Denník N

Zuzana Szatmáry: Je veľké šťastie, že som dokázala svoje skúsenosti z detstva spracovať a vychovať syna tak, aby nezažil to čo ja

Zuzana Szatmáry. Foto - Peter Stanley Procházka
Zuzana Szatmáry. Foto – Peter Stanley Procházka

Keď dnes počúva údajné spomienky ľudí na minulý režim o tom, ako sa vtedy mohli pýtať a diskutovať, neverí im. „Ľudia si radi ‚svietia dozadu‘, veľmi by chceli, aby to všetko bolo bývalo inak. Ale veci boli také, aké boli. Museli sme robiť, čo bolo treba, vždy a všade – v rodine, v škole, v zamestnaní, kdekoľvek,“ hovorí poetka a publicistka Zuzana Szatmáry.

Dcéra známeho publicistu, komunistu, neskôr disidenta komunistického režimu Juraja Špitzera a divadelnej herečky Dalmy Špitzerovej študovala architektúru, sociológiu a informatiku, no v dôsledku politickej perzekúcie rodiny robila počas komunistického režimu napríklad vychovávateľku v polepšovni, sústružníčku, upratovačku aj technickú prekladateľku.

Žili sme v klamstve a všetci sme klamali, opisuje v rozhovore Szatmáry. „Bolo úplne jedno, či doma alebo vonku, už sme si v podstate ani neuvedomovali, že klameme. Bolo to jednou z hlavných podmienok prežívania. A často prežitia.“

Rozhovor je súčasťou knihy Kataríny Strýčkovej V ženskom rode, ktorá vyšla v edícii Denníka N. Obsahuje 30 rozhovorov s inšpiratívnymi ženami, ktoré zazneli v rovnomennom podcaste.

Prečo pri niektorých ľuďoch nevidíme alebo možno nechceme vidieť ich skutočný charakter?

Nepáči sa nám vidieť, že niekto, koho sme považovali za „míľnik“, ktorý nám ukazuje cestu, v skutočnosti nie je míľnikom, ale len náhodným termitiskom. Keby sme si to priznali, museli by sme si priznať aj to, že sme sa na svojej ceste zmýlili, a to nechceme. Nechceme to vidieť. Veď kto si rád priznáva omyl.

Človek radšej žije v lži než v pravde?

Mnohí ľudia si dodnes práve preto nechcú priznať, že sme žili v mori lží desiatky rokov. Komu sa žiada znehodnotiť svoj život? A pritom sme žili v klamstve a všetci sme klamali. Bolo úplne jedno, či doma alebo vonku, už sme si v podstate ani neuvedomovali, že klameme. Bolo to jednou z hlavných podmienok prežívania. A často prežitia.

Žili sme navyše tak, že s deťmi sa nediskutovalo. Deti mohlo byť vidieť, ale nesmelo ich byť počuť, preto žiadne dieťa nekládlo otázky. Pýtať sa znamenalo veci spochybňovať a to sa nesmelo. Všetci sme sa snažili odpozorovať a uhádnuť, čo robiť, aby sme v reálnom živote prežili.

Preto keď dnes počúvam údajné spomienky ľudí na minulý režim, na to, ako sa pýtali a ako diskutovali, pripadá mi to trochu smiešne a dosť smutné, neverím tomu. Ľudia si radi „svietia dozadu“, veľmi by chceli, aby to všetko bolo bývalo inak. Ale veci boli také, aké boli. Museli sme robiť, čo bolo treba, vždy a všade – v rodine, v škole, v zamestnaní, kdekoľvek. Pýtať sa a diskutovať o svete sa nedalo. A spochybniť? Radšej nie.

Ako ste vyrastali, kto vo vašom živote vám dal pocit dôvery k svetu, k spoločnosti, k ľuďom?

Skoro žiadny som nikdy nemala. Pocit dôvery som zažila v rámci chuligánskej bandy, v partii, keď som mala nejakých 14-15 rokov.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História

Rodičovstvo

Rozhovory

Životy žien

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie