Denník N

Ochranár šeliem Jerguš Tesák: Môže vás v lese napadnúť vlk či rys? Ako sa brániť pred medveďom?

Jerguš Tesák. Foto N - Tomáš Hrivňák
Jerguš Tesák. Foto N – Tomáš Hrivňák

Ako konkrétne sa brániť, keď vás napadne medveď, a či sa báť šeliem v našich lesoch, vysvetľuje ochranár Jerguš Tesák zo Svetového fondu na ochranu prírody.

[Pre predplatiteľov: tento víkend máte poštovné na naše knihy zadarmo.]

Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Brezne a na Horehroní.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

  • prečo mu začali prekážať poľovačky, hoci sám je poľovníkom,
  • prečo mnohí ľudia nerozumejú snahám ochranárov,
  • prečo sa medvede neuživia v lese a prečo objavili kukuricu na poliach,
  • ako konkrétne sa brániť, keď medveď napadne človeka,
  • prečo v lesoch potrebujeme šelmy,
  • ako developeri presadzujú svoje projekty a kde je chyba v systéme.

Pochádzate z dediny Pohronská Polhora obkolesenej horami. Ako vyzeralo vaše detstvo?

Pamätám si, ako naši stavali dom a ja som sa nechtiac vykúpal v sude s vápnom. Zachránil ma pes – jagdterrier, ktorý ma videl, ako kopem nohami. Brechal pri mne, kým si to, že sa topím, nevšimol otec.

Otec pracoval ako lekár a bol rekreačným poľovníkom. Jeho najväčším koníčkom však bola valaská kultúra, čiže ovce, salaše, gajdy a fujara. Za to, že sa dnes venujem ochrane prírody, vďačím práve jemu a vidieckemu prostrediu. Zvieratá som pozoroval odmalička priamo na dvore – sliepky, kačky, ovce, zajace, kone, psy, chovali sme všetko možné.

A keďže sa voláte Tesák, logicky ste sa preorientovali na šelmy.

To má ešte vtipnejšiu históriu – môj starký Ján Tesák si vzal za manželku Tatianu Šelmecovú. Potom sa už len čakalo, koho si vyberie „šelmiarsky“ osud. Padlo to na mňa. Páčia sa mi však všetky zvieratá, ktoré majú „zbrane“, okrem šeliem napríklad aj barany s poriadnymi rohami. Fascinuje ma morfológia ich lebiek.

Najviac vás však fascinujú vlci.

Možno preto, že sú najmenej prebádaní. Ľudstvo dodnes presne nevie, čo všetko a prečo sa deje v ich svorkách, ako sa rozhodujú, či je to len živelné alebo premyslené. Veda síce postupuje aj v tejto oblasti, ale stále je čo objavovať. Podobne je to u rysa. Ide o tajomné zviera, priam o ducha lesa.

Otec bol poľovník. Ako ste v detskom veku vnímali, že k tomu patrí aj zabíjanie zvierat v lese?

Otec ma odmalička učil zásady pohybu v lese – ako sa pohybovať potichu, ako stopovať zvieratá, ako brať do úvahy vietor a podobne. Našťastie nebol takým zverobijcom, na prvom mieste uňho bola ochrana prírody.

Prvé otázky som si začal klásť, keď som sa ako desaťročný ocitol pri zastrelenom medveďovi. Dovtedy som nepremýšľal nad tým, že zviera mohlo ešte žiť, z dvora som bol navyknutý, že sliepky, kačky či ovce sa zarezali a skončili ako jedlo. Odmalička som vídaval, ako sa z konkrétnych zvierat vytráca život.

Lámať sa to začalo, keď sme s otcom odstrelili líšku. V tom čase sa už medzi líškami nevyskytovala besnota, stále sa však šírila prašivina. Zamýšľal som sa, čo by tá líška robila, keby sme jej nezobrali život.

Na kolektívnych poľovačkách tiež bolo bežné, že psy vbehli do hory a ja som bol honcom, ktorý duril zver. Raz asi dva metre odo mňa prebehla srnka s mláďaťom. Strašne na mňa zapôsobili ich vyplašené oči. Do toho ich naháňali nabudené kopovy a farbiare. Vtedy mi definitívne došlo, že nechcem sledovať zver v takomto stave, ale v tichu, keď o mne nevie. To som mal asi 17 rokov.

Po dvadsiatke som už radšej na poľovačky nechodil, nepáčili sa mi ani chválenkárske reči niektorých poľovníkov, ktorí s nadšením opisovali, kam presne trafili zviera, ako sa prekoprclo a padlo. Raz som bol svedkom, ako jeleňovi odstrelili predné nohy.

Prosím?

V tom šoku sa metal na zadných nohách a v snahe utiecť sa váľal po zemi. Pritom sa na spoločných poľovačkách loviť nesmel. To bol definitívny klinec do rakvy môjho aktívneho lovu, hoci mám urobené poľovnícke skúšky a som členom poľovníckeho zväzu.

