Metelka má už šesť paralympijských medailí: Historický rekord chcem zveľadiť na ďalších hrách v Paríži

Jozef Metelka sa z paraolympiády v Tokiu vrátil s tromi medailami: na 1 km na dráhe získal bronz, v časovke na ceste striebro a v stíhačke na 4 km na dráhe zlato. Tri medaily získal aj pred piatimi rokmi v Riu: dve zlaté a jednu striebornú.

Keď mal 22 rokov, pri jazde na motorke mu nedala prednosť šoférka z vedľajšej cesty, po nehode mu museli amputovať nohu od kolena dole. „Nechcel som však len sedieť doma, chcel som robiť to, čo predtým,“ hovorí.

Teraz má 35 rokov a hovorí, že to potiahne aj do Paríža 2024 a „obetuje ďalšie tri roky života“, no len vtedy, ak sa dohodne so Slovenským paralympijským výborom na kvalitných podmienkach na tréning.

Veronika Vadovičová mi povedala, že je rozdiel keď má človek zdravotné znevýhodnenie odmalička a keď ho „získal“ počas života. Ona nič iné ako znevýhodnenie nezažila, preto si myslí, že to ťažšie berú tí, ktorým sa to stane počas života – ako napríklad vám. Vy ste mali nehodu na motorke ako 22-ročný, po ktorej vám neskôr amputovali nohu pod kolenom. Aké to bolo?

Nezobúdzal som sa s tým, že bude, čo bude. Spočiatku to nebolo nič príjemné, nevedel som si predstaviť, prečo nie je nejaká technológia, ktorá by môj problém vyriešila, keď technológie vedia vyriešiť už takmer všetko. Bolo to pre mňa trochu nepochopiteľné.

Vo viacerých rozhovoroch ste v minulosti povedali, že vám nohu „našťastie nezachránili“; že tí, ktorým ju nejako zachránili, sú ňou výrazne obmedzovaní, keďže zažívali bolesti či rôzne zápaly. Stále si to myslíte?

Áno, a to práve vďaka technológii – dnes už nie je dôvod, aby človek nerobil to, čo chce, keď má serióznejší úraz ako ja. Technológia dokáže nahradiť určité časti ľudského tela absolútne bez problémov. Aj na uplynulej paraolympiáde sme pri skoku do diaľky videli, že pri niektorých častiach výkonu dokáže technológia napomáhať tak, že onedlho bude pomáhať ešte k lepším výkonom, ako majú ľudia bez hendikepu. A bude to tak nielen v športe, ale aj v normálnom živote.

Vy však nemáte lýtkový sval, ktorý nahrádza karbónová protéza, čiže asi stále ste v nevýhode oproti tým, ktorí ho majú.

Áno, strácam približne 10 percent výkonu, strácam aj silu a reakčný čas. A to v športe, kde to potrebujem takmer konštantne. Vidím to aj na efektivite šliapania, noha s protézou začína v inom bode tlačiť na pedál.

Nedávno ste v Tokiu získali svoju štvrtú, piatu a šiestu paralympijskú medailu. Napadlo vám pred 13 rokmi krátko po nehode, že sa budete raz s novinármi rozprávať o svojich šiestich paraolympijských medailách?

Určite nie, myslel som na totálne iné veci. Ani zďaleka som si nemyslel, že by som začal s cyklistikou na úrovni elite (najvyššia možná, pozn. redakcie), takže takto po trinástich rokoch je to celkom milé prekvapenie. Pomohlo mi to, že som nechcel sedieť doma a chcel som robiť to isté čo predtým. Prijal som, čo sa stalo, nepozeral som sa do minulosti a učil som sa fungovať po novom. Ešte v nemocnici mi lekár povedal, že sa dá robiť hocičo, len to treba chcieť.

Nehoda sa vám stala počas štúdií vo Veľkej Británii. Kde teraz žijete?

Musím trénovať na ceste, velodróme a robiť aj iné športy, aby som mohol získavať medaily. Preto žijem vo Veľkej Británii a v Španielsku. Na ostrovoch sa však nedá bohvieako trénovať cestu, preto to robím v Španielsku. Dráhu je však oveľa lepšie trénovať v Británii.

Na Slovensku by to nebolo možné aspoň v nižšej kvalite?

Ak to má byť v nižšej kvalite, ani to nebudem brať do úvahy. Dosahujem výsledky, ktoré sú na takej vysokej úrovni, že si nebudem vyberať, či pri nižšej úrovni tréningu očakávať, že budem dosahovať výsledky ako teraz, ktoré v histórii nemajú obdobu. Nikdy som sa nezamýšľal, ako znížiť kvalitu, a tým zlacniť tréning, to by bolo klamanie samého seba.

Velodróm máme len v Prešove a ani nie je krytý…

To nie je reálny velodróm, je to možno niečo pre deti, aby sa začali bezpečne bicyklovať bez prítomnosti áut na ceste. Okrem strechy, ktorá tam chýba, je v Prešove aj iný povrch, uhly či dĺžka trate. Prirovnal by som to k amfiteátru z 80. rokov a k novému národnému divadlu. Je to asi taký rozdiel.

Pokiaľ ide o tréning na ceste, je na Slovensku okrem počasia rozdiel aj v kvalite ciest či premávke oproti Španielsku?

Veľmi veľkú úlohu hrá podnebie, oveľa lepšia je aj kvalita asfaltu. Nemusím sa tam báť, že budem musieť hľadať cestu na ceste, aby som nerozbil bicykel. Rozdiel je aj vo vodičoch, ktorí rešpektujú cyklistov, aj keď netrpezliví sú aj tu. Je ich však oveľa menej ako v mnohých európskych krajinách.

Aj ako vo Veľkej Británii?

Určite. Vodiči tam stále nie sú zvyknutí a ani asfalt nie je taký kvalitný ako v Španielsku, nehovoriac o klíme.

V roku 2016 ste získali tri medaily na paraolympiáde. O rok neskôr ste tvrdili, že máte ponuky reprezentovať iné krajiny a chceli ste lepšie podmienky. Viacerí to interpretovali tak, že vám ani tak nejde o prestup, ale skôr o lepšie podmienky. Ako si spomínate na toto obdobie?

Boli problémy, ktoré sa hromadili, a vyústilo to do tohto, pretože nebola iná možnosť, ako na to upozorniť. Netreba sa k tomu veľmi vracať a dúfajme, že sa k tomu nebudeme musieť vracať. Momentálne riešime ako ďalej. Dúfam, že moje výsledky za ostatných päť rokov budú stačiť, aby sme sa dohodli a aby sa problémy neopakovali – aby som mal podmienky na prípravu na svetovej úrovni, keďže moje výsledky tomu zodpovedajú.

Časť prípravy vám prepláca príspevok z Top tímu (po novom Teamu Slovakia).

Slúži to na preplácanie nákladov na tréning. Moja príprava je však špecifická – robím dva športy (cestná a dráhová cyklistika), v rámci ktorých robím tri disciplíny. Štruktúra Top tímu je možno nastavená tým, ktorí sú dobrí v jednom športe, nie je však prispôsobená tak, aby boli rovnako podporené dva športy ekvivalentne.

Pred štyrmi rokmi ste sa snažili dostať do štátneho strediska, aby ste mali štátne peniaze nielen na prípravu, ale aj na bežný život, ako majú civilní zamestnanci napríklad Dukly Banská Bystrica. Podarilo sa to?

Nie, nestalo sa to. Systém je však odvtedy inak nastavený. Slovensko spravilo obrovský krok dopredu, keď uzákonilo, že istí športovci od veku 35 rokov dostávajú príspevok. Ak sa to nezmení, ide o obrovský krok vpred a patrí veľká vďaka tým, ktorí to zariadili a odsúhlasili. (Išlo o návrh poslancov za stranu Most-Híd na rentu pre olympijských medailistov, pozn. redakcie.) Športovcom to v budúcnosti bude pomáhať a je to aj veľká motivácia, aby sa človek naozaj snažil, trénoval a dosahoval výsledky.

Do Dukly sa už teda ani nechcete dostať?

Už som nad tým ani nerozmýšľal a ani s tým nebudem strácať energiu. Záujem o mňa aj bol, ale nie s podmienkami, ktoré som si predstavoval. Dohodli sme sa, že sme sa nedohodli, a tam sa to pre mňa končí.

V septembri 2017 ste sa verejne sťažovali na pomery v slovenskej reprezentácii a vyhlásili ste, že s reprezentovaním Slovenska končíte. O rok ste sa ospravedlnili a vrátili. Aké bolo verejne sa ospravedlniť a priznať, že ste sa mýlili?

Nebudem sa k tomu vracať. Môžeme sa rozprávať o tom, čo sa nedávno stalo na paraolympiáde. Nemienim sa rozprávať o tom, čo bolo pred štyrmi rokmi.

Požadovali ste vtedy, aby sa vás Slovenský zväz cyklistiky viac snažil dostať na súťaže so zdravými, podarilo sa na nejaké ísť?

Predtým som bol na Svetovom pohári v Glasgowe, čo mi vybavil tréner, bol som aj v Portugalsku. Na Slovensku však nebol záujem, aby som tam chodil, tak som si povedal, že sa budem sústrediť hlavne na majstrovstvá sveta v paracyklistike – či už na dráhe, alebo na ceste.

Pozn. redakcie: Predstavitelia SZC v roku 2017 tvrdili, že Metelka ich nekontaktoval s podobnou požiadavkou.

Máte 35 rokov, plánujete sa zúčastniť o tri roky na paraolympiáde v Paríži?

Na ostatných dvoch paraolympiádach sa mi podarilo niečo výnimočné v rámci sveta, spravil som úžasné výsledky v dvoch športoch a troch disciplínach. Je to extra náročné. Verím, že na základe týchto výsledkov sa budeme vedieť dohodnúť na takých podmienkach, aby som si povedal, že mi stojí za to obetovať ďalšie tri roky života. Naozaj je to obeta, napríklad v piatok večer, keď ide niekto na párty, ja sa vraciam o polnoci z tréningu; do úvahy veľmi nepripadajú ani dovolenky. Ak sa dohodneme na podmienkach, ktoré budú stáť za to, aby som pokračoval, verím, že v Paríži sa opäť stretnem s konkurenciou a ukážem, že Slovensko vie spraviť výsledky na úrovni, že sa z toho vie zamotať hlava aj takým veľkým tímom ako Veľká Británia či Austrália.

S pretekaním ste začali na klasických pretekoch v Británii, no paracyklistike ste sa bránili. Keď ste však na ne napokon prišli, prekvapila vás výška konkurencie.

Áno, nechcel som súťažiť v paracyklistike. Keď som však prišiel na prvý Svetový pohár, videl som, že úroveň svetových podujatí je neskutočne vysoká. V paracyklistike dnes súťažia jazdci, ktoré majú za sebou svetové podujatia so zdravými ako Tour Down Under či Okolo Turecka. V kategórii C4 a C5 je len otázka času, kedy sa úroveň bude vyrovnávať s normálnou elite úrovňou.

Nie všetci však máte amputovanú nohu pod kolenom. 

V Tokiu sme boli dvaja v týchto dvoch skupinách s amputáciou nohy, všetci ostatní sú tam s iným hendikepom. Je veľká nevýhoda, keď mám na sebe karbón a robím pohyby, ktoré neviem ovplyvniť. Je to nevýhoda napríklad v každej zákrute, po ktorej musím vstávať na pedále a šprintovať, alebo keď sú situácie, že treba rýchlo reagovať na dianie. Tam strácam, a ak sa to opakuje viackrát, môže byť časové manko nenahraditeľné.

V minulosti ste povedali, že nie všetci už možno patria do vašej kategórie, napríklad tí, ktorým sa časom mohli zlepšiť neurologické problémy…

Neviem, nerozhodujem o tom, akým spôsobom sa do jednotlivých skupín zaraďujú športovci. Myslím si však, že v budúcnosti bude potreba vo väčšej miere používať technológie, ktoré presne zaznamenajú hodnoty, aby sa parašportovci férovejšie rozdeľovali do jednotlivých skupín. Pretože ľudský faktor môže znamenať, že sa jazdec dostane do skupiny, v ktorej by nemal byť – či má obmedzenie väčšie alebo menšie ako jeho súperi. Paracyklistika je na svetovej úrovni profesionálna, a preto je len otázka času, kedy príde niečo takéto.