O lesných tulákoch

Autor je spisovateľ

Čoraz bližší sú mi tuláci. Tichí osamelí chodci. Kráčajú pomaly po lesnej ceste, odnikiaľ, a už na prvý pohľad je zrejmé, že aj svalstvo na ich chrbte premýšľa. O každom kroku. O každom pohybe. O každom zvuku, farbe, vôni, čo ich na ceste postretne. Nikam sa neponáhľajú, nikoho nechcú ohúriť svojím výkonom – ich prítomnosť má oveľa hlbšie dôvody ako prchavý a lacný obdiv. Chcú skrátka byť. A s bytím sa podeliť.

„Už vyše pätnásť rokov píšem o vzťahoch medzi krajinou a ľudským srdcom,“ napísal Robert Macfarlane, jeden z mojich najobľúbenejších spomedzi píšucich tulákov. Túto vetu by s drobnou úpravou v časovom údaji istotne podpísali aj dvaja autori, ktorí sa koncom augusta náhodou stretli na mojom nočnom stolíku v podobe paralelne rozčítaných kníh. Nezblížil ich však len blízky dotyk, väzba o väzbu. Hoci tieto dve knihy od seba delí presne šesťdesiat rokov a premenlivé štátne hranice, spája ich oveľa viac.

Staršia z nich vyšla v roku 1959. Volá sa Potulky lesom a napísal ju slovenský fotograf a nadšený propagátor prírody Jozef Ponec. Táto knižka je primárne určená mládežníckej vekovej kategórii, no nijako mi neublížilo, že som si ju prečítal aj dlho po tridsiatke. Naopak. Pri jej čítaní, pri prezeraní čiernobielych fotografií som cítil, že sa so mnou deje čosi dobré.