Foto N – Tomáš Hrivňák

Prečo toľko ľudí nerozumie snahám ochranárov?

V minulosti to súviselo s tým, že mnohí ľudia nechápali, o čo ochranárom vlastne ide. K tomu sa nedávno pridalo politické znásilňovanie tejto témy. Všimnite si hlasy typu „kedysi nebolo ochranárov a dobre bolo“. Kritikom uniká, že kedysi nebola taká intenzifikácia poľnohospodárstva, že lesy sa neťažili v takej miere, že nedochádzalo k rapídnym zmenám v krajine ako takej.

To vidia len tí, čo sa tomu venujú podrobne a systematicky. Iné profesie to nemajú ako posúdiť, napriek tomu kdejaký absolvent vysokej školy života zhrnie celú tému do dvoch viet na sociálnej sieti, dostane za to lajky a myslí si, že je najmúdrejší na svete.

Koľkokrát niekto kričí – načo chcete chrániť túto lúku, veď dakedy ju nik nechránil a dobre bolo. Lenže vysvetlite mu, že kedysi sa kosilo a hrabalo ručne, že fauna na lúke či pasienku nebola ohrozená, ale, naopak, prosperovala.

Dnes tam príde traktor s dvoma kotúčovými kosačkami, a to, čo sa mozaikovito kosilo a sušilo možno dva týždne, pričom dochádzalo k disperzii semien rôznych druhov rastlín, sa pokosí za deň. Popritom sa zlikviduje všetko, čo tam žije – od lúčnych koníkov až po vtáčikov. Potom príde iný stroj, vyrobí z toho silážový balík a koniec.

Tieto rozdiely kritici ignorujú, lebo im nerozumejú. Potom nariekajú, že kam zmizli lúčne koníky, a obvinia z toho straky. Jasné, že ich lovia straky aj bociany, ale nikdy by ich nezlikvidovali všetky.

A potom je tu ešte jeden častý argument – ľudia ako vy pomáhajú medveďom, vlkom a rysom, hoci tu máme plno ľudí bez domova, mnohé rodiny hladujú a podobne. Inými slovami – uprednostňujete zvieratá pred ľuďmi.

Na to sa dá povedať len jedno – každý z nás robí niečo iné, každý máme v tomto svete nejakú úlohu. Chrániť šelmy je jednoducho dôležité. Boli sme to predsa my, ľudia, kto za posledné desaťročia totálne zmenil ráz našej krajiny.

Na poliach máme vysadené množstvo kukurice, tá sa tam však neobjavila sama od seba. Čudujeme sa, ak v nej potom zver kotí mláďatá, že vďaka nej si medvede prepájajú pach do lesa dovezeného krmiva s pachom ľudí, a tiež s ich hlukom? Kukurica im jednoducho chutí a zvyšok je Pavlovov reflex, bodka.

To isté spôsobuje narastajúci turizmus. Zvieratá v lese vyrastajú s tým, že odmalička počujú ľudské hlasy, cítia pachy, počujú zvuky strojov, dokonca neraz žerú potravu, ktorú tam ľudia zanechajú. Prečo sa potom čudujeme, že medvede strácajú plachosť? Veď my sami sme ich naučili falošnému pocitu, že sme k nim dobrí, že sa nás nemajú báť. Medvede nechápu, že v skutočnosti je to naopak.

Medvede tak milujú kukuricu?

Samozrejme. Keď dnes robíme monitoringy v horách, pomaly tam ani nevidíme medvedie stopy. Medvede sa jednoducho „vykašľali“ na čučoriedky, o ktoré ich navyše oberajú masoví zberači, ktorí chodia v rojniciach, aby ich potom vo vedrách predávali pri cestách. Je to pre nich dobrý zárobok.

A najmä, medveď je v miestach, kde by mal mať dostatok pokoja, nepretržite vyrušovaný. Keď vidí, že prichádza o čučoriedky či brusnice, keď vníma, ako sa mu tam premelie množstvo hlučných ľudí, čo urobí? Čo urobí, keď z dvadsiatich dolín je v lete pätnásť obsadených zberačmi?

Vyplaší sa a ide nižšie?

Presne tak. Skrátka opustí takto vyrušované miesto a ide nižšie, ale zistí, že v päťdesiatročnej hospodárskej smrekovej monokultúre nič nenájde, a tak zíde ešte nižšie na pole, kde objaví kukuricu na desiatkach hektárov. Ako prvé mu potom napadne, že je somár, ak ju neobjavil skôr. To isté sa deje s medveďmi, ktoré nachádzajú potraviny v kontajneroch blízko obydlí. Je to pre ne ľahký zdroj obživy.

Ľudia však na to reagujú logicky – medvede napádajú ľudí, a tak treba nejaké opatrenia. Najlepšie kategorické.

Každý

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Denník N v Brezne

Rozhovory

Životné prostredie

Slovensko

Teraz najčítanejšie