Denník N

Slovenka je vicemajsterkou sveta v skialpinizme: Náš šport je ohrozený, v Alpách na vlastné oči vidím klimatickú zmenu

Foto - archív M.J.
Foto – archív M.J.

Marianna Jagerčíková pochádza z Polomky, no už 16 rokov žije vo Francúzsku, momentálne v horskej oblasti, kde v istej časti roka svieti slnko len 20 minút.

„Od polovice novembra do začiatku februára, pretože naša dolina je orientovaná na východ a západ. Vidno ho, len keď zapadá. Mňa sa to však až tak netýka, lebo každý deň chodím do kopcov,“ hovorí vicemajsterka sveta v skialpinizme, disciplíne šprint.

V skialpinizme ste začali pretekať až ako 31-ročná. Prečo?

Ide o vytrvalostný šport, dá sa s ním začať aj vo vyššom veku. Je však veľmi dôležité mať zvládnutú techniku lyžovania dole kopcom – ak by som to nerobila odmalička, bol by problém byť na špičkovej úrovni v skialpinizme. Väčšina špičkových skialpinistov sa v detstve venovala práve alpskému lyžovaniu aj na pretekárskej úrovni. Keby niekto začal zjazdovať ako 15-ročný, bolo by to vidno. Ja som lyžovala už ako dvojročná každý víkend, k čomu ma viedli rodičia, ktorí majú lyžovanie veľmi radi.

Aj ku skialpinizmu vás priviedol otec.

Áno, mala som pätnásť rokov. Je problém robiť ho skôr – výstroj je drahá, nohy rýchlo rastú a pre deti je náročné ísť do kopca. Rodičia musia byť extra motivovaní, aby dali na skialp dieťa mladšie ako 15 rokov, je to potom „oštara“. Deti sa viac zabavia dole kopcom ako hore kopcom. (smiech)

Vy ste sa ku skialpu dostali aj vďaka jaskyniarstvu. Ako je to možné?

Môj otec sa venoval skialpinizmu, aby sa v zime s priateľmi dostal do jaskýň v okolí Ďumbiera – inak sa tam dostať nedalo – a ja som sa k nim ako 15-ročná pridala.

Ste dvojnásobnou vicemajsterkou sveta v disciplíne šprint. Tušili ste, že také niečo môžete dosiahnuť, keď ste v roku 2019 išli na svoje prvé preteky?

Bol to môj piaty alebo šiesty súťažný šprint v živote a veľa vecí som sa musela naučiť sama, učila som sa od pretekov k pretekom na vlastných chybách. Fyzický aj genetický potenciál som mala – v šprintoch som bola dobrá. Rýchle svalové vlákna buď máte, alebo nemáte; ja ich mám. Keby som začala súťažiť skôr, možno by sa mi darilo viac, pretože výbušnosť s vekom odchádza. Pred svojimi prvými majstrovstvami sveta som verila v dobrý výsledok.

Ešte predtým ste však liezli či behali do vrchu. Bez toho by ste zrejme neboli taká dobrá ani v skialpinizme.

Určite, beh do vrchu je čisto kardiovaskulárny šport – vyštartujete rýchlo, ako sa dá, a idete tak až do konca, tam nie je nejaká veľká stratégia, je to šport o trpení. A lezenie? Dalo mi všeobecnú obratnosť a silu, k tomu aj vytrvalosť. Odkedy som mala 15, robila som stále aj skialp, no nie súťažne. No veľmi rada a veľmi často.

Vaša disciplína šprint bude na olympiáde v Miláne v roku 2026. Chcete sa na nej zúčastniť?

Je to motivácia, aby som pri skialpe zostala. Nemôžem však sľúbiť, že vydržím pretekať ešte päť rokov na vrcholovej úrovni. V športe na takejto úrovni ide aj o to, že sa musím niečoho zrieknuť, a ide tu aj o fyzickú či psychickú náročnosť.

Je podľa vás skialpinizmus masový šport? A ak nie, môže mu k tomu pomôcť olympiáda?

Nie, ale ten pohľad závisí od toho, kde žijete. Napríklad Slovensko je malé a je na ňom aj málo vhodných miest na skialpinizmus, preto môžeme mať pocit, že skialpinistov je veľmi veľa. Neviem, ako je to teraz, ale už pred 20 rokmi bol Ďumbier plný skialpinistov. Ja žijem v regióne, kde počas tréningu stretávam len málo ľudí. Pokiaľ ide o svetový pohár, konkurencia je na vysokej úrovni. Žien tam chodí okolo 35, mužov nejakých 60.

V menších športoch často ide o to, že športovci majú problém zohnať peniaze na cestovanie či tréningy. Vás však podporuje Team Slovakia…

Nie som stratová, cestovanie mám hradené Teamom Slovakia a ubytovanie a stravu mi hradí Slovenská skialpinistická asociácia. Keď však trénujem a pretekám, nepracujem, peniaze z Teamu Slovakia mi vykryjú možno výdavky.

Foto – archív M.J.

Dlhé roky ste robili skialpinizmus pre radosť, teraz vás vedie tréner. V čom je najväčší rozdiel?

Predtým to bol výlet do kopca, teraz je to už tréning. Má to štruktúru a je to serióznejšie – viem, ako dlho by mal tréning trvať a v akej by mal byť intenzite. Skoro stále sledujem svoju srdcovú frekvenciu podľa toho a udržujem ju na úrovni, akú mi tréner predpísal. Predtým som to vôbec nesledovala, nič mi to nehovorilo. Prišli však problémy s pretrénovaním, pretože som jazdila len pocitovo a veľa času som strávila vo vysokej intenzite. Preto potrebujem trénerský dozor. Predtým som lyžovala, kde sa mi chcelo, teraz musím dopredu viac rozmýšľať. Napríklad nad tým, či mám prešliapanú stopu – ak by som to musela prešliapať sama, stálo by ma to energiu a to si nemôžem dovoliť, keď trénujem techniku.

Mám však šťastie, že som stále v horách, vďaka čomu pri tomto športe vydržím. Ak by som robila atletiku či plávanie, nedokázala by som to. Hory sú vždy iné, treba sa im prispôsobovať a nie je nič krajšie ako tam byť. Motivuje ma, že tréning neznamená len drinu, ale aj mám šťastie, že môžem byť v prostredí, ktoré mi dodáva energiu. Nezvládla by som monotónne plávať a sledovať kachličky.

Keď ste ešte netrénovali štruktúrovane, prejavila sa vám srdcová arytmia. 

Moje srdce nebilo v požadovanom rytme, ale stiahlo sa bez toho, aby bolo úplne naplnené krvou. Cítila som pri tom búšenie srdca. Nešlo by o to, že by mi začala nárazovo stúpať srdcová frekvencia. Lekár mi povedal, že je to pretrénovanie, aj keď to nevedel určiť stopercentne. Nezakázal mi však športovať, keď som vo vysokých otáčkach, arytmia mizne. Povedal mi však, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Denník N v Brezne

Rozhovory

Slovensko, Šport a pohyb, Svet

Teraz najčítanejšie