Denník N

Bratislava je už moje mesto, no stále som Ukrajinkou, hovorí tatérka Les Paskarenko

Tatérka Les Paskarenko. Foto - YOLK/Jana Gombiková a Piotr Gąska
Tatérka Les Paskarenko. Foto – YOLK/Jana Gombiková a Piotr Gąska

Tatérka Les Paskarenko žije na Slovensku od roku 2015. Z Ukrajiny odchádzala v tichosti ako 17-ročná študentka, v súčasnosti v Bratislave rozbieha vlastný tatérsky ateliér. V rozhovore pre festival [fjúžn] hovorí, aký vplyv mala vojna na spoločnosť, ale aj o tom, aké je dostávať sa ľuďom pod kožu.

Na Slovensku žiješ už šesť rokov. V akej situácii si odchádzala z rodnej Odesy?

Bolo to najmä rozhodnutie mojich rodičov. Mala som vtedy 17 rokov, skončila som strednú školu a skôr som chcela behať po vonku s kamarátmi než riešiť budúcnosť. Na Slovensko som prišla kvôli štúdiu do Nitry, no do poslednej chvíle sme nevedeli, či nasadnem na vlak do budúcnosti alebo nie. Všetky potrebné povolenia a papiere sme vybavovali v tichosti, v podstate nikto nevedel, že odídem.

Prečo?

Situácia po revolúcii a prebiehajúcej vojne na Ukrajine spôsobila, že ľudia nevedeli, aký môžu mať názor. Navyše rodičia pracovali v štátnej správe, môj otec bol policajt a mama účtovníčka. Dá sa povedať, že obaja boli vždy pod tlakom a vojna tlak ešte viac prehĺbila, aj keď nás priamo nezasiahla. Obávali sa, že prídu o prácu. Kým som nemala potvrdené víza zo slovenskej strany a ostatné dokumenty z tej ukrajinskej, nevedeli o tom ani moji kamaráti či vtedajší priateľ.

Ten tlak si pri odchode pociťovala aj ty?

Narodila som sa do prostredia, kde sú všetci stále pod tlakom, a to z hocijakého dôvodu. Ako dieťa som to však veľmi neriešila. Ani to, že korupcia je úplne všade a že doklady, ktoré som potrebovala vybaviť na odchod, sa vybavovali korupčným štýlom. Nevedela som, že sa dá fungovať aj inak, napríklad tak, že neplatíš doktorovi za vyšetrenie, ale máš na to poisťovňu riadenú štátom.

Veľký tlak pred odchodom som však cítila aj ja. Nechala som za sebou kamarátov, prvú lásku. Zrazu som sa ocitla vo vlaku s veľkou pletenou taškou z ukrajinskej tržnice, kde som mala zbalený celý svoj život, a netušila som, čo bude ďalej. Nehovorila som po slovensky, nevedela som, či si nájdem okolo seba dobrých ľudí. Bolo to ako v americkom filme, keď postava príde do nového prostredia a povie si: a teraz čo?

Ako si sa zžívala s novým prostredím?

Keď sa sťahuješ do nového prostredia a novej kultúry, myslím si, že posúvaš veľa osobných hraníc. Na začiatku som si všímala veľa odlišných vecí, napríklad na Slovensku sa ľudia nahlas vysmrkajú na verejnosti, to je na Ukrajine považované za nekultúrne a neslušné. Bola som zároveň zvyknutá na také silené džentlmenstvo, sexizmus, ageizmus a podobné formy škatuľkovania, ktoré som predtým považovala za samozrejmosť.

A čo jazyk? Jazyková bariéra je pre cudzincov a cudzinky žijúce na Slovensku jednou z najväčších prekážok pri začleňovaní do bežného života.

Nechodila som na žiadne kurzy, ale tým, že som bola tínedžerka a bola som veľmi extrovertná a otvorená, išlo to veľmi ľahko. Šla som na nejakú párty a rada som sa rozprávala s ľuďmi. Jasné, že na začiatku som nevedela toho veľa vysvetliť, ale všetci videli, že sa snažím, a každým rokom sa to zlepšuje a už hovorím plynulo slovensky. Teraz sa cítim oveľa uvoľnenejšie, ako keby som musela hovoriť len po anglicky.

Akou rečou hovoríte s rodinou? 

S rodičmi prevažne po rusky, ukrajinčinu trochu nahradila slovenčina, lebo sú si veľmi podobné. Niekedy si neviem spomenúť na slová v ukrajinčine, len keď prídem späť za rodičmi do Odesy. Mám pocit, že rozmýšľam slovensky, ale závisí to od prostredia, kde som. Keď prídem za rodičmi, pár dní mi trošku trvá, kým nabehnem na ruštinu, ale potom zas, keď volám s kamarátmi na Slovensku, mám problém sa vyjadriť. Občas je to zábavné.

Pre ľudí, ktorí dlhodobo žijú v inom štáte, je niekedy ťažké povedať, kde sa cítia skutočne ako doma. Ako je to u teba? 

To je dosť ťažká otázka, posledné tri roky ju v sebe rozoberám, pretože jednoznačný domov nemám. Národná ukrajinská identita je stále vo mne, neviem si predstaviť, že by som teraz zmenila občianstvo. Niekedy sa stotožňujem s tým, že som Ukrajinka, inokedy by som chcela byť viac Slovenkou.

Takže sa v tebe mieša slovensko-ukrajinská identita?

Áno. Keď som bola ešte na strednej škole a začala sa revolúcia, veľmi som to prežívala. Začala som nosiť vyšívané košele s národnou tematikou a niekedy sa to vo mne ešte ozve, keď vidím, ako štát potláča vlastný ľud. Ukrajinci dokážu byť veľmi patriotickí. Ale zároveň aj na Slovensku milujem tunajších ľudí, a ak vidím, že je niekto utláčaný, takisto mám chuť zastať sa „našich“. Takže neviem, kde presne sú „naši“ a „vaši“. Keď mi niekedy Ukrajinci povedia, veď ty si „naša“, vždy sa trochu zaseknem. Čo konkrétne tým myslia „naša“? Čia „vaša“? Čo to zmení, že som „ich“?

Tatérka Les Paskarenko. Foto – YOLK/Jana Gombiková a Piotr Gąska

Poďme teraz k tvojej práci tatérky. Kedy si zistila, že štúdium záhradnej architektúry nie je to, čomu sa chceš ďalej venovať?

Keď som bola prvýkrát v tatérskom štúdiu, pochopila som, že sa tomu chcem venovať, len som si dlho neverila. Dokončiť školu som chcela najmä pre rodičov a myslím, že iné víza by mi vtedy nedali. Skúšala som aj učiteľstvo výtvarnej výchovy, ale tiež to nebolo ono. Začala som však na internáte tetovať spolužiakov, viac-menej na kolene, a potom som prišla do tetovacieho štúdia v Bratislave. Založila som si živnosť a teraz mám už prechodný pobyt na účel podnikania.

Na začiatku pandémie ste prerábali tetovacie štúdio. Ako vás zasiahli opatrenia? Nepoložilo vás to?

Mám dokonca viac práce, lebo ľudia si možno šetrili alebo nevedeli, čo s peniazmi. Zároveň sme mali dobré načasovanie, pretože sme otvárali pred letom, ľudia sa pomaličky začali viac odhaľovať, a tak si spomenuli, že si chceli dať niečo nové. Tak ako si niekto formuje svoju postavu, veľa ľudí si skrátka chce dať novú „kérku“ na letnú sezónu. Cez leto je to zas uvoľnenejšie, lebo každý sa chce kúpať a nové tetovanie pre to nie je úplne ideálne. Ďalej bude záležať na opatreniach a situácii, ale september je pre nás tiež dobrý mesiac, rovnako ako jeseň a zima.

Sú to také tatérske sezóny?

Áno, ale závisí to od toho, kde a akým štýlom pracuješ, lebo v komerčných tetovacích salónoch je stále plno. My sme skôr taký underground a každý má vlastný štýl, čiže aj naši zákazníci a zákazníčky sú iné a je ich menej.

V čom je to iné?

Robíme viac umelecké tetovanie. Naši zákazníci a zákazníčky musia mať otvorené hranice, čo sa týka zdôverovania svojho tela niekomu inému. Dôverovať tatérke natoľko, že ti môže nakresliť unikátny návrh, ktorý vidíš až v deň, keď sa ideš tetovať. Nie je to také jednoduché, ako keď si prídeš so stiahnutým obrázkom z internetu do salóna a na druhý deň ho máš. U nás sa aj čaká, proces dohodovania je dlhší, máme spoločné konzultácie, osobnejší prístup a vzťah tatérka-zákazník je intímnejší.

Keby som sa u vás chcela dať tetovať, nemusím prísť s vlastným nápadom, ale spoločne niečo vymyslíme?

Ten nápad vždy potrebujeme, ale každý u nás má vlastný štýl, takže musíš presne vedieť, za kým ideš. Ak by si chcela tetovanie odo mňa, pozrieš si moju galériu a vieš približne, čo odo mňa čakať. Potom sa spolu rozprávame o umiestnení a o tom, ako sa tvoj nápad dá pretvoriť do návrhu.

Máš obľúbenú časť tela, na ktorú tetuješ? 

V poslednom čase asi hrudník, ale aj chrbát.

Dostávaš sa doslova ľuďom pod kožu. Ako svoju prácu vnímaš?

Po čase som tú intimitu prestala vnímať, a aj keď je človek úplne vyzlečený a idem mu tetovať niečo cez polovicu tela, vôbec to neriešim. Sústredím sa skôr na umiestnenie, aby všetko anatomicky pekne zapadlo a, samozrejme, na kvalitu tetovania. Dá sa dohodnúť a predbežne nakresliť všeličo krásne, ale to samotné tetovanie musí byť potom ešte o to lepšie, aby s ním bol človek zžitý naozaj na celý život. Považujem to za umelecký proces, no z mojej strany je tam aj istá zodpovednosť.

Čo máš na tej práci najradšej? Je to priamo to tetovanie, tvorba návrhu alebo komunikácia s ľuďmi?

Všetko dohromady, vytvára to dobrý balans. Neviem si predstaviť, že by som sa sústredila len na prácu a kreativitu, ale nevedela by som to s človekom odkomunikovať. Alebo by som mala stres z toho, ak by som sa stretla s novým zákazníkom či zákazníčkou a hneď by sme šli tetovať. Mám rada celý proces od začiatku do konca.

Ako vnímaš telo ako tatérka? 

Svoje telo vnímam ako galériu, ale zároveň aj ako schránku, o ktorú sa treba starať. Telá mojich zákazníkov a zákazníčok sú pre mňa ako ľudské plátno. Niečo, na čo sa dá tvoriť. Celý koncept tvorby je v niečom veľmi hlboký aj pre človeka, ktorý sa ide dať tetovať. Od rozhodnutia cez bolesť až po prijatie, že je to na celý život. Keďže to robím každý deň, už sa nad tým nezamýšľam. Skôr sa snažím uvoľniť a naladiť sa na človeka. Dôležitá je atmosféra. Je to veľmi zaujímavá profesia, asi som sa v nej fakt našla.

Práca tatérky bude asi dlhodobá kariéra. 

Áno. Chcela by som to robiť, kým mi neodídu ruky. Nie je fyzicky úplne jednoduché celé dni sedieť a držať ťažký vibrujúci strojček. Už teraz cítim, že by som potrebovala fyzioterapiu a masáže. Závisí od predpokladov, ja som celkom roztrasená už teraz, ale toho som si bola vedomá od začiatku.

Máš aj nejaký záložný plán? 

Mám už nový priestor, kde si postupne zariaďujem vlastný tatérsky ateliér. Chcela by som, aby z toho vznikol aj kultúrny priestor, kde by som organizovala kurzy kreslenia pre deti, najmä pre ukrajinskú a ruskú komunitu. Rada by som tam robila aj prednášky.

Tvoji rodičia spočiatku tetovaním neboli veľmi nadšení. Ako to zobrali, keď si preto odišla zo školy?

Teraz sú na mňa veľmi hrdí. Vždy, keď ideme na spoločné dovolenky, si ma mamina fotí a potom to ukazuje svojim kamarátkam. Rodičia by si asi nič nedali alebo prídu s blbosťami, od ktorých ich radšej odhováram. Otec je rád, že som si našla svoj smer a odvahu ísť kreatívnou cestou. Jemu sa to v živote nepodarilo a teraz to trochu ľutuje.

Rodičia nikdy neuvažovali, že by prišli žiť na Slovensko?

Vždy chceli prísť za mnou, no nemali až takú motiváciu alebo odvahu. Pre mňa to bolo jednoduché, bola som tínedžerka, nemala som žiadne majetky, rodinu, nevychovávala som deti. Ale pre starších ľudí je veľmi ťažké zanechať za sebou dom, riešiť, čo s autami. Ich situácia je úplne iná, v Odese majú komplexný a zabehnutý život.

Ich motivácia sa mení tým, ako rastie môj 15-ročný brat, ktorého by chceli poslať sem študovať. Boli by radi, keby tu už chodil na nejaké letné tábory a zvykal si. Tým, že som tu, už nebudú prichádzať do niečoho úplne neznámeho. Môžu mi hocikedy zavolať, ak nebudú vedieť napríklad to, ktorý lístok na MHD kúpiť.

Čo musia tvoji rodičia splniť, aby sa na Slovensku mohli usadiť?

Keďže pracovali v štátnej správe, rozmýšľajú, že začnú podnikať. Zahŕňa to v sebe veľkú byrokraciu, či ti udelia alebo neudelia pobyt, na aký účel, či je to zlúčenie rodiny alebo ideš za prácou. Ja som prikladala biznis plán, rozpočty, plány do budúcnosti a ďalšie doklady. Na základe toho ti pobyt buď potvrdia, alebo nepotvrdia. A moji rodičia sú práve v tejto rozhodovacej fáze, takže je to všetko veľmi neisté.

Najväčší stres je práve na cudzineckej polícii. Keď už máš vybavené právo byť na tomto území, tak je to dobré. Vtedy je to už iba na tebe.

Tatérka Les Paskarenko. Foto – YOLK/Jana Gombiková a Piotr Gąska

Cudzinci a cudzinky už dlho poukazujú na to, že cudzinecká polícia nielen v Bratislave je dlhodobo personálne poddimenzovaná. Na papiere sa čakalo aj celé noci v radoch. Aká je tvoja skúsenosť?

Brala som to ako prekážku, pre ktorú sa nevzdám, lebo tu chcem žiť a prispievať tejto krajine. Občas sa stávalo, že ani samotní policajti nevedeli, ktoré pravidlá platia, alebo sa zistilo, že veta v nariadení znamená vlastne niečo úplne iné, a tak dostaneš pokutu, lebo si niečo zle spravila alebo nedodala. To mi až tak neprekáža, nejaké doklady pomením, počkám a vyrieši sa to. Skôr ma mrzí osobný prístup, veľmi tam chýba ľudskosť. Chápem, že možno takto si prácu policajta asi neprestavovali, že budú celý deň riešiť papierovačky s migrantmi, no často sa ku mne, ale aj k ostatným správali povýšenecky a arogantne.

Ako si na Slovensku prežívala pandémiu?

V prvej vlne som nadávala a cítila som, že ma to veľmi obmedzuje. Nevedela som, čo robiť, štát mi nedával podporu, a tak som bola zhrozená. Ale ľudia končia aj oveľa horšie ako ja, preto som si povedala, že hoc aj zostanem bez roboty, aspoň nech sú moji blízki a známi v bezpečí.

Prispôsobila som sa a trochu som spomalila. Viac som sa sústredila a rozmýšľala nad tým, či veci, ktoré robím, naozaj robiť chcem a ako sa budem vedieť prispôsobiť novým zmenám. Pre istotu sa pripravujem na najhorší scenár, že nebudem môcť vôbec tetovať, no hádam sa to s očkovaním trochu zlepší.

Ako zasiahla pandémia tvoju rodinu na Ukrajine?

Na Ukrajine neboli dôveryhodné informácie a štatistiky o tom, koľko je nakazených. Ľudia nechodili na testy, ani antigénové, lebo boli drahé. Oveľa rýchlejšie sa tam šíria konšpirácie a veľa z nich, aj keď mali koronu, karanténu nedodržiavalo.

Moja rodina mala veľmi pragmatický prístup – no čo, robiť treba. Ukrajinská ekonomika je na tom veľmi zle, nemohli si dovoliť zavrieť gastroprevádzky, pretože peniaze sa museli nejako točiť.

V decembri minulého roka sme išli na Ukrajinu s mojím priateľom a snažili sme sa byť mimo ľudí a chodiť skôr do prírody. V meste ani v metrách nikto nenosil rúška, len my dvaja. Bolo tam veľa bábušiek a až ma zarazilo, že toto sa nemusí skončiť úplne dobre.

Ako je to tam s očkovaním?

S očkovaním je to tiež ťažké, lebo sa očkuje na súkromných klinikách, no vozia tam načierno vakcíny z celého sveta. Moji rodičia teraz čakajú na najdrahšiu, Pfizer, už vyše mesiaca. Každý týždeň tam volajú a každý týždeň im sľubujú, že donesú. Jedna dávka môže stáť aj stovky eur, veľa ľudí si ju ani nebude môcť dovoliť. Ak rodičom schvália pobyt na Slovensku, radi by sa tu dali zaočkovať.

Vo voľnom čase sa venuješ urban exploringu. Ako by si to definovala pre ľudí, ktorí nikdy nepočuli toto slovo?

Urban exploring je forma poznávania mesta. Dá sa k tomu pristupovať hocijako, napríklad z architektonického hľadiska. Sú nadšenci architektúry, ktorí chodia do opustených budov, kaštieľov, historických pamiatok, popozerať zvonka aj zvnútra. Sú nadšenci pre interiérové pozostatky, napríklad chodia do starých škôl a vyhľadávajú staré papiere, zošity. Dá sa to poňať hocijako.

Ako to ponímaš ty?

Ja som estetická urban explorerka. Čerpám z toho inšpiráciu pre svoju tvorbu. Mám rada procesy, ktorými budovy časom prechádzajú, koróziu, všetky tie opadané omietky. Najmä pri socialistických budovách a brutalizme, kde si vieš predstaviť, ako sa v tanečných sálach konali večierky, v kinách premietali filmy a teraz už len vidíš ten pozostatok. Je to také kultúrne a estetické nadšenie.

Urban exploring niekedy môže byť nelegálny, nie každý ti dovolí vojsť do nejakej budovy, ale každý urban explorer má svoje hranice. Nepodporujem také objavovanie, ktoré narúša niečí intímny priestor, len taký, ktorý nikto neriadi. Mám z toho zážitok, nič odtiaľ neberiem, nezanechám za sebou nič, len ten priestor niečo zanechá vo mne.

Takto si objavovala aj Bratislavu?

Áno, pekná bola Kochova záhrada na Palisádach. Urbex sa dá vnímať aj tak, že prídeš na akciu vo zvláštnom prostredí, kam by si sa bežne nedostala. Napríklad koncert v Klariskách na festivale [fjúžn], ale aj Istropolis, Istrochem či bývalá železničiarska škola. Chodievam často aj do prístavu, lebo je to veľmi blízko Starého Mesta, no v silnom industriálnom kontraste.

Do Bratislavy som sa zamilovala, je to moje mesto a nikam by som sa odtiaľto nechcela sťahovať. Je tu útulne, všade mám svojich ľudí. Odesa je úplne iná, je tam viac turistov, morský vzduch. Asi mi z nej nič nechýba, možno len morské plody, lebo tie sme mali stále. Všetko to krásne, chutné a veselé z Odesy môžem doplniť výletom, ale už nikdy by som to nevymenila za svoju bratislavskú pohodu.

Humans of [fjúžn]

Projekt Humans of [fjúžn] vznikol v roku 2019 ako súčasť festivalu [fjúžn], ktorý pripravuje Nadácia Milana Šimečku. Ide o populárny koncept zachytávania a predstavovania obyvateľov rôznych miest, ktorý má svoje korene v New Yorku. Prvú sériu Humans of New York vytvoril Brandon Stanton ešte v roku 2010, odvtedy sa projekt rozšíril do rôznych kútov sveta.

Festival [fjúžn] sa prostredníctvom rozhovorov a autorských portrétov snaží aj touto formou priblížiť verejnosti život cudzincov a cudziniek na Slovensku, ktorých v spoločnosti nie je veľmi počuť ani vidieť. Tento rok prináša príbehy šiestich osobností, ktoré reprezentujú vekovú, profesijnú, rodovú či náboženskú rozmanitosť pôvodu. Festival sa tento rok koná v dňoch 16. – 25. septembra.

Fotografie portrétov pripravila umelecká dvojica YOLK: Jana Gombiková a Piotr Gąska. Autorkou rozhovorov je Anna Jacková, šéfeditorka fjúžn.sk.

Ak má pre vás práca našich novinárov pred prezidentskými voľbami väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete ich podporiť aj darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Festival [fjúžn]

Rozhovory

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie