Urobiť poctivú záhradu alebo park sa ešte len učíme, za Českom zaostávame sto rokov hovorí krajinný architekt Marcinov

Krajinný architekt Michal Marcinov založil v roku 2012 ateliér LABAK, s ktorým urobil viacero realizácií od súkromných záhrad cez developerské projekty až po verejné súťaže. Pravidelne sú súčasťou nominovaných a víťazných projektov ocenenia CE.ZA.AR.

V rozhovore hovorí o tom, prečo nechcel robiť záhrady na kľúč, ako sa prejavuje investičný dlh vo verejnom priestore na zadaniach od developerov aj súkromných klientov, ale aj o tom, ako sa musí zmeniť mesto, ak chce prežiť klimatickú krízu.

Keď sa človek rozpráva s domácimi architektmi a pýta si odporúčania na krajinného architekta, deväť z desiatich povie vaše meno. Sú dve vysvetlenia: buď ste naozaj taký dobrý, alebo máme málo krajinných architektov. Čo z toho platí?

Je nás málo, to je tá správna odpoveď. Tých, čo skončia na škole odbor krajinnej architektúry, nie je úplne málo, ale ľudí, ktorí ju aj reálne robia a sú autorizovanými krajinnými architektmi, je len percento z nich. Väčšina sa venuje záhradám pri rodinných domoch, na čo nepotrebujú autorizačnú skúšku, nemusia byť ani členmi komory (architektov, pozn. red.), často ide o spolupráce s rôznymi záhradníckymi firmami, a to robí našej profesii zlé meno.

Prečo je to tak?

Je to ľahšia cesta. A to bez ohľadu na to, že keď sa náš odbor presunul z fakulty architektúry na stavebnú fakultu, na autorizáciu človek zrazu potrebuje sedem rokov praxe namiesto troch. Pre mnohých je to skrátka živobytie. Robia rodinné záhrady spôsobom, aký je u nás bežný: v strede trávnik, na okrajoch štrk a v ňom „puding“ vysadených okrasných drevín, ktoré sú momentálne na sklade.

Vás to nelákalo?

Časom by som zrejme zmenil povolanie. Nemyslím, že by ma to napĺňalo tak, ako architekta nemôže napĺňať, keď produkuje domy na kľúč. Dostal som niekoľko ponúk od firiem, ktoré robia záhrady na kľúč a návrh ponúkajú ako bonus zadarmo. Ľudia si neuvedomujú, že im ho aj tak zaplatia. Pre mňa by to však znamenalo, že mám urobiť návrh za týždeň a dostanem zaň tristo eur. Keby som súkal jednu záhradu za druhou, možno by som si zarobil, ale bolo by to absolútne prázdne a neosobné.

Dobre, ale čo v tom zmôžete sám, keď sa vaša práca aj tak vždy odvíja od zadania a klienta. Dokážete v tom prostredí niečo zmeniť?

Z vlastnej skúsenosti viem, že vždy je to len otázka času. Ak si človek nájde spôsob, akým chce pracovať, čo v mojom prípade znamená vždy hľadať spôsoby a nástroje, ako svojím návrhom riešim konkrétne problémy a požiadavky, ako napríklad náročný terén alebo manažment dažďových vôd a nielen estetické kritériá, tak skôr či neskôr si vašu prácu všimnú. Dôležité bolo, že som získaval skúsenosti a nadviazal spoluprácu s architektmi, ktorí ma odporúčali ďalej.

To, čo sa stalo v súvislosti s krajinnou architektúrou u nás, zrejme súvisí aj s akousi generačnou medzerou, ktorá u nás vznikla. Dnes sú medzi aktívnymi autorizovanými krajinnými architektmi päťdesiatnici a ľudia okolo a pod štyridsať. Medzi nimi je medzera, v ktorej však vyrástlo veľa aktívnych architektov. Dnes sa na komore snažíme o to, aby architekti registrovali krajinných architektov a aby vznikali spolupráce. Doteraz to príliš nefungovalo.

Aký panuje medzi architektmi a krajinnými architektmi vzťah?

Pamätám si, že keď som začal študovať krajinnú architektúru na Fakulte architektúry STU, tak tam bola smerom k architektom živená predstava, že krajinní architekti sú len „vyfarbovači, čo robia akýsi dekor“, a nám zasa bolo prezentované, ako nás architekti podceňujú. Vôbec to teda nebolo prostredie, kde by sa mohli rozbehnúť spolupráce. Dnes už však vidieť príkladné spolupráce aj v praxi. Architekti, s ktorými spolupracujeme, chcú rovnako ako my, aby mala stavba adekvátne životné prostredie. A my sa snažíme nájsť nástroje a prostriedky, aby sme to dosiahli a aby boli všetci spokojní – najmä klient.

Je to už v takom štádiu, že nejaký architekt pre vás prekreslil dom?

To záleží aj od toho, v akom čase vstupujeme do projektu. Ak je to hneď na začiatku, keď sa dom ešte len umiestňuje na pozemok, tak vtedy je možnosť koordinovať projekt a upozorniť na vznik nevyužiteľných priestorov na pozemku. Pár stavieb sa nám takto už podarilo ovplyvniť. Nemusí to byť v princípe nič zásadné, často ide o detaily. Ide to postupne. Som si vedomý, že to chce čas. A keď sa to podarí s architektmi pri súkromných projektoch, tak potom sa to môže podariť aj pri verejných stavbách. Dnes okolo seba vidíme akurát obrovský investičný dlh do verejných priestorov. Verím, že keď sa to zmení, ľudia začnú byť náročnejší na ich kvalitu a zmysel.

Akú úlohu v tom zohrávajú developeri, ktorí dnes stavajú celé štvrte? Uvedomujú si dôležitosť krajinnej architektúry?

Myslím, že do veľkej miery našu spoluprácu ilustruje to, že len málokedy sme od developera dostali presné zadanie. Developeri u nás nemali s prácou krajinných architektov skúsenosti. Učia sa. A my sa tiež učíme. Často je teda proces taký, že niečo navrhneme a potom dochádza k mnohým, z nášho pohľadu diskutabilným až negatívnym zmenám, lebo je ťažké presvedčiť, že to, čo sme navrhli, bude fungovať. Ale to v podstate len odráža nastavenie väčšinovej spoločnosti, ktorá málokedy pri pohľade na prácu krajinného architekta dokáže posúdiť viac faktorov, než len hodnotiť na základe subjektívnej stupnice vkusu.

Nemyslím si teda, že developeri sú u nás nositeľmi zmeny, hoci treba povedať, že ich spolupráca s krajinnými architektmi sa vyvíja a dnes už vidno istý posun. Napokon aj teraz sedíme v kvalitnej realizácii (Námestie Mateja Korvína v Blumentáli, pozn. red.). V konečnom dôsledku je to však vždy otázka peňazí.

A nie je to skôr o tom, že skrátka nemáme skúsenosť s tým, ako môže fungovať kvalitný návrh krajinného architekta, a nevieme, čo od neho môžeme čakať?

Do istej miery áno. Nemáme to s čím porovnať, chýba nám historický vývoj a kontinuita. Za Českou republikou sme minimálne sto rokov pozadu a za Francúzskom, Anglickom či Rakúskom zaostávame stáročia. Máme tu pozostatky verejného priestoru s výsadbou, ktorá sa neraz robila ako výplň urbanizmu bez dômyselnejšieho zámeru. Nedostatok poznatkov o krajinnej architektúre sa prejavuje takmer v každom zadaní, s ktorým sme sa stretli.

Máme vôbec šancu dobehnúť to?

Vnímam to aj ako istú časovú výhodu. Dôležité je, aby sme si vedeli všímať, čo naozaj funguje, aby sme sa dokázali učiť od tých, ktorí sú pred nami, a adaptovali to v našich podmienkach. Len to chce ešte veľa práce, lebo keď dnes niekomu poviete, že aj park je stavba, zrejme sa na vás bude čudne pozerať. Ale tak to je – aj park je stavba, dokonca aj z pohľadu stavebného zákona, no mnohí to tak nevnímajú.

Vravíte, že okolo seba máme obrovský investičný dlh vo verejnom priestore. Vidíte napriek tomu v Bratislave miesta, ktoré máte rád a ktoré majú v sebe aj istú krajinársku kvalitu?

Sú to najmä lokality, ktoré majú dobrý urbanizmus, napríklad štvrť 500 bytov na Nivách. Zorganizovanie priestoru a atmosféra medzi domami je super. To platí aj o okolí Trenčianskej ulice, ale zaujímavá je pre mňa aj Petržalka, v ktorej bol verejnému priestoru venovaný veľkorysý priestor, no ukázalo sa, že z hľadiska starostlivosti ide o záťaž, akú samospráva nedokázala zvládnuť. Nedávno sme robili aj analýzu Mierovej kolónie a, odhliadnuc od nánosov na architektúre, jediným problémom tejto lokality je statická doprava. Ak by sa ju podarilo vyriešiť, tak aj to je veľmi príjemné miesto na život.

Dá sa niečo podobné povedať o niektorom z nových developerských projektov?

Počinom v tomto smere je park v Leopoldove, ktorý vybočil zo štandardu a ukázal niečo nové. Ako jediná realizácia krajinnej architektúry zo Slovenska sa zatiaľ dostal do svetových médií, hoci aj v tomto prípade platí, že verejnosť to kritizuje. Iba to potvrdzuje, čo som už spomínal.

Z bratislavských projektov by som vyzdvihol Urban Residence na Račianskej. Je v ňom zrejmý koncept, ktorý nie je samoúčelný. Ale dobrý štandard je aj susediaci komplex Pri mýte a Blumentál. Všetko sú to práce na dobrej úrovni. Vidno na nich, že štandard sa posúva vyššie. Teším sa, že sa chystá rekonštrukcia parku na Račku, a verím, že to dobre dopadne.

Ktorú zo svojich realizácií a skúseností s developerom by ste označili za najvydarenejšiu?

Úprimne – ani jednu. Stále je to o množstve kompromisov. Vravím to sebakriticky, že na Slovensku sa nám zatiaľ nepodarilo urobiť niečo, čo by sme plynule potiahli od návrhu k realizácii. Nie je to vždy o tom, že by sa developeri zľakli, často je to skrátka o tom, že exteriér sa robí v úplnom závere. Kým naň príde, rieši sa množstvo detailov na domoch, ktoré ukrajujú z rozpočtu pre exteriér. A potom prichádzajú na rad spomínané kompromisy. Zatiaľ sme ich robili vždy. Našou úlohou je snažiť sa o najvyššiu možnú kvalitu aj pri kompromisoch. Nemôžem teda povedať, že by sme boli s našou prácou nespokojní, ale zatiaľ sa nám ešte nepodarilo projekt dotiahnuť do top stavu.

Ak nie developeri, dokážu ľudia vo svojich súkromných záhradách prijať návrh, ktorý vybočuje z toho, na čo sú zvyknutí?

Spomínam si na jednu z prvých skúseností, ktoré mali so siatymi lúkami. Oslovili nás architekti Benjamín Brádňanský s Vítom Haladom, ktorí navrhovali dom v Alžbetinom dvore. V tom čase to bol dom na okraji obce s otvorenou krajinou v okolí. My sme vytvorili koncept produktívnej záhrady, ktorú sme „utopili“ v lúke, no zapracovali sme aj požiadavku o kosený trávnik, ktorý sme umiestnili za domom v smere do záhrady. Živé ploty sme vytvorili z malín, černíc a ovocných kríkov.

V čase, keď do domu začali na obhliadky chodiť študenti architektúry a porota CE.ZA.AR-a, už majitelia časť lúčnej záhrady začali štrkovať. Neuverili jej. Ale časom si uvedomili, že to nie je záhrada, na ktorú sa chcú pozerať, a vrátili to späť do stavu lúky. Dnes vidíme, že to funguje. Medzičasom sa ich pozemok ocitol v zástavbe iných domov a sterilných záhrad, ale ten ich stojí na lúke.

Medzi tohtoročnými nomináciami na CE.ZA.AR-a máte v kategórii rodinných domov dve spolupráce. V prípade Domu V (architektúra: Martin Skoček, Lucia Miklová) to na prvý pohľad vyzerá tak, že ste tam toho veľa neurobili. Bol to váš zámer?

Áno. Bola to záhrada so starým pôvodným domom, na ktorého mieste vyrástol nový. K záhrade tak mali majitelia vzťah a bolo ich ambíciou zachovať jej charakter. Snažili sme sa ju teda nepokaziť a doplniť len to, čo by ju posunulo k lepšiemu celkovému výsledku. Možno to na prvý pohľad vyzerá jednoducho, ale paradoxne to vôbec nebolo jednoduché. Niekoľko drevín sme sa rozhodli odstrániť, aby dostala ovocná časť záhrady viac vzduchu, no zároveň sme ich na pozemku dopĺňali, aby získala dostatočnú intimitu od susedov. Všetko, čo sme dopĺňali, malo mať ležérny charakter vrátane prerastenej plochy na parkovanie. Nebolo to o tom, aby sme vytvorili niečo veľkolepé.

Je súkromná záhrada a verejný priestor pre krajinného architekta úplne iná disciplína, alebo majú niečo spoločné?

Je to iná mierka a je rozdiel medzi súkromným klientom a verejnosťou, ale detail zo záhrady pri rodinnom dome sa môže objaviť aj vo verejnom priestore. Ak robíme areál okolo bytových domov, musíme k tomu pristupovať inak najmä z hľadiska bezpečnosti, ale požiadavka je v princípe podobná: je to záhrada, akurát nie pre jednu rodinu.

Spomenuli ste obnovu parku na Račianskom mýte v Bratislave, ku ktorej má onedlho prísť. Väčšina parkov, ktoré máme v Bratislave, prešla poslednou úpravou ešte pred revolúciou. Je čas na ich zásadnú revitalizáciu?

Priznám sa, že slovo revitalizácia mi nesedí. Je veľmi módne, ale ja neviem, čo ním máme docieliť. Ak máme park, ktorý bol dobre urobený, a považujeme ho za hodnotný, tak po rokoch si prirodzene vyžaduje rekonštrukciu, akú si vyžadujú aj budovy. V tom prípade ide o to, aby sa zachovalo to, čo bolo dobré, a odstránili sa vrstvy, ktoré to narúšajú.

Takým príkladom môže byť Park Andreja Hlinku v Ružinove s veľkou vejárovitou fontánou. Je to vynikajúci park, ale napríklad výsadba už je prehustená. Tá sa v minulosti často robila preto, lebo sa rátalo s tým, že nie všetky dreviny sa ujmú. Následne sa rátalo s prebierkami. Lenže keby sme teraz prišli s tým, že ideme niektoré zo stromov spíliť, tak asi si viete predstaviť, čo by sa stalo. A pritom prebierka môže pomôcť stromom, ktoré ešte majú potenciál ďalšieho rastu.

Výrub stromov je asi vec, ktorá sa tiež ťažko vysvetľuje verejnosti.

Áno. Každý strom musí zostať. Ale nikto si nevšíma, že v súvislosti s inžinierskymi sieťami sa prakticky neustále robia nejaké výkopy a opravy, pri ktorých sa systematicky ničia korene drevín. Nikto sa pri tom neodfotí nahý, nikto si to nevšíma, ale o pár rokov ten strom spadne, respektíve ho treba spíliť, lebo je poškodený, a ľudia sú zrazu múdri. Lenže tu ide naozaj o problém, ktorý sa roky neriešil. Treba to vysvetľovať a dookola o tom hovoriť. A raz možno ľudia pochopia, že tí, čo strom prídu spíliť, vedia, čo robia, prečo to robia a že to robia v záujme toho, aby malo mesto dostatok kvalitnej zelene. Bratislava pritom z hľadiska zelene na tom vôbec nie je tak zle. Skôr ako na kvantitu je čas zamerať sa aj na kvalitu.

Vráťme sa k existujúcim parkom. Aká má byť podľa vás ich budúcnosť?

Rekonštrukcia, ktorú som spomínal, môže mať rôzne podoby – od toho, že vytiahne do popredia pôvodné kvality až po nové prvky a funkcie, ktoré park získa. Dobrú skúsenosť sme zažili napríklad v Žiline na Straníku, kde sme pracovali s ateliérom 2021. Za jeden stôl si sadli lesníci, ktorí sa starajú o túto lokalitu, pamiatkari a historici, lebo ide o hradisko z čias doby bronzovej, architekti a my. Výsledkom bol návrh, ktorý vychádzal z komplexného oboznámenia sa s lokalitou. Tak isto to môže prebiehať aj v mestskom prostredí, ba dokonca nemám nič ani proti tomu, keď obnovíme niečo, čo už zaniklo, ak sa zhodneme na tom, že to pre nás má dôležitú hodnotu. Takým príkladom je replika barokovej záhrady na Bratislavskom hrade. Verejnosť túto realizáciu do značnej miery kritizuje. Bolo to však rozhodnutie v rámci zadania. Projektant svojou prácou naplnil zadanie.

V roku 2017 ste s ateliérom 2021 vyhrali súťaž na obnovu Námestia slobody v Bratislave. Je aj to príklad rekonštrukcie, ako o nej hovoríte?

Áno, Gottko bolo postavené ako bariérové námestie s vyvýšenými plochami trávnika. Tento zámer sa stal v dnešnej dobe výhodou a je príkladom toho, že ak raz niečo zafunguje, dá sa to využiť a stačí to doplniť novými prvkami.

Jednou z požiadaviek súťaže bolo, aby bolo námestie bezbariérové. Navrhli sme spílenie zadnej steny oporných múrikov vyvýšených zelených plôch, takže snáď onedlho sa tam človek ľahko dostane s kočíkom alebo na vozíku. Pridali sme vrstvu stromov, ktoré tam podľa nás chýbajú, a ešte k nim pribudne vrstva drobnej architektúry a mobiliáru. Keďže okolo námestia sú budovy univerzít, našou ambíciou je vytvoriť podmienky na to, aby bolo námestie naozaj využívané a živé, a to nielen cez týždeň, ale aj počas víkendov. Herné prvky pre najmenšie deti sme situovali na mieste, kde kedysi stála socha Gottwalda, čo porota vnímala ako od-démonizovanie miesta. Prvé dva prstence vyvýšených zelených plôch by mali fungovať ako pobytový trávnik, kde sa bude dať sadnúť, čo vyžaduje vysoké nároky na údržbu, ale okrajové časti budú ležérnejšie.

Kedy to bude hotové?

To nedokážem zodpovedať, teraz je na rade kľúčový prvok – oprava fontány, ku ktorej by malo dôjsť počas najbližšieho roka. Následne by sa malo začať s ostatnými úpravami.

Očakávate, že to prinesie zásadnú zmenu vo vnímaní verejného priestoru v Bratislave?

To, že sa situácia pomaly mení, je zrejmé. Aj magistrát si to už uvedomuje, napokon aj ja som súčasťou tímu Metropolitného inštitútu pre krajinnú architektúru. Nemyslím, že práve alebo jedine Gottko prinesie zásadnú zmenu, čo sa odvíja aj od postupu, ktorý sme zvolili. Ale myslím, že rozhodnutie postaviť návrh na pôvodných prvkoch, je dobré najmä preto, lebo zachováme jeho odlišnosť voči okolitým parkom a námestiam.

Doteraz sme to trochu opomínali, ale súčasťou návrhov architektúry a krajinnej architektúry sa v nasledujúcich rokoch zrejme stanú dopady klimatickej krízy. Ako sa v tomto smere musí zmeniť mesto, aby prežilo?

To je veľmi komplexná úloha, ale dá sa to povedať aj jednoducho. Musíme prísť na to, ako v meste udržať vegetáciu, lebo tá nám pomôže predísť prehrievaniu. Takže tri hlavné opatrenia, ktoré je potrebné urobiť, je komplexná a koordinovaná starostlivosť o stromy, štruktúra primárne spoločenskej a primárne ekologickej funkcie plôch zelene a spôsob zadržiavania dažďovej vody.

Je to vec, ktorú reálne v návrhoch riešite s klientmi?

Áno, zaujíma to všetkých – na úrovni veľkých investorov aj súkromných klientov. Lenže aj to je napokon zväčša otázkou rozpočtu a súvisí to aj s legislatívou, ktorá to dnes nereflektuje. Územný plán Bratislavy s tým neráta.

Keď dnes niekto postaví novú budovu, musí naplniť predpísaný koeficient zelene, ale nemôže si do neho započítať zelenú strechu, ba dokonca ani stromy, lebo dnešné koeficienty rátajú s plochou, stačí teda „vysiať trávnik“, ktorý je z hľadiska údržby najnáročnejším. Niekto napriek tomu zelenú strechu urobí, ale takých je minimum. Pre väčšinu ide o zvýšené náklady, z ktorých nemajú žiaden benefit.

Je pre mňa nepochopiteľné, že nemáme nástroj, ktorý by vytváral podmienky či motiváciu, aby sa to zmenilo. To isté platí aj pre spôsoby zadržiavania a využívania dažďovej vody. Všetko to už pritom existuje, nič nemusíme vymýšľať, stačí sa pozrieť do pražského územného plánu, koeficientov zelene alebo pražských stavebných predpisov. Nadstavbou môže byť berlínsky bitope area factor. Takáto zmena je vždy aj o politickej vôli, ale predpokladám, že v dohľadnom čase sa to aj u nás zmení.