Denník N

Druhý dych života

Reštaurátorka Dorota Filová (1936 - 2021). Foto N – Tomáš Benedikovič
Reštaurátorka Dorota Filová (1936 – 2021). Foto N – Tomáš Benedikovič

Za reštaurátorkou Dorotou Filovou (1936 – 2021).

„Všetko, čo pri reštaurovaní umeleckého diela zlým rozhodnutím odstránite, môže byť navždy stratené. V tejto profesii skrátka neplatí metóda pokusu a omylu. Je to ako s ľudským životom. Musíte to zvládnuť na prvý raz.“

Reštaurátorské krédo Doroty Filovej hovorí o náročnosti jej povolania viac ako siahodlhé traktáty. Ak by sme o profesii reštaurátora s trochou nadsadenia napísali, že je to niekto, kto vdychuje druhý život umeleckým historickým predmetom, určite by sme neklamali. Ale tá metafora je až príliš vzletná, aby za ňou bolo cítiť tie hodiny, dni a roky sústredenej, trpezlivej práce. V samote ateliéru, kde vám robí spoločnosť akurát tak odér chemických prípravkov. A kde na konci dňa často vidno len chimérické kontúry cieľovej pásky, ktorá sa niekedy ani po úmornej šichte nehodlá priblížiť. Ani len o milimeter.

S Dorotou Filovou, ktorá opustila svoj ateliér vo veku 85 rokov, odchádza jedna z najvýznamnejších reštaurátorských osobností Slovenska.

Dorota Filová s výtvarníkmi Vladimírom Kordošom a Mariánom Meškom. Foto – Ján Šuba

Skôr než začala vdychovať druhý život umeleckým predmetom, od detstva rada vdychovala život celkom obyčajným veciam, ktoré videla okolo seba. Stačila jej k tomu ceruzka a papier.

Jej záľuba v kreslení ju napokon priviedla z rodných Smižian na pôdu strednej školy umeleckého priemyslu a neskôr na VŠVU v Bratislave – odbor reštaurovania historických pamiatok. Treba poznamenať, že v polovici 50. rokov bolo reštaurátorstvo na Slovensku v plienkach, absentovala odborná literatúra, skúsení špecialisti a šance hľadať inšpiráciu návštevami zahraničných galérií a múzeí sa rovnali nule. Študijnou a vedeckou disciplínou sa reštaurovanie stalo až s príchodom profesora Karla Veselého do Bratislavy – a Dorota Filová patrila k prvým absolventom tohto odboru pod jeho vedením.

Svoj výnimočný talent a zároveň guráž prejavila už na škole, keď sa rozhodla v rámci diplomovej práce použiť v roku 1961 ako prvá reštaurátorka na Slovensku tzv. šrafovanú retuš na gotických tabuľových maľbách oltára Ružencovej Panny Márie z kostola v Ludrovej. Po skončení štúdia nastúpila do Slovenskej národnej galérie (neskôr pracovala v Slovenskom národnom múzeu); tak sa začala jej profesijná dráha reštaurátorky, ktorá trvala viac než polstoročie.

Predmetom jej reštaurátorského záujmu sa stali predovšetkým tabuľové maľby a olejomaľby na plátne, drevené polychrómované plastiky a ľudové maľby na skle. Jej najväčšou, temer celoživotnou láskou však boli ikony. Keď na konci 60. rokov prebiehal vo Svidníku prieskum a záchrana drevených kostolíkov, ukázalo sa, že sú v nich desiatky poškodených ikon. Dorota Filová na tento moment spomína vo svojej monografii Premeny času takto: „Tie ikony boli, obrazne povedané, na smrť choré. Maľba bola strieškovito nadvihnutá, drevo napadnuté červotočom, spráchnivené, špinavé… Ale mala som do tej práce napriek tomu veľkú chuť. Uvedomila som si, že keď sa do toho v krátkom čase niekto nepustí, tie ikony časom úplne podľahnú skaze.“ Mimochodom, práve za záchranu ikon z Východného Slovenska získala v roku 1971 významné ocenenie, Cenu Cypriána Majerníka.

Historické artefakty bývajú vystavené viacerým nebezpečenstvám. Mohlo by sa zdať, že ich úhlavným nepriateľom je najmä čas, nepriaznivé podmienky, nečistoty či drevokazný hmyz. Ale tým nepriateľom býva často aj človek, respektíve neodborný zásah predchádzajúcich „reštaurátorov“.

Keďže až do polovice 20. storočia bolo bežným javom premaľovávanie obrazov a sochy sa obnovovali aj tak, že okrem dorobených častí sa nanovo premaľovala aj celá skulptúra, na novú generáciu vyštudovaných reštaurátorov číhali podobné prekvapenia temer na každom kroku. „Pre kostol v Radvani som reštaurovala sochu Piety, sediacu Madonu s umučeným Kristom, na ktorej boli 4 súvislé premaľby a medzitým nové podklady, nové laky, takže dovedna išlo o 8 vrstiev. Tá socha bola navyše výrazne napadnutá červotočom. To sú pre reštaurátora jedny z najväčších nástrah.“

Na pohľad neriešiteľným „prípadom“ v kariére Doroty Filovej boli poškodené sklomaľby z Tekovského múzea, ktoré miestna neskúsená pracovníčka neodborne natrela veľmi silnou želatínou. Na druhý deň bola maľba na obrazoch doslova skrútená a rozpadnutá na drobné čiastočky. Pri dotyku sa skrútená vrstva maľby okamžite drobila. Ako teda vrátiť skrútené vrstvy späť na sklo, keď sa ich nemožno dotknúť? „Nakoniec sa ukázalo, že ideálne bude akrylové lepidlo, ktoré po zaschnutí zostáva číre. Môj manžel, ktorý v tom čase zvykol na niektoré svoje obrazy nanášať farby fúkaním, podobnou metódou fúkal zmienenú látku do vzduchu, odkiaľ akoby ‚pršala‘ rozptýlená v drobných kvapôčkach na skrútené sklomaľby. Tie pôsobením vlhkosti zmäkli a vtedy ich už bolo možné špachtľou opatrne vyrovnávať a pritláčať na sklo. Tých malieb bolo šesť a dalo to riadne zabrať. Myslím, že podobnú metódu ešte nikto predo mnou nepoužil. Nebyť toho, možno by tie sklomaľby nikdy nikto neuvidel.“

Podobných príbehov mala Dorota Filová v talóne niekoľko. Každý z nich akoby ju znovu učil poznaniu, že reštaurovanie je dobrodružstvo, kde aj človek s dlhoročnými skúsenosťami v niektorých prípadoch začína odznova.

Dorota Filová s manželom Rudolfom Filom. Foto – Ján Šuba

Popri reštaurátorskej práci stíhala vytvoriť desiatky kópií diel starých majstrov, ktoré neskôr slúžili jej manželovi, maliarovi Rudolfovi Filovi, k interpretačným zásahom a premaľbám. Výsledok tejto spolupráce v roku 2005 zmapovala výstava na Bratislavskom hrade, príznačne nazvaná Premeny. Pod dotykom jej rúk sa na nepoznanie menili desiatky a stovky umeleckých diel. Rovnako vedela prinavrátiť niekdajšiu podobu a lesk tabuľovým maľbám zo stredovekých oltárov, plastikám, ľudovým maľbám na skle i olejomaľbám naprieč storočiami.

Svoju prácu prezentovala na množstve individuálnych i kolektívnych výstav a v roku 1981 sa dokonca samostatnej prezentácie dočkalo jedno jediné dielo: súvislo premaľovaný a značne poškodený obraz na dreve s názvom Svätá rodina od Bonifacia Veroneseho (okolo 1530) zo zbierky SNG. Na rozdiel od výtvarníkov reštaurátori svoju prácu nepodpisujú. Ale ich podpis na každom diele, ktorého sa dotkla ich ruka, predsa len zostáva. Možno na nás sprisahanecky žmurkne z drapérie gotickej plastiky, z prísnej tváre svätca z ikony či zo zlátenia na oltárnej tabuľovej maľbe. Dorota Filová im kedysi vdýchla druhý život a oni na revanš svedectvo o jej talente, ume a cite ponesú vo svojich schránkach ďalej. Pre tých, čo prídu po nás.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Vizuálne umenie

Kultúra

Teraz najčítanejšie