Denník N

Potenciál tejto krajiny je v tom, čo vzniká zdola. Český architekt Jakub Kopec o živelnej Petržalke a spontánnej kultúre

Architekt Jakub Kopec. Foto N - Tomáš Benedikovič
Architekt Jakub Kopec. Foto N – Tomáš Benedikovič

Projekt tohto typu by v Česku zrejme nerezonoval, tvrdí spolutvorca Neformálnych mo(nu)mentov, ktoré sú vo finále ocenenia CE ZA AR.

Pôvodne malo ísť o mestskú dopravnú tepnu a centrum pulzujúceho života. Vznikla tu však prírodná džungľa uprostred panelákov. Nedokončená centrálna komunikačná os je fenoménom Petržalky. Niečo tu zjavne chýba, ale zároveň tu vznikla unikátna krajinná zóna.

Pedagógovia a študenti bratislavskej VŠVU do tohto priestoru vstúpili umeleckými intervenciami. Poukazujú na jeho nedokončenosť, ale aj na vzniknutú neformálnu identitu a na otázku jeho budúcnosti v scenári oživenia plánu centrálnej osi.

Jakub Kopec je jedným z vedúcich pedagógov projektu Neformálne mo(nu)menty, ktorý získal nomináciu v aktuálnom ročníku ocenenia za architektúru CE ZA AR. Kopec už jedno takéto ocenenie má, a to za spoluautorstvo Nového parku v Leopoldove.

V rozhovore, ktorý prebehol priamo pri Chorvátskom ramene za brechotu psov a štebotania vtákov, český architekt vysvetľuje, prečo pri projekte ide o architektúru, aj keď sa nič veľké nepostavilo, v čom vidí hodnotu tohto priestoru, čo odlišuje slovenskú architektonickú scénu od českej a prečo ho fascinuje potenciál tunajšej nezriaďovanej kultúry.

Kto je adresátom inštalácií pri Chorvátskom ramene?

Napríklad ľudia, ktorí teraz tadiaľto prešli. Ale môže to byť aj mestská samospráva alebo odborná verejnosť. Cieľom bolo vytvoriť niečo, čo bude krížiť tieto skupiny na rôznych úrovniach.

Ako reagovali obyvatelia?

Robiť niečo vo verejnom priestore nevyhnutne podnecuje veľkú interakciu. Najprv som si myslel, že sme uprostred neplánovaného parku a že pohyb ľudí tu bude oveľa menší než v centre mesta. Ale opak bol pravdou. Okrem toho sa tu na nás pozerajú tisícky okien z bytov sídliska. Veľmi častá otázka teda bola, čo tu robíte a na čo to bude. Prešli sme si fázou vysvetľovania – a to aj samým sebe –, čo tu vlastne robíme a prečo.

Objekt Terminál sa nachádza na mieste, ktorým má prechádzať jeden z mostov budúcej električkovej trate. Zásadne sa tým zmení charakter a používanie lokality. Foto – Šimon Parec

Čo ste tu teda spravili?

Tematizujeme neformálne aspekty prostredia, ktoré tu vznikli a sú v konflikte s plánovanou električkovou traťou. Ide o cestičky a skratky, ktoré trať pretne, o betónové fragmenty z výstavby sídliska, rozptýlené pozdĺž jej trasy, alebo o existujúce platformy v miestach budúceho kríženia trate s Chorvátskym ramenom Dunaja. Vybrané situácie sa pretavili do drobných objektov.

Tie objekty zároveň nie sú až také drobné, pretože sme na mieste, kde je mierka trochu zavádzajúca. Je tu veľmi veľa priestoru a objekty v skutočnosti nie sú malé. V Petržalke je veľa monumentálnych diel, a preto sme sa so študentmi výtvarných odborov chceli pokúsiť o niečo, čo prekročí drobnú mierku, v ktorej sa bežne pohybujú. Pre nich je to monumentálna tvorba, pre nás drobná architektúra. Keď sa tieto dve veci stretnú, vznikne niečo zaujímavé.

Aký bol účel?

Nepremýšľali sme nad tým, že by intervencie mali primárne vytvárať nejaký úžitok. Tie objekty sa môžu nejakým spôsobom využívať, ak objavíte ako. Som zástancom významovej vrstevnatosti, a preto pre mňa nie je dôležité, aby tu bolo presne popísané, o čo ide. Beriem to ako súčasť objavovania. Mohlo by k tomu prispieť už to, že objekty nevyzerajú ako niečo známe.

Každá vec, ktorá núti človeka premýšľať a ešte k tomu vo verejnom priestore, je úplne v poriadku. Signálom z našej strany je aj nízkorozpočtovosť a recyklovateľnosť objektov. Nebol tu investor, všetko sa riešilo cez grantové výzvy, použili sme nájdený materiál alebo materiály z predchádzajúcich výstav.

Objekt Terminál upozorňuje na budúcu prekážku, zároveň však pozýva k jeho používaniu a k diskusii o tomto mieste. Foto – Šimon Parec

Žiaducim účinkom teda bola interakcia s obyvateľmi a podnietenie uvažovania o tomto mieste a jeho budúcnosti.

Áno. Účinok bol daný už tým, že nech urobíte akúkoľvek drobnú architektúru, vždy bude pôsobiť. Aj keby sme sem postavili drevenú búdu alebo stavebnú bunku, tak sa ľudia začnú pýtať, prečo tu je. Bude sa tu niečo stavať? Architektúra má vždy účinok. A v tom je vlastne veľmi problematická, pretože mení situáciu a je vždy diskutabilná. Keď niečo dáte medzi ľudí, vytvorí to nejakú konfrontáciu.

Veľa ľudí nám rozprávalo, ako sa sem chodia prechádzať, venčiť psov a opaľovať sa. Čiže ako tieto miesta využívajú. Rovnako hovorili, že by tu chceli

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Architektúra a dizajn

Kultúra

Teraz najčítanejšie