Denník N

Snažila som sa vymazať svoju iránsku identitu, aby som zapadla. Už viem, že sa to nedá, hovorí standupistka Nasi A. Motlagh

Komička Nasi A. Motlagh. Foto - YOLK/Jana Gombiková a Piotr Gąska
Komička Nasi A. Motlagh. Foto – YOLK/Jana Gombiková a Piotr Gąska

Stand-up komička Nasi A. Motlagh žije na Slovensku od roku 2010. V rozhovore pre festival [fjúžn] hovorí, prečo už nechce hovoriť len vtipy o imigrantoch, prečo ako cudzinka prechádzala krízou identity, ale aj o tom, v čom jej pomohla terapia. 

Ako si prežila, respektíve prežívaš covidové časy?

Bola som privilegovaná v tom, že hoci som prišla o prácu a deväť mesiacov som bola nezamestnaná, mohla som žiť u rodičov. Takže som nebola bez domova. Konečne som mala čas rozmýšľať nad svojím životom, aký by mal mať smer.

Čo si zistila?

Uvedomila som si, že som mala veľmi zlé návyky. Dosť som pila, nestarala som sa o seba a mala som nadváhu. Začala som sa preto starať o svoje zdravie a schudla som. Som za tú pauzu vďačná, lebo predtým som šla šialeným tempom, hoci viem, že pre mnohých to boli smutné a temné časy.

Čomu sa teraz venuješ?

Režírujem divadelnú hru so študentskou skupinou ActofKAA z katedry anglistiky a amerikanistiky, ktorú budeme hrať na jeseň na filozofickej fakulte v Bratislave. Je to adaptácia 12 Angry Men (12 rozhnevaných mužov), ale máme mužské a ženské postavy, takže to bude 12 Angry Jurors.

Prečo si si vybrala túto hru?

Robíme to tak, že jeden semester hráme komédiu a druhý drámu. Pred pandémiou sme hrali komédiu Don´t Dress For Dinner, kde som hrala ako herečka. Na ďalší semester som sa mohla prihlásiť ako režisérka a vybrala som si túto drámu. Hoci je to stará hra z 50. rokov, téma je súčasná a aj dnes sa dá aplikovať na akúkoľvek krajinu. Nemusí ísť len o „americký“ problém.

Zasadila si tú situáciu do lokálneho kontextu? Čo je hlavným sporom?

Kontext k tomu ani veľmi netreba, nemusíš tam toho veľa meniť, aby to sedelo. Spravili sme niekoľko zmien, aby to bolo súčasné a aby postavy nerozprávali ako z 50. rokov.

Nasi A. Motlagh. Foto – YOLK/Jana Gombiková a Piotr Gąska

Čo ťa baví viac, keď si na pódiu ako herečka alebo ako stand-up komička?

Ešte neviem. Oboje má svoje za a proti. V inom divadelnom projekte Zastavení hrám seba ako komičku. Keď som potom prišla do súboru ActofKAA, bolo pre mňa ťažké potlačiť seba a hrať svoju rolu. Je to výzva, ale mám to rada. Rozdiel je aj v tom, že ako komička som na pódiu kratšie. Nemusím sa s nikým zorganizovať, za asi 20 minút poviem svoje vtipy a potom odchádzam.

Aj komunikácia alebo vzťah s publikom sú asi iné.

Pri divadelných hrách neprekáža, ak nemám ihneď spätnú väzbu. Napríklad v Zastavených vystupujem ako komička, a keď hovorím vtip a ľudia sa až tak nesmejú, je to asi preto, že je to vážna hra a publikum je možno trochu zmätené. Ak však poviem vtip ako komička a od publika nedostanem žiadnu spätnú väzbu, je to nočná mora.

Takže najdesivejší zvuk pre komičku je ticho?

Najstrašidelnejší a najhorší. Nie vtedy, keď ešte hovoríš príbeh, no ide o reakciu na konkrétne slová.

Už si sa naučila vyrovnať sa s tým, ak reakcia nie je taká, akú by si čakala?

Áno. Sú momenty, keď to pokazím, a potom si hovorím, že už radšej budem hrať v divadle. Nemusím byť komičkou, stačilo. No potom prídem na nejakú šou, kde nevystupujem a som len podporou pre ostatných komikov, a už mi to chýba.

Máš obľúbených komikov a komičky?

Michelle Wolf, Bo Burnham, George Carlin. Aj Ricky Gervais je fantastický. Na Slovensku Tomáš Hudák, Matej Adámy, Matej Makovický, zo žien Lujza, Simona, ja.

Seba si povedala až ako tretiu. 

Mám ešte priestor na zlepšovanie.

Keď prišla korona a všetko sa zavrelo, veľa kultúrnych akcií prešlo do onlinu. Dá sa robiť comedy show online?

Nevyskúšala som to, ale ani som nechcela. Reakcie ľudí treba vidieť a zažiť naživo. Viem, že pár komikov sa to snažilo robiť online, aj sa to dalo, ale nie je to to isté. Ja som vďačná za to, že som si našla TikTok a Instagram. Začala som točiť vlastné videá a našla som si svoj okruh sledovateľov. Sú to nové platformy, na ktorých môžem byť kreatívna, a počas pandémie som sa nemusela úplne zastaviť. Myslím, že aj vďaka nim sa môj humor zlepšil a nepíšem stále tie isté vtipy.

Dlho si sa venovala téme života imigrantky na Slovensku, to je vďačná téma. Zachytila som, že si povedala, že vo Viedni to ľudia vôbec neberú. 

Hovoriť o tom, ako som sa naučila po slovensky, ale aj všeobecne o slovenskej kultúre ma baví a asi nikdy o tom neprestanem rozprávať. Nechcem však mať len nálepku imigrantky.

Chcem ukázať, že moja osobnosť má aj iné stránky a nie som len imigrantka, ale som imigrantka, ktorá bojuje s depresiou a úzkosťami, imigrantka, ktorá študovala politológiu, ale teraz pracuje v korporáte ako typická Slovenka, imigrantka, ktorá sa snaží nájsť si lásku na Slovensku. Nechcem, aby to boli vtipy len o tom, že som z inej krajiny, a o kebaboch a borovičke.

Takže pripravuješ nový materiál? Teda ak ťa ešte úplne nepohltilo divadlo.

Keď robím stand-up, chcela by som hovoriť aj o divadle, ale myslím, že je to pre veľmi špecifické publikum, ktoré chodí na anglické alebo alternatívne divadlo. Nepovedala by som o sebe, že som herečka, ešte len začínam.

Nasi A. Motlagh. Foto – YOLK/Jana Gombiková a Piotr Gąska

V médiách ťa občas označovali za exotickú, tú, čo má exotické silné reči alebo robí exotický stand-up. Čo na to hovoríš?

Na jednej strane si vravím, že je to dosť stereotypné slovo, na druhej strane viem, že možno nevedia nájsť lepší spôsob, ako ma opísať. Je to vtipné, ale zároveň aj trochu únavné. Navyše vôbec nie som exotická. Niekedy by som chcela byť taká mysteriózna exotická žena z Blízkeho východu, ale veľa rozprávam a skrátka neviem byť ticho, čiže mysteriózna asi nikdy nebudem.

Je na slovenskej stand-up scéne niekto ďalší okrem teba a tvojho brata, kto má za sebou migračnú skúsenosť?

Už som videla vystupovať viacerých cudzincov. Dúfam, že z toho nevznikne stereotyp, že imigranti budú hovoriť o sebe len v tomto zmysle. To je asi aj dôvod, prečo už roky spolupracujem s festivalom [fjúžn], lebo chcem ukázať, že my imigranti sme ako Slováci. Sme síce z iných krajín, ale to neznamená, že nežijeme v tej istej krajine ako vy. Vy ste prežívali koronu, aj my sme prežívali koronu. Samozrejme, že sú tam isté rozdiely, ale my nie sme len prílohou k slovenskej spoločnosti, sme tiež hlavné jedlo. Vy ste halušky a my sme bryndza, bez nás by ste boli, ani neviem…

Suchí.

Áno.

