Denník N

Pamäť národa potrebuje pripomínanie

Je našou úlohou s úctou pripomínať a pravdivo predstaviť slovenskej verejnosti mladých martýrov v zápase o slobodu a demokraciu.

Autor je predseda Správnej rady Nadácie Tunegu, Púčika a Tesára

Veľa ľudí, zvlášť mladých, dnes nepozná mnohé mená slovenských martýrov boja za slobodu a demokraciu. Podobné je to, žiaľ, aj medzi politikmi. Je to bolestivý nedostatok pamäti národa, a tým aj nedostatok úcty voči obetiam totalitnej minulosti. Naša sloboda je dar, za ktorý mnohí zaplatili najvyššiu cenu.

Rád by som vyjadril poďakovanie Národnej rade Slovenskej republiky a jej predsedovi za udelenie štátnej ceny J. M. Hurbana hnutiu Biela légia a osobitne Antonovi Tunegovi, Albertovi Púčikovi a Eduardovi Tesárovi in memoriam.

Represie proti skupine Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára možno zaradiť k najväčším monsterprocesom vykonštruovaným komunistickou mocou na potlačenie a odstrašenie akéhokoľvek občianskeho odporu voči režimu, ktorý nastúpil v Československu po druhej svetovej vojne.

Pred Štátny súd v Bratislave bolo v máji 1949 za účasť v hnutí Bielej légie postavených 60 obžalovaných. Súd odsúdil 48 osôb, z toho troch spomínaných na doživotie, ostatných na súhrnný trest 246 rokov väzenia. Zástupca Štátnej prokuratúry Anton Rašla sa okamžite odvolal. Najvyšší súd v Prahe v septembri 1950 vyniesol tri absolútne rozsudky (tresty smrti) a jedno doživotie (Ľ. Gálik) tak, ako to v júli 1950 stanovila takzvaná bezpečnostná komisia ÚV KSČ. Súd taktiež zvýšil celkovú výšku trestov pre ostatných členov skupiny dohromady na 363 rokov.

Prezident Klement Gottwald 10. februára 1951 odmietol všetky tri žiadosti o milosť. Odsúdení väzni boli deň pred popravou eskortovaní z Leopoldova do Bratislavy. Na nádvorí väznice Krajského súdu v Bratislave boli Tesár, Tunega a Púčik skoro ráno 20. februára 1951 postupne popravení obesením.

Skúmaním činnosti, štúdií a rodinného prostredia troch popravených historická veda potvrdzuje ich zapojenie do antikomunistického odporu už po vojne. Tunega, Púčik a Tesár neboli dogmaticky spätí s obdobím vojnového slovenského štátu a neusilovali sa o návrat jeho pomerov. V podmienkach slobody začali bojovať o demokratický systém a samostatnosť Slovenska v nových stredoeurópskych pomeroch.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie