Denník N

Svetové dejiny naznačujú, že znížiť mieru sociálnej nerovnosti je takmer nemožné

Na snímke vták letí nad súsoším Burlaci na Volge podľa slávneho rovnomenného obrazu ruského maliara Iliu Jefimoviča Repina v ruskej Samare. Foto - TASR/AP
Na snímke vták letí nad súsoším Burlaci na Volge podľa slávneho rovnomenného obrazu ruského maliara Iliu Jefimoviča Repina v ruskej Samare. Foto – TASR/AP

Historik Walter Scheidel napísal monumentálnu knihu o dejinách nerovnosti, v ktorej okrem iného vysvetľuje aj to, prečo nevoľníctvo na východe Európy prežilo tak dlho a na západe zaniklo oveľa skôr.

Tých 40 rokov, počas ktorých viedol Mojžiš židov z egyptského otroctva do zasľúbenej zeme, bolo u nás po roku 1989 vnímaných ako horizont dokončeného prechodu od komunizmu k demokracii: až výmenou dvoch generácií sa spoločnosť zbaví otrockej mentality. Už nám teda chýba len osem rokov a mali by sme doraziť do zasľúbenej demokracie, teda na Západ.

Lenže čo ak komunizmus, ktorý tiež trval 40 rokov, nebol historickou úchylkou a dve generácie nebudú stačiť, lebo nevoľníctvo máme v krvi oveľa dlhšie? Čo ak sa naša časť Európy odtrhla od Západu oveľa dávnejšie a dlhá ruka dejín nás drží pod krkom už od stredoveku?

V polovici 14. storočia prepukol v celej Európe mor a zabil zhruba pätinu obyvateľstva. Odrazu bol nedostatok ľudí na poliach a remeselníkov v mestách, prudko rástli ceny aj mzda za prácu. V Anglicku to zašlo tak ďaleko, že kronikár zapísal túto vetu: „Prostý ľud začal ohŕňať nos nad zamestnaním a ťažko sa dal presvedčiť, aby slúžil urodzeným za trojnásobný plat.“

Kráľ Eduard III. schválil nariadenie, podľa ktorého všetci „telesne zdatní muži a ženy“ musia pracovať za pôvodné mzdy spred epidémie a kto vezme viac, „pôjde do žalára“. Lenže kráľov výnos bol bezzubý a kanonik Henry Knighton zapísal do kroniky: „Robotníci boli takí spupní, že nedbali na kráľov rozkaz…“ a šľachtic, ktorý neprijal ich mzdové požiadavky, „prišiel o veľkú časť ovocia a o nezožaté obilie“.

Podobné to bolo v Holandsku či vo Francúzsku. Ešte nedávni nevoľníci, ktorí pred epidémiou treli biedu, bohatli, rodila sa nová, sebavedomá vrstva sedliakov a mešťanov. Šľachta prišla o veľké majetky, jej vplyv slabol a otvorila sa cesta k budúcej demokracii.

Úplne opačný vývoj sa však odohral v našej časti Európy, od Česka až po Rusko. Tu sa šľachta zomkla a nedostatok pracovných síl vyriešila upevnením nevoľníctva a tvrdými obmedzeniami pre robotníkov v mestách. Ako píše historik Walter Scheidel, „mor mal na východoeurópskych pracujúcich úplne iný vplyv než na tých západoeurópskych“. Nevoľníctvo prežilo u nás až do polovice 18. storočia, kým na Západe zaniklo práve vďaka morovej epidémii.

Štyria apokalyptickí jazdci

V dejinách ľudstva je táto udalosť len malou epizódou, hoci s veľkými dôsledkami pre našu časť Európy. Aj preto jej Walter Scheidel venuje len niekoľko strán v monumentálnej knihe Velký nivelizátor (Násilí a dějiny nerovnosti od doby kamenné po 21. století), ktorá vyšla minulý rok po česky vo vydavateľstve Argo. Rakúsky historik, ktorý sa touto knihou zaslúžene preslávil, si totiž predsavzal preskúmať dejiny nerovnosti a všetko, čo ju v minulosti pomáhalo znižovať.

Jeho záver je neradostný: pokusov zmierniť do očí bijúcu nespravodlivosť bolo mnoho už od vzniku prvých štátov pred tisícročiami, žiaden však nebol dlhodobo úspešný. Nerovnosť je takmer čosi ako prírodný jav: môžete ju na pár desaťročí umelo potlačiť, ale ona sa veľmi rýchlo vráti v často ešte horšej podobe.

Úspešnejšie sú, naopak, javy či udalosti, ktoré vnímame ako tragické, ale ich účinky paradoxne zlepšujú životy tých biednych, ak ich prežili. Sú to epidémie, revolúcie, kolapsy štátov a vojny. O

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Komentáre

Teraz najčítanejšie