Deti píšu utečencom: Naučíme vás slovenčinu, skúsime zmeniť Slovensko

Privítanie v krajine, kde si už nepamätajú bombardovanie

Ivar Smaho, 17 rokov, gymnázium Metodova, Bratislava

Dva dni predtým, ako píšem tento článok, som strávil asi tri hodiny na hraničnom priechode Hegyeshalom – Nickelsdorf, pár kilometrov od slovenských hraníc. Za ten relatívne krátky čas tadiaľ prešlo odhadom niekoľko tisíc utečencov. Som vďačný ľuďom, ktorí tam strávili oveľa viac času ako ja a pomohli viac než dvadsiatim tisícom ľudí na úteku za uplynulý týždeň.

Najsilnejšie momenty som zažíval prvú polhodinu, keď som prvýkrát na vlastné oči videl utrpenie ľudí, ktorí k nám prišli s nádejou, že tu budú môcť viesť bezpečný život. Téma ma zaujíma a to utrpenie som od začiatku chápal, ale ak to vidíte osobne, utečenci prestávajú byť len témou diskusie v krajine, kde nikomu zvyšok rodiny nezahynul pri náletoch. A síce aj tu žije veľa ľudí v núdzi, stále na tom nie sú tak zle ako ľudia na úteku.

Po asi hodine, čo sme spolu s dobrovoľníkmi Červeného kríža pomáhali utečencom, sa ma môj kamarát opýtal, ako to celé na mňa pôsobí. Prvá vec, čo mi napadla, bola, že zatiaľ, čo na Slovensku takmer celá politická scéna bojuje proti kvótam a ľudia majú niekde iracionálny strach z vyhodenia vodného diela do vzduchu, tu som stretol veľa konkrétnych ľudí, ktorí potrebovali pomoc.

Je pre mňa zarážajúce, že v štáte Európskej únie je v 21. storočí potrebná pomoc Červeného kríža. Vidím súvislosť medzi tým, že vládu netrápi neoblečené dievčatko so zodratými nohami a nerieši ani to, že každoročne z krajiny odchádza 30-tisíc mladých ľudí, ktorí v nej nevidia žiadnu perspektívu.

Skúsme si predstaviť, že by sa aspoň toľko ľudí, koľko za jeden víkend prešlo pár kilometrov od toľko fetišizovanej našej hranice, ocitlo u nás. Isto, utečenci majú často aj nereálne očakávania, ale uvedomili by sme si my konečne, že teraz máme prejaviť súcit a ľudskosť, že to nie je bezpečnostná hrozba nelegálnej migrácie, téma riešená v „Bruseli“, ani ohrozenie niečoho, čo nazývame našou kultúrou a v mene čoho sme ochotní obetovať aj životy ľudí.

Z čoho pozostáva tá naša kultúrna identita? Aj z dedinských pogromov na židov a z neustáleho ukazovania prstom na akokoľvek iných a ich vyčleňovania spomedzi nás? Som presvedčený o tom, že by sme mali namiesto toho ukázať kultúru prijatia, porozumenia a začlenenia, pretože nejde len o pomoc ľuďom v zúfalej situácii, ktorí nemajú nič a hľadajú bezpečie, ale aj o ekonomickú príležitosť. A tiež nás to možno naučí väčšej tolerancii v krajine, kde sa zvykli deti s postihnutím zatvárať za niekoľkometrové múry na okrajoch miest a predsudky voči iným na základe farby pleti nás oberajú údajne až o 7 % HDP.

Ľudia na úteku raz prídu aj k nám, a verím, že urobíme aj čosi iné, ako hovoriť o „riešení problémov tam, kde vznikli“.

Neočakávam, že budú posielať srdiečka premiérovi alebo aspoň držať transparenty „Thank you, Slovakia“. Dúfam však, že veľa bežných ľudí zistí, že vo svojom okolí nebudú zažívať to, čo si mysleli na základe lživých videí na YouTube. Akurát sem prídu ľudia, ktorí tým, že sú inej etnickej a náboženskej príslušnosti a prispejú k rešpektu tam, kde je dnes intolerancia. Spolu s tým sa určite aj verejná diskusia posunie tak, že budeme riešiť, ako čo najlepšie integrovať prichádzajúcich. Nie, či ich vôbec prijať, či radšej nepostaviť plot a či nemusia byť kresťania.

 

Vitaj a nauč sa to, čo my – nariekať

Lenka Strapková, 16 rokov, Gymnázium J. Francisciho-Rimavského v Levoči

Milý utečenec,

je mi trápne volať Ťa takto. Znie to totiž, akoby si bol iný ako ja, a pritom nie sú všetci ľudia len ľuďmi?

Máš za sebou dlhú a namáhavú cestu, určite si vyčerpaný a na dne, ale neboj sa, na tomto svete (ak by to niekto nevedel, tak v našom spoločnom domove, ktorý patrí každému rovnako, či už taký alebo hentaký) sme aj my, ľudia, ktorí vedia, že potrebuješ pomoc, ale hlavne toleranciu.

Možno Ti chvíľku potrvá, kým si zvykneš na slovenský (európsky) život tých, ktorí Ťa, tu nechcú. Dovoľ mi, aby som Ti ho uviedla v skratke.

Prvé, čo sa musíš naučiť, je nariekať, viem, znie to nezmyselne, nuž je to tak. Nariekanie je základ zábavy a životného štýlu  Slovákov, avšak, aj nariekanie má svoje kategórie:

a) všeobecné nariekanie, to znamená, nariekanie na vládu. Faktom je, že aj toto nariekanie si musíš poistiť, čo znamená každé štyri roky si zvoliť tú istú vládu a potom na ňu zas nariekať. To je sranda, že?

b) situačné nariekanie, to znamená sťažovať sa na daný výkyv doby. Uvediem príklad: “Tí, homosexuáli, imigranti, neplatiči daní, podnikatelia, sused, svokra, kolegovia, to oni, oni môžu za to, že ja mám zlý život!” V tomto nariekaní máš možností veľa, stačí len nechať zapracovať svoju fantáziu.

Samozrejme, všetko má svoju daň, a tak po peknom dni, keď prídeš domov a začneš žiť sociálny život na sieti, úplne postačí, keď rozdáš zopár “páči sa mi to” ubitým zvieratkám, ktoré vďaka tebe a tvojmu “zdieľaniu” dostanú zázračnú silu, jedlo a samozrejme potrebné ošetrenie.

Toto sú oni, tí, ktorí Teba nazývajú nekultivovaným, tí, ktorí sa Ťa, boja. Ale ty sa nemusíš. Ak sa im niečo nepáči, sedia na zadku a maximálne zas nariekajú. Síce existuje aj pár rytierov z ich radov, lenže tých spoznáš rýchlo: nemajú vlasy, naopak majú silné hlasy bezduchých slov.

Predstav si, oni tvrdia, že sa nevieš správať, pretože nechávaš za sebou neporiadok. Asi zabudli na ich tajné svätyne na okrajoch lesov.

Ale o tomto liste nikomu ani muk, ja som totiž len šestnásťročné dieťa, ktoré ešte do ničoho nevidí, nesmie mať vlastný názor a musí počúvať rady starších zadubencov.

Nakoniec len dodám, svet je preplnený prázdnymi hlavami, ale ty sa drž a nevzdávaj sa, verím, že to zvládneš a nebudeš sklamaný z toho kde si sa to dostal.

 

Naučím ich po slovensky, ako môj strýko v Medveďove

Lenka Adamičková, 13 rokov, ZŠ Zlatníky

Naši sa o utečencov veľmi nezaujímajú. Otec len prepína správy v telke, nejako ich okomentuje a mama vždy povie, že je to strašné, malo by sa s tým niečom robiť a v poslednom čase aj to, že jej to už lezie na nervy. Brata zaujíma len futbal a utečenci sú mu ukradnutí.

Ani ja nie som iná. Sledujem správy v televízii, no viac ma baví lajkovať príspevky na Facebooku. Nepáčia sa mi však hlúposti, keď chcú niekoho zabiť alebo poslať domov. Prečo? Aj oni majú právo na dobrý život.

Priznám sa, že neviem, ako vyriešiť túto krízu, no mala by sa vyriešiť. Pre dobro nás všetkých. Aj ich, aj naše. Dedo spomínal, že takto sa utekalo aj v šesťdesiatomôsmom.

Neviem, či to tak bolo. Nie som slepá a neprijímam nekriticky názory iných. Ale myslím si, že by sa malo pomáhať.

Hoci je pravda aj to, že utečencov nepoznáme. No poznám svojho strýka, ktorý už viac ako dva roky učí utečencov slovenčinu v Medveďove. Práve on mi rozprával niektoré osudy tých, o ktorých sa začalo rozprávať až teraz.

Akosi neskoro, no chápem, že aj v médiách existuje niečo ako módna vlna. Nesledujem utečeneckú krízu detailne, ale z vlastného záujmu som si vyhľadala krajiny, pre mňa doteraz neznáme, ako sú Afganistan, Sýria či Kongo. A keby sem prišli, tak ich pokojne budem učiť slovenčinu. Aby sa tu cítili lepšie.

Keby každý z nás spravil len kúsoček preto, aby sa cítili lepšie, tak by sme to zvládli. To si myslím, hoci nie každý ma vie pochopiť.

 

Európa, kolíska (ne)tolerancie

Filip Farkas, 16 rokov, Gymnázium Ľ. J. Šuleka, Komárno 

Utečenci. Alebo migranti, ak chcete. Tlač so zaujímavou titulkou je predávaná ako teplé pečivo. Niektorí túto tému považujú za najdôležitejšiu, iní za najnenávidenejšiu. Je veľmi krehká, pretože nás núti zamýšľať sa nad ideami dnešnej dokonalej spoločnosti – Európy.

Naše domáce rozhovory o tejto problematike sa nezakladajú na filozofovaní a chaotických debatách, ale na zhodnocovaní pohľadov tých ľudí na situáciu, ktorých každodenne stretávame. Zhodli sme sa v tom, že najväčšou chybou je náš postoj. Európa okolo seba formuje obal dokonalej spoločnosti, pre ktorú predstavujú ľudské práva a pomoc tým, ktorí ju potrebujú, zákon. V čase, keď sa od nás tento postoj očakával, sme zabudli na všetky tieto hodnoty, ktoré sú pre nás prvoradé. Náš životný štandard a pohodlie nám nesmie nikto zobrať. Otáčame sa chrbtom a sklápame zrak, pretože sa bojíme, že nás postihne bieda a nešťastie. Tento strach sa šíri ako lesný požiar. Nerozumiem. Práve v takýchto chvíľach by sme mali byť silní a nepodľahnúť.

Mama rozpráva, ako sa v jej práci vedú debaty o tom, že utečenci za nami prichádzajú s cieľom obsadiť územie. Práve toto je najzávažnejším problémom našej spoločnosti – strach z utečencov.

Strach, že nám vezmú prácu, zabijú deti a donútia konvertovať na ich vierovyznanie. Väčšina ľudí, ktorá má klapky na očiach a bezhlavo ich nenávidí, ani netuší, odkiaľ tí ľudia sú, pred čím utekajú a čo si prežili počas cesty do pomyselného raja zvaného Európa.

Strach je spôsobený nedostatkom informácií. Správami, ktoré hovoria o polopravdivom vražednom vyčíňaní. Ľudia sa nechajú kŕmiť bulvárnym odpadom. Riešenie? Naučme sa byť kritickí. Neverme obskúrnym anonymom a nafúknutým nadpisom typu „koniec sveta“.

Starí rodičia sú toho názoru, že nie je fér, aby tí ľudia žili z našich peňazí. Druhá príčina strachu – nevedomosť. Je jasné, že keď si myslia, že migranti budú žiť z ich dôchodkov, tak ich budú odmietať.

Niežeby som sa ekonomických imigrantov zastával, pretože pre tých tu miesto naozaj nie je. Sýrčania a Eritrejčania, ktorí utekajú pred vojnou alebo režimom, ktorý ohrozuje ich vlastný život nie sú Turci, ktorí utekajú za peniazmi. Čo sa stalo s princípom spolupatričnosti? Nie každý moslim má po vreckách bomby a meče, ktorými by nám odsekol hlavy. Tí ľudia sami utekajú pred radikálmi.

A neutekajú iba do Európy.

Otec rozpráva o náraste nekompromisných, ba až radikálnych názorov v našom okolí. Čo nás vedie k toľkej nenávisti, ak s imigrantmi nemáme žiadnu skúsenosť? Mrzí ma, že ľudia v krajine, na ktorú mám byť hrdý, rozprávajú, ako treba všetkých utečencov postrieľať a poslať späť.

Veľmi ma hnevá to naše typické škatuľkovanie ľudí. Sú to buď čierni Rómovia, ktorí nám zavadzajú, alebo najnovšie moslimovia, ktorí prišli stavať mešity a vraždiť v mene Alaha. Nepoznáme ich a sme netolerantní Ako jediné riešenie vidím, teda vidíme, zlepšenie komunikácie medzi kompetentnými a verejnosťou. Fotky mŕtvych detí v tlači nestačia. Asi budem znieť cynicky, ale je to až smiešne. Chodí sa okolo horúcej kaše a ľuďom je to jedno.

Nie je rozumné udržiavať ľudí v strachu. Teraz je to vyvolané hrozbou extrémistických Islamistov.

Uvidíme, čo príde nabudúce…

 

V úlohe rodičov

Júlia Buraľová, 13 rokov, ZŠ, Kudlovská 11, 066 01 Humenné

Čo sa to deje s týmto svetom? A kam to speje? Keď v našich domovoch už nenachádzame bezpečie. Keď nás ničia tí, ktorí nás majú chrániť.

Vedel som, že musíme odísť. Aj moja mama to vedela. Boli by sme už dávno odišli, keby som nemal mladšiu sestru.

Mala len sedem rokov a veľmi ju ľúbim. Keby sme odišli skôr, možno by sa to nestalo. Chcem napraviť, čo som pokazil. Možno by sa zmenilo všetko. A  možno nie.

Snažím sa takto nemyslieť. Ale to sa niekedy naozaj nedá.                                   

Tak kto za to všetko môže? Možno ja. A možno nikto. Len rýchly a náhodný sled udalostí. Vtedy sa všetko stalo rýchlo. Zásob jedla a vody bolo málo. A z bytu sme radšej  nevychádzali. Odchod z našej krajiny mama stála len odkladala. Vraj kvôli Aile.

Ale ja si myslím, že pre niečo iné.

Mali sme už vlastné skrýše a dorozumievacie znaky, keď vojaci prechádzali okolo nášho bytu. Ale nikdy nevstúpili za prah našich dverí. No raz áno. Boli sme pripravení… Ale na toto nie.

Stále si to prehrávam v hlave.  Ach, veď to zapríčinila len jedna malá hlúpa chyba. Moja chyba. Pohol som sa v mojej skrýši, lebo som si myslel, že vojaci náš byt prešli ako zvyčajne. Ale oni museli stáť predo dvermi, lebo s mojím pohnutím sa rozbil pohár a hneď vtrhli do bytu za zvukom. Začali niečo kričať. Nedokázal som nič vnímať. Vedel som, že musím ostať ukrytý. Ale čo ak nájdu Ailu a mamu? Potom som videl, ako mama vychádza z úkrytu s rukami nad hlavou. Chcel som niečo zakričať, ale zvuk preťali už len tri výstrely.

Ostal som nemo čupieť. Vojaci odišli. Vrátil som sa do prítomnosti až vtedy, keď za mnou s plačom prišla Aila. Toto by niekto taký nevinný nemal nikdy zažiť. Snažil som sa ju utešiť, ale podarilo sa mi rozplakať aj seba. Vstal som. Ležala tam vo veľkej červenej mláke.

Dotkol som sa jej ruky, tam, kde som mal pocítiť tep. Nič.

„Musíme odísť,“ povedal som.

Aila tam len tak sedela. Už sme mali prichystané vaky na cestu. Ešte som skontroloval, či sú plné. V tom mojom som našiel list. Písalo v ňom: Aj tak by som neskôr zomrela. Už som na lepšom mieste. Postaraj sa o Ailu. Mama

Tak na to čakala. Kým nezomrie. Ale my sme tu a živí. A práve preto musíme odísť.

„Autom pôjdeme k prvým hraniciam a potom sa uvidí,“ povedal som.

Cesta bola ako tak v poriadku. Pri hraniciach sme vystúpili. Bolo tam asi tucet ďalších, čo chceli odísť preč. Väčšina chcela ísť na Slovensko. Vtedy som sa rozhodol, že tam pôjdeme aj my. Konečne máme cieľ. Porozdeľovali nás k rôznym ľudom do áut a dodávok. Jedných chytili. Potom ďalších. To už kontrolovali veľmi prísne. Boli sme na rade. Ale čo ak nás chytia? Čo s nami bude? Bol som veľmi nervózny.

Dopadlo to dobre. Bol som veľmi šťastný. Ďalej to bude len lepšie. Spolu s Ailou sme prestupovali do rôznych áut. Už som dovidel na slovenské hranice.

„To zvládneme,“ povedal som.

„Ja viem,“ odpovedala Aila.

Celý som sa klepal od nervozity. Mohli sme mať krajší život, ale delila nás od neho len jedna vymyslená čiara. Prečo? Lebo ľudia sú chamtiví a chcú ukazovať svetu, čo patrí len a len im.

Boli sme na rade. Colník len otvoril kufor a o chvíľku znova zavrel. Boli sme oficiálne v Slovenskej republike.

S nadšením som zašepkal: „My sme to zvládli.“

Aila sa na mňa len usmiala.