Spolupracuješ s viacerými neziskovými organizáciami, ktoré sa venujú témam cudzincov na Slovensku. Niekto nemá potrebu angažovať sa v inej krajine a je to v poriadku. Prečo to ty považuješ za dôležité?

Moji rodičia sú takí. Sú na mňa veľmi hrdí a tešia sa, že sa takýmto spôsobom snažím integrovať do slovenskej spoločnosti, no oni nemajú potrebu hovoriť o svojom živote verejne. My sme sem prišli žiť svoj život, nemusíme sa stať príkladom, ale mne to neprekáža

Asi prvýkrát, keď som robila stand-up, prišla za mnou jedna slečna a povedala mi, že ani nevedela, že takíto cudzinci na Slovensku žijú. Potešila sa, že som tam v ten večer bola a že si mohla vypočuť moje príbehy, hoci to boli len vtipy. Ak môžem mať takýto pozitívny vplyv, idem do toho, prečo nie.

Nadviažem na spolužitie Slovákov a cudzincov. Vnímaš sa po viac ako desiatich rokoch, čo tu žiješ, ešte ako cudzinka? Toto slovo na teba ešte pasuje?

Povedala by som, že som na Slovensku doma, no neznamená to, že nemám ešte iné korene. Správne som to povedala?

Áno.

Dobre, lebo minule som povedala… to, čo si dávaš do jedla.

Korenie?

Áno. Mám iné korene, som z inej krajiny, a aj keby som sa chcela tváriť ako Slovenka, hoci sa tak niekedy po dvoch borovičkách cítim, nemôžem úplne povedať, že ňou som. Som tu doma, no neznamená to, že sa nebudem cítiť ako doma aj v inej krajine.

Pre cudzincov a cudzinky to býva ťažké a mávame krízu identity. Najmä pre tých, ktorí už roky bývajú na Slovensku alebo v akejkoľvek inej krajine. Keď nad tým začneme uvažovať, chceme v sebe nájsť odpoveď, a ak ju nenájdeme, neznamená to, že sme úplne stratení. Vieme, kým sme, len možno to nemá konkrétne pomenovanie. Povedala by som, že som mix Slovenky a Iránky alebo Iránky a Slovenky.

Chcela by si požiadať o slovenské občianstvo? Už máš nárok.

Odrádzajú ma administratívne procesy. Som taká traumatizovaná z toho, čo som zažila na cudzineckej polícii, že keď som dostala povolenie na dlhodobý pobyt, povedala som si, že už nič ďalšie nechcem riešiť. Zatiaľ som z toho unavená. Dúfam, že po covide, keď sa veľa vecí presunulo do onlinu, si väčšiu elektronizáciu osvojí aj cudzinecká polícia.

Keď sa cudzinecká polícia presťahovala na okraj Bratislavy, ohlasovali veľké zmeny, lepšie priestory a podobne. Na prvý pohľad to vyzeralo dobre, ale neviem, aká je realita, keď tam príde zákazník alebo zákazníčka.

Keď bola cudzinecká polícia ešte v Petržalke, bežne sa čakalo aj 10-12 hodín. Keď som tam bola ja, boli tam dve pracovníčky, ktoré nás po piatich minútach poslali preč. V tých nových priestoroch už aj niektorí hovoria anglicky, čo predtým nebolo samozrejmé. Určite je tam nejaké zlepšenie, ale až taký veľký progres nevidím. Neviem, možno som len nevďačná.

Ako hodnotíš dekádu svojho života na Slovensku? Aký máš teraz vzťah s touto krajinou?

Vyvíjalo sa to rokmi. Na Slovensko som prišla ako 15-ročná tínedžerka, a tak veľmi som sa chcela integrovať do spoločnosti, nájsť si kamarátky a kamarátov, až som úplne prestala rozprávať po perzsky. Snažila som sa vymazať svoju iránsku identitu, lebo som veľmi chcela byť súčasťou slovenskej spoločnosti. Po pár rokoch som si uvedomila, že sa to nedá, cítila som sa prázdna. Falošná osobnosť, ktorú som si vytvorila, skrátka nefungovala. Ak sa chcem integrovať a cítiť sa tu ako doma, musím mať zdravý vzťah so svojimi koreňmi. Musím sa prijať taká, ako som, a hľadať si okolo seba ľudí, ktorí moje korene nenegujú, ale zároveň si nemyslia, že moja jediná identita je iránska.

Ako cudzinci si musíme nájsť svoj balans, veľa z nás bude frustrovaných z toho, že Slováci nie sú až takí otvorení ako Austrálčania, Američania alebo Nemci. Veľa z nás bude sklamaných, že na Slovensku existuje rasizmus, ale to je veľmi zúžený pohľad, lebo rasizmus a diskriminácia existujú všade. A posledná vec – tváriť sa, že sa správame ako stopercentní Slováci, je takisto ignorantské. Lebo nikdy nebudeme prijatí tak, ako by sme chceli.

Nasi A. Motlagh. Foto – YOLK/Jana Gombiková a Piotr Gąska

Spomenula si, že bojuješ s depresiou a úzkosťami. Je pre teba v poriadku, ak sa o tom budeme rozprávať?

Ja o tom práveže chcem otvorene rozprávať. Keď som si uvedomila, že niečo je zlé a nefunguje, snažila som sa nájsť hocijaké iné riešenia a skončila som pri alkohole. No to nebolo ozajstné riešenie.

S rodinou, kamarátmi aj partnerom môže byť všetko fajn, ale porozprávať sa raz za čas s terapeutom nikdy nemôže byť na škodu. Môžete vyskúšať aj jedno sedenie a zistíte, či vám to sedí alebo nie. Pre mňa to bol správny krok. Po troch rokoch terapie som veľmi vďačná za to, že som sa rozhodla vyhľadať odbornú pomoc a rozprávať sa o problémoch, o ktorých som dovtedy nikdy nikomu nepovedala, no stále ma to ťažilo a ničilo.

U každého je tým spúšťačom niečo iné a na každého vplývajú rôzne udalosti. Čo sa dialo u teba?

Všímam si, že veľa ľudí ignoruje, keď majú v živote ťažké obdobia. Aj ja som to spravila, ale potom som sa dostala do veľmi temných zákutí mysle, či si vôbec zaslúžim ďalej žiť. Vždy sa to začínalo úzkostnými myšlienkami, napríklad aj o tom, čo som povedala včera kamarátom, či to bolo vhodné, či ma vôbec ešte majú radi a či to celé len nehrajú. Všetko to má korene v tom, že som sa nenaučila poriadne ľúbiť a rešpektovať samu seba.

Keď som bola mladšia, cítila som sa veľmi osamelá, a tak som si povedala, že musím byť najpopulárnejšia. Vytvárala som si falošné osobnosti, aby som sa mohla kamošiť so všetkými, no ten prázdny pocit pretrvával. Keď som mala 21, opäť ma to chytilo, ale až do takej miery, že ma to trápilo niekoľko hodín denne. Nevedela som sa sústrediť v škole ani v práci, stále som sa potrebovala upokojovať, no nešlo to. Preto som si povedala, že vyhľadám pomoc.

Berieš aj antidepresíva?

Brala som ich dva roky, ale už som ich vysadila, lebo som ich nepotrebovala. Keď som ich mala, mohla som sa konečne sústrediť a poriadne sa vyspať. Niektorí si mysleli, že keď beriem lieky na depresiu, musím byť automaticky šťastná, iní si zas mysleli, že sú to také „party drugs“.

Teraz chodím len na psychoterapiu, kde sa väčšinou snažím zorganizovať svoje myšlienky. Okrem toho ešte meditujem, je to krásna vec.

V čom ti pomáha?

Napríklad pred vystúpením, ale aj pred spaním. Každý deň sa snažím nájsť tri veci, za ktoré som vďačná. Pre ľudí, ktorí bojujú s depresiou alebo úzkosťami, je niekedy veľká výhra, ak nájdu motiváciu vstať z postele a osprchovať sa. Veľmi mi pomáha uvedomiť si, že toho nemusím každý deň dosiahnuť veľa, ale len takéto „bežné“ veci.

Má niekto vo vašej rodine duševné problémy?

Určite áno, ale ja som asi prvá, ktorá sa rozhodla ísť k terapeutke. V našej kultúre to totiž znamená, že ak človek ide na terapiu, musí byť extrémne nestabilný alebo za hranicou nejakej veľkej duševnej krízy, keď už nedokáže fungovať. Ale pritom to vôbec nemusí byť tak. Ľudia môžu ísť na terapiu aj vtedy, ak hľadajú odpovede, prečo sa v niektorých situáciách správajú tak, ako sa správajú.

Je dobré zastaviť sa tam aspoň raz alebo dvakrát, alebo pravidelne. Namiesto toho, aby som sa šla opiť, si nechám pár eur a môžem ísť k terapeutke a nemusím to hovoriť barmanovi.

Mala si od niekoho aj podporu?

Podporovalo ma veľa kamarátov. Ďalší sa trochu obávali, čo ak zistím, že som chorá. Je oveľa jednoduchšie mať o sebe falošné predstavy, no teraz žijem úprimnejšie. Keď som im hovorila svoje skúsenosti, niektorí začali tiež chodiť k mojej terapeutke. Povedala by som, že je to celkom pozitívny trend.

Nasi A. Motlagh. Foto – YOLK/Jana Gombiková a Piotr Gąska

Hovoríš o tom aj svojim sledovateľom?

Nehanbím sa za to, že chodím na terapiu, verejne o tom hovorím na Instagrame, na Facebooku aj Tiktoku. Najmä mladšie ročníky followerov sú vďačné, že hovorím o svojich problémoch a hľadám riešenia. Píšu mi aj takí, ktorí tiež chodia na terapie a sú radi, že o tom verejne rozprávam.

Je náročné byť pre niekoho vzorom?

Určite. Niekedy majú ľudia takú predstavu, že sme najlepší kamoši, no ja som ich v živote nevidela. A viem si predstaviť, že rodičia niektorých tínedžerov, ktorí ma majú za vzor, s tým môžu mať problém. Sto ľudí, sto chutí.

Spoznávajú ťa ľudia na ulici, prihovárajú sa ti?

Áno. Niekedy, keď ľudia na mňa zazerajú, tak uvažujem – ste rasisti alebo ma poznáte z internetu? Ale nie, žartujem.

Tenké hranice.

Musím si lepšie nastaviť osobné hranice, lebo keď niekto za mnou príde, že je moja fanúšička a že ma obdivuje, niekedy to môže byť až cez čiaru. A aj to, aby si ľudia nemysleli, že keď som single, stále si hľadám frajera. Tým, že bojujem s osamelosťou a chcem byť populárna, stále ma láka isté utvrdenie od ľudí, že som dobrá a vtipná. Niekedy je ťažké zachovať si ten odstup, ale vďaka terapii sa to učím a necítim sa bezmocne a frustrovane z toho, že niektorým ľuďom sa nemusím páčiť.

Humans of [fjúžn]

Projekt Humans of [fjúžn] vznikol v roku 2019 ako súčasť festivalu [fjúžn], ktorý pripravuje Nadácia Milana Šimečku. Ide o populárny koncept zachytávania a predstavovania obyvateľov rôznych miest, ktorý má svoje korene v New Yorku. Prvú sériu Humans of New York vytvoril Brandon Stanton ešte v roku 2010, odvtedy sa projekt rozšíril do rôznych kútov sveta.

Festival [fjúžn] sa prostredníctvom rozhovorov a autorských portrétov snaží aj touto formou priblížiť verejnosti život cudzincov a cudziniek na Slovensku, ktorých v spoločnosti veľmi nepočuť ani nevidieť. Tento rok prináša príbehy šiestich osobností, ktoré reprezentujú vekovú, profesijnú, rodovú či náboženskú rozmanitosť pôvodu. Festival sa tento rok koná v dňoch 16. – 25. septembra.

Fotografie portrétov pripravila umelecká dvojica YOLK: Jana Gombiková a Piotr Gąska. Autorkou rozhovorov je Anna Jacková, šéfeditorka fjúžn.sk.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Festival [fjúžn]

Rozhovory

Životy žien

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie