Niekedy cesta domov bolí

Autor je spolupracovník Nadácie Milana Šimečku

Vraciame sa domov. A máme radosť. A máme aj strach.
Orlie pierko

Idem domov. Po všetkých cestách je to najdlhšie, čo som bol preč. Nie najdlhšie. Najťažšie. Uvidím a objímem svojich rodičov po vyše roku a deviatich mesiacoch. Všetky cesty sa napokon zbiehajú do lievika štúrovskej stanice. Zavolám domov a vždy sa odohrá rovnaký rozhovor. Ja poviem, že prestúpim a prídem ančou, otec povie, že ma príde vyzdvihnúť, ja na to poviem, že netreba, že rád chodím tým vláčikom, čo sa šinie poľami, a on, že nech nešpekulujem, a ja že tak teda dobre. Viem, že sa teší, a on vie, že viem.

Pred stanicou je rad gaštanov, čo sú prvým zásahom do srdca. Pozdravím ich pohľadom a ony jemne prikývnu. Kým sedím na lavičke a čakám na známe obrysy auta, túlam sa pohľadom v ich korunách. Taktne sa neopýtam, koľko letokruhov im pribudlo, odkedy som tu sedel prvýkrát, a ony sa chápavo pousmejú. Koľkokrát som už bol preč? Niekedy cesty trvali pár týždňov, občas niekoľko mesiacov. Teraz sú to bezmála dva roky. Dlho doma nepobudnem. No i tak. Idem.

Kto niekedy nebol preč z domova a nečