Denník N

Pád Afganistanu je poslednou lekciou z 11. septembra

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Amerika zostáva „nenahraditeľným národom“, ale jej budúca efektivita závisí od toho, či bude chápať hranice možného.

Autor je britský historik a komentátor Bloomberg Opinion

Za dve desaťročia od 11. septembra 2001 nastalo veľa temných chvíľ a niektoré z nich sa odohrali minulý mesiac v Kábule. Mňa zvlášť prenasleduje moment z Iraku z roku 2007. Britská politická poradkyňa Emma Skyová letela v blackhawku s americkým generálom Raymondom Odiernom. Svojmu kolegovi ukázala grafiti na stene jednej bagdadskej budovy. Stálo na nej: Saddám Husajn – hrdina a mučeník.

Kto ich zabil viac

Odierno stručne reagoval, že obesený diktátor bol masový vrah. Skyová, ktorá mala rada nebezpečný život, povedala: „Stále nevieme, kto zabil viac Iračanov, vy alebo Saddám, pane.“ V helikoptére zavládlo hrobové ticho a dokonca aj diplomatku zaujímalo, či nezašla príliš ďaleko. „Generál O“, ako ho volala, potom zakričal: „Piloti, otvorte dvere a vyhoďte ju!“

Tento príbeh má mnoho vrstiev, zaznamenaných v Skyovej spomienkach na službu v Iraku. Diplomatka vzbudzovala rešpekt, pretože nikdy nehovorila armáde len to, čo chcela počuť.

Škaredé na tom je, že sa dotkla pravdy o reakcii USA na 11. september. Počas uplynulých dvadsiatich rokov zahynulo neporovnateľne viac Afgancov a Iračanov, než zahynulo Američanov pri útokoch na Dvojičky a Pentagón, pričom len máloktorá z obetí mala niečo spoločné s násilným islamom.

Ako historik uznávam, že nejde o ojedinelý jav. V rokoch 1944 – 1945 zabili britské a americké lietadlá pri leteckých útokoch proti Hitlerovým vojenským základniam na kontinente oveľa viac francúzskych a holandských civilistov ako zabili nacistické bomby a rakety Britov. To však neznamená, že neprimeraná sila je teraz prijateľnejšia ako vtedy. Napriek všetkému búchaniu sa do hrude na oboch stranách Atlantiku, ktoré sprevádzalo odchod z Kábulu, som sa opäť vrátil do roku 2001. Jediná otázka, na ktorej zrejme záleží, znie: Čo sme mali my, teda Amerika a jej spojenci, urobiť po najničivejšom teroristickom zverstve v histórii, inak?

Prvá nehoda

Všetci súhlasíme – Američania a Európania, demokrati a republikáni, armáda i civilisti –, že možnosť nerobiť nič neexistuje. Môj priateľ a niekdajší britský politik lord Heseltine ma raz zastavil, keď som kritizoval nejakú západnú hlúposť v Sýrii. Povedal: „Sú chvíle, keď vláda musí začať konať”.

Taký moment predstavoval aj 11. september. Dôvod na priame útoky na tábory al-Káidy v Afganistane a prenasledovanie Usámu bin Ládina zostáva jasný. Konečné zúčtovanie s teroristickým vodcom v Pakistane sa síce odložilo až na rok 2011, ale operácia CIA a amerického námorníctva bola modelovou ukážkou schopností, ktorá je v očiach väčšiny sveta úplne opodstatnená.

Zvrhnutie režimu afganského Talibanu v novembri 2001, pri ktorom severnú alianciu podporovali americké letecké údery a špeciálne sily, predstavovalo tiež primeranú akciu, ktorá mala taktiež medzinárodnú podporu.

Britský vojnový reportér Toby Harnden práve vydal knihu o spolupráci CIA s názvom „First Casualty“, ktorá opisuje prvé mesiace afganskej kampane. Autor v nej živo opisuje zvrátené dobrodružstvá, ktoré si muži z Langley užívali uprostred krvi a prachu.

Vtedy sa, samozrejme, začalo všetko kaziť. Arogancia politikov, vojakov i príslušníkov tajných služieb dala vzniknúť klamu, že Afganistan je možné prerobiť podľa západného vzoru. Horšie je, že George W. Bush a horliví neokonzervatívci si nabrúsili meče aj na inváziu do Iraku.

Prečo to urobili? Prečo klamali, klamali a znova klamali o spoluvine diktátora Saddáma Husajna za 11. september, keď takéto tvrdenie nepotvrdzovali žiadne spravodajské informácie? Prečo Bush a britský premiér Tony Blair zničili svoju povesť opakovaním falošných tvrdení, že Irak má zbrane hromadného ničenia?

Keď bola Madeleine Albrightová v roku 1998 ministerkou zahraničných vecí USA, s aroganciou, ktorá sa vo Washingtone naplno prejavila po roku 2001, vyhlásila: „Ak musíme použiť silu, je to preto, že sme Amerika. Sme nenahraditeľný národ. Stojíme vysoko a vidíme ďalej ako ostatné krajiny do budúcnosti a vidíme tam nebezpečenstvo pre nás všetkých.“

A čo po víťazstve?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Afganistan

Komentáre

Teraz najčítanejšie