Medzi civilizáciou a prírodou je len veľmi krehká rovnováha, ukazujú diela Oľgy Paštékovej

Vlk sa v jej tvorbe stal ikonickým zvieraťom. Objavuje sa v jej dielach v rôznych kontextoch, podobách a náladách. Dostal sa aj do jej grafiky pre Čierne diery, venovanej technickým pamiatkam Slovenska, konkrétne cukrovaru v Šuranoch.

Umelkyňa OĽGA PAŠTÉKOVÁ programovo pracuje s našimi predstavami a predsudkami, s mýtmi, ale aj s témami zo súčasnej environmentálnej politiky a všíma si meniaci sa habitát (nielen zvierat). Pomáha jej pri tom jej dlhoročný záujem o aktivizmus, snaha o spoluprácu s odborníkmi a ochranármi.

Prostredníctvom výrazných maliarskych sérií so špecifickým, no neustále aktualizovaným autorským rukopisom sa snaží o vypovedanie toho, čo sa nedá zachytiť v štatistikách. Rozprávali sme sa však nielen o vlkoch, ale o jej tvorbe a jej premenách a aktuálnych výstavách v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne (kurátorka Beáta Jablonská), v Žerotínskom zámku v Novom Jičíne (kurátor Zdeněk Orlita) a o spoločnej výstave s Martinom Sajkalom v Slovenskom inštitúte v Prahe (kurátor Radek Wohlmuth).

V Žerotínskom zámku vystavujete diela z cyklu Acta mythologica pod kurátorskym vedením Zdeňka Orlitu, ktorý sa zaoberá environmentálnymi dejinami a históriou krajiny. V prvej kapitole jeho projektu sa ako známa a legendami opradená mytologická téma objavuje Vlkodlak. Vo vašej tvorbe taktiež dlhodobo figurujú divoké psy, vlky, mytologické a rozprávkové postavy… Ako vznikla táto spolupráca a čo vám priniesla? 

Zdeňka Orlitu som spoznala prostredníctvom jeho prednášky Vlk v historických prameňoch a pozvala som ho na svoju komentovanú výstavu v Dome umenia v Opave. V rámci cyklu Acta Mythologica som svoju staršiu sériu s názvom Rotkäppchen doplnila o nové obrazy – ide v podstate o kultovú rozprávku o Červenej čiapočke. Miestnosť je okupovaná vlkmi a v strede sa nachádza špeciálna inštalácia s červenými zvyškami šiat. Otázkou je, kam zmizlo dievča…

Vo svojej tvorbe však dlhodobo reflektujem vzťah človeka k jeho okoliu – a to najmä k faune a flóre – príčiny a dôsledky jeho správania. Môj záujem o ekológiu a snahu o zmenu sa snažím sprostredkovať aj na výstavách. Spolupracujem s environmentálnymi združeniami, ako je napríklad Lesoochranárske združenie VLK. Erika Baláža som pozvala na diskusiu počas mojej výstavy v Galérii mesta Bratislavy. V Česku som v kontakte s hnutím DUHA, ktoré sa venuje návratu šeliem do českých lesov.

Čo všetko vo vašej tvorbe, okrem spomínanej rozprávkovej referencie, reprezentujú zvieratá ako vlk, havrany, líšky či medvede? Bezprostredné asociácie sú spojené s ich divokosťou, nebezpečenstvom, ale aj s ohrozením. U vás však skôr pôsobia ako nejakí strážcovia, aj keď sa nevyhýbate ani ich zobrazeniam s otvorenou tlamou a naježenou srsťou.

Je to aj tak, aj tak, závisí to od tematiky obrazov a série. V cykle Anima/Animals sú zvieratá iba tušené, sú ako duchovia. Možno sú plaché, možno sa pred nami ukrývajú. Výstava Ako sa do hory volá? (GMB, 2018) bola o miznutí lesov, prirodzených domovov zvierat, o masívnom výrube v horách aj v národných parkoch. V spomínanom cykle Rotkäppchen sú zvieratá najmä predátori, ale aj milí chlpatí kamaráti – celá svorka.

Obraz Robofox, ktorý som vytvorila priamo pre festival Ekotopfilm, reagoval na motto: Na konci evolúcie nie je krása. Líška s robotickými nohami na ňom odtrháva „pytliacky klepec“ – drastickú pascu. Už jej nemôže ublížiť. Triptych No borders bol zasa priamou reakciou na situáciu súvisiacu s migráciou. Ľudia migrujú, zvieratá migrujú… Akurát, že zvieratá nepoznajú mapy ani štátne hranice – len občas im niekto postaví do cesty plot. A niekedy