí jej pôvodcu. Ak bačovi vlk zlikviduje ovce, znenávidí vlkov. Ak chovateľovi líška vydrhne sliepky, znenávidí líšky. Ak holubiarovi jastrab odnesie holuba, znenávidí ho a hľadá spôsob, ako ho zlikvidovať.

Mňa kliešť pripravil o manželku, čo je oveľa horšie. Mám znenávidieť kliešte? Alebo napríklad divú zver, na ktorej je veľa kliešťov a prenášajú sa ďalej? Alebo mám nenávidieť globálne otepľovanie, lebo jedným z jeho následkov je viac kliešťov a viac patogénov v nich?

A mám znenávidieť aj ovčiarstvo, lebo manželku zrejme pripravil o život nepasterizovaný čerstvý ovčí syr? Ten syr som jedol aj ja a nič sa mi nestalo. Manželka v tom čase dojčila, bola unavená, nevyspatá, mali sme dve malé deti, možno aj jej vyčerpanie zohralo svoju rolu.

Človek nemôže stále niekoho alebo niečo nenávidieť, tak sa fungovať nedá. Bol som postavený pred hotovú vec, prišiel som o najcennejšieho človeka vo svojom živote, o dôležitú súčasť seba samého, bolí to, ale necítim nenávisť.

Kliešte sú súčasťou prírody takisto ako nejaký lykožrút, majú tu svoju úlohu a ja to nezmením. Skôr sa zamýšľam, čo urobiť, aby príroda fungovala v rovnováhe a aby jej človek zbytočne neubližoval. Príroda sa mu za to odvďačí.

JERGUŠ TESÁK (1986)

Narodil sa v Brezne, vyrastal v Pohronskej Polhore. Vyštudoval Fakultu ekológie a environmentalistiky na Technickej univerzite vo Zvolene. Pracoval ako zoológ na Správe Národného parku Muránska planina, kde sa venoval mapovaniu šeliem a biotopov hlucháňa. Aktuálne pôsobí vo WWF Slovensko (Svetový fond na ochranu prírody), kde sa venuje primárne medzinárodným projektom zameraným na ochranu a manažment veľkých šeliem ako vlk, rys a medveď, a tiež predchádzaniu konfliktov medzi šelmami a človekom, respektíve medzi šelmami a hospodárskymi zvieratami.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Denník N v Brezne

Rozhovory

Životné prostredie

Slovensko

Teraz najčítanejšie