Denník N

Týždeň v práve Rada Procházku: Belmondov komparz

Jean-Paul Belmondo a Alain Delon. Foto - Facebook/Fans de Alain Delon
Jean-Paul Belmondo a Alain Delon. Foto – Facebook/Fans de Alain Delon

1. Didaktický úvod. 2. Za vlasy pritiahnuté jadro. 3. Vyplašený záver.

Čerstvé udalosti z oblasti práva komentuje ústavný právnik a bývalý poslanec NR SR Radoslav Procházka

Kohokoľvek môžu kedykoľvek vziať. Keď vezmú naši vašich, je to očista, keď vezmú vaši našich, je to útok na štátnosť. V konkrétnych prípadoch to tak aj naozaj môže byť, ale zvyknúť si na to ako na schému by bolo ošemetné.

1. Didaktický úvod

Štát je symbolická konštrukcia. Je to fikcia. (Anekdotický „dôkaz“: včerajšia návšteva rodinného príslušníka v nemocnici, v ktorej režim OTP nikto nekontroloval a rúško mal ledva každý piaty návštevník.)

Prejavy štátnej moci sú veľmi reálne a majú fyzickú podobu, ale ich efektivita sa opiera o inštrumenty psychologickej povahy ako kultúrne predporozumenie, dôvera, poddajnosť, preferencia pohodlia, strach, konformistický inštinkt, spolupatričnosť a tak podobne. V skratke, štát ako štát funguje dovtedy a v rozsahu, v akom je rozšírené presvedčenie o jeho autorite či dokonca o samotnej existencii.

Je to veľmi robustná a zároveň veľmi krehká fikcia. Robustná v tom, že zasahuje do takmer každého prvku osobnej autonómie a že sa fyzickým prejavom jej moci nedá vzdorovať, prinajmenšom nie dlhodobo. Krehká v tom, že sa podobá na zákonné obeživo. Aj to funguje, len dokým sú účastníci prevádzky presvedčení o jeho hodnote. (Na ilustráciu, ako rýchlo a dôkladne môže štát erodovať, si dovoľujeme odporučiť brutálnu knihu Tomáša Forróa o súčasnej Venezuele.)

Kým sa medzi orgánmi činnými v trestnom konaní útočí a bráni modrými pečiatkami, ešte sme ako-tak v pohode, lebo to znamená, že zúčastnení aktéri uznávajú mocenskú povahu tej pečiatky, a teda aj formálny nárok štátu na ich poslušnosť. „Obeživo“ ešte má svoju hodnotu.

2. Za vlasy pritiahnuté jadro

Stačí jeden zatýkaný, ktorý si povie, že dosť, stačilo, nebude nám tu mafia zatvárať policajtov, a dostaneme krimi noviny v úplne novej kvalite. Kukly a maskáče namiesto talárov, obrazne povedané.

Ešte podstatne horšie, než aké to je dnes, by to teda mohlo byť, ak by sa niektorý z tých, na ktorých príde rad najbližšie, rozhodol zaisťovacím úkonom odporovať, čiže ak by sa namiesto pečiatok začalo šibrinkovať inými atribútmi brachiálnej moci. To sa spustíme po takom tobogane, že sa vôbec nebude treba odrážať, ako sa to autorovi stalo toto leto, lebo mal plavky z brzdiaceho materiálu a celú cestu dole aj so synom na kolenách sa musel zúrivo posúvať rukami, aby sa po troch minútach hanby vôbec dotrepal dole. Tak toto nebude treba, pôjde to (inside joke alert!) doslova ako po masle.

Ako ďaleko od toho sme? Hádam ďalej, ako sa to javí alarmistovi. Ten vidí toto.

Tribalizmus máme rozrobený veľmi dôkladne a ad hominem nám ide tak dobre, že občas cítime potrebu ho ešte zafarbiť ľahko dehumanizačným slovníkom (Sorosovi lokaji, lokaji Penty, tupelo, dezoláti, poskokovia vojnových zločincov, „mzdochy“, a tak ďalej ad nauseam). Delegitimizácia inštitúcií sa považuje za potvrdenie vernosti Pravde.

Z jednej strany počuť vyhrážky, čo s kým kedy bude a kto pôjde do basy, ak neprestane, z druhej strany dávajú na známosť, koho odvolajú, ak nebude poslúchať. Keby sme ako národ nemali takú holubičiu povahu, aj by sa tí predpokakanejší z nás mohli pomaly začať báť, že niekto čochvíľa stratí nervy. (Nám sa samozrejme žiadna škaredá mela prihodiť nemôže, nie sme africkí dezoláti, ani balkánske tupelá a už vôbec nie majdanskí fašisti.)

Okrem toho sa množia sugestívne mienkotvorné odkazy, že tí dobrí v silových zložkách by sa nemali až tak obmedzovať zákonmi, keďže čelia Zlu. Karcinogénnej mafii, ktorá zatvára policajtov a „antitímom“ v službách Mordoru. To sa potom nikto nemôže čudovať, že sa budeme brániť a každý pokus postaviť sa do cesty Spravodlivosti označíme za to, čím aj naozaj je: zradou Dobra a Pravdy. Nech odpadne, čo je v tomto boji kolísavé!

Je to dobrý kokteil, čo už by sa mohlo pokaziť. K šťastiu nám hádam chýba len nejaký šarmantný, fotogenický líder s pohotovým prejavom a náklonnosťou k pohotovým riešeniam.

Pri ľuďoch, ktorí ako občania zažili len európske Slovensko, sa tomu dá rozumieť. Ale pri ľuďoch, ktorí už v 70., 80. alebo aspoň 90. rokoch boli dospelí, je to príznak amnézie. Silové zložky sú totiž v každom jednom štáte na svete tie úplne posledné, ktorým sa patrí hovoriť, že namiesto na zákon smú v prípade potreby odkázať na verejné dobro, spoločné blaho či štátny záujem.

3. Vyplašený záver

Trvalo dobrých dvadsať rokov, kým sa ako-tak podarilo presadiť, že sudcovská nezávislosť neznamená, že ako sudca môžem všetko a mne nemôže nikto nič, ale že jej definičnou podstatou je viazanosť (práve a len) zákonom. Nie „vianočným“, nie pokynmi z hotelových apartmánov či vínnych pivníc, nie objednávkou z horných poschodí moci. Iba zákonom.

Rozviazané ruky znamenajú presne to isté, len v ešte prísnejšej verzii. Bezvýhradná viazanosť pravidlami je ešte o jeden rád dôležitejšia pri zložkách, ktoré v rukách nedržia váhy, ale meč, a na očiach nemajú pásku, ale nočné videnie.

Záľuba v odhodlaných renegátoch odmietajúcich nechať sa zväzovať otravnými pravidlami, má svoje miesto, keď ide o film s Belmondom alebo Eastwoodom, ale v reáli je to, klišé-neklišé, cesta do pekla. To posledné, čo sa oddá riskovať, je učiť ľudí s „vojenskými“ hodnosťami, že sú tu akési vyššie ciele, pri sledovaní ktorých o zákony príliš dbať nemusia, podstatné je, aby to celé slúžilo Dobru, Očiste a Pravde. Že v takom prehnitom lese, aký musia vyrúbať, sa trieskami nemajú čo zdržovať, beztak sú určite prehnité tiež. Že sú ciele, ktoré svätia prostriedky.

To určite sú. Vo chvíli, ako sa orgánom s monopolom na použitie fyzického násilia umožní si také ciele zadefinovať, prípadne sa im oznámia cez médiá, však niekde pod povrchom nastane zlom, ktorý už sa nebude dať sceliť na koaličnej rade.

Ak to, čo sa deje, možno naozaj označiť za zatváranie policajtov mafiou, tak je morálnou povinnosťou sa takej mafii postaviť na odpor. Aký dlhý je potom krok od preťahovania sa pečiatkami a interpretáciami procesných pravidiel k situácii, keď na baranidlo a čierne vesty nebude čakať trpezlivosť sama, ale odhodlanie dať odboju ten správny šmrnc? Koľko štátov v štáte ešte dokážeme vydržať bez toho, aby sa zrútil ten hlavný?

Možno to viac než bojazlivé trilky banského kanárika znie ako falošné kuvikanie. Kiežby!

Dnes má však scéna všetko, čo by si mohol priať práve Belmondo: nesporné dramaturgické rozlíšenie Dobra a Zla, priestor pre špeciálne kaskadérske kúsky, gradáciu napätia, dejové zvraty priam v holywoodskom tempe.

A niekde tam vzadu sa chúlime my komparzisti.

[Kniha Radoslava Procházku: Kráľ otec. Od Kováča po Kisku alebo načo nám je prezident]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Týždeň v práve Rada Procházku

Komentáre

Teraz najčítanejšie