Sexizmus nemusí byť len odporný, môže sa tváriť ako kompliment a dobrý úmysel
Ľudia, ktorí nemajú problém s benevolentným sexizmom, sú aj viac tolerantní k prejavom nepriateľského sexizmu, hoci sa k nemu nemusia uchyľovať.
Hoci sa to nedeje dostatočne rýchlo, nie všade a nie vždy z hlbokého presvedčenia, ale skôr z obáv zo spoločenského odsúdenia, dalo by sa povedať, že čoraz viac ľudí si uvedomuje, že sexizmus nepatrí do verejného ani súkromného priestoru. Už viac rokov existuje zhoda, že sexistické narážky voči ženám, verbálne aj fyzické obťažovanie, či názory, že ženy nečakajú na nič iné ako na neohrabané a často im nepríjemné a zahanbujúce prejavy „pozornosti“, sú neprijateľné.
To, že aspoň v niektorých častiach spoločnosti, na niektorých pracoviskách, školách či v priateľských kolektívoch sa už nenosia spôsoby mužsko-ženskej komunikácie spred dvadsiatich rokov, však neznamená, že sa im úplne podarilo zbaviť sa sexizmu či si všetkým zrozumiteľne zadefinovať, čo sa ešte hodí a čo už nie.
Sexizmus totiž môže mať viacero podôb a nie všetky musia na prvý pohľad vyzerať ako niečo zlé, obťažujúce či odporné. To neznamená, že sú v poriadku a že neupevňujú ubližujúce predsudky.
Ešte koncom minulého storočia, predtým, ako sa aj vďaka hnutiam ako #MeToo začalo verejne hovoriť o sexizme a jeho negatívnych dôsledkoch na jednotlivé ženy aj spoločnosti, prišli dvaja sociálni psychológovia – Susan Fiskeová a Peter Glick s konceptom dvoch typov sexizmu – nepriateľského a benevolentného, ktoré majú iné prejavy, ale oba „slúžia na to, aby ospravedlňovali, že žena má podriadený status voči mužovi“.
Krehké kvetiny
Kým nepriateľský sexizmus, ktorý sa prejavuje priamočiarymi narážkami, nevyžiadanými dotykmi, atakovaním osobnej zóny a dôstojnosti, vieme pomerne jednoducho identifikovať a prípadne sa voči nemu aj jasne ohradiť (či už ako niekto, na koho smeruje, alebo ako súčasť okolia takejto osoby) aj ho odsúdiť či opísať iným, s benevolentným je to trochu komplikovanejšie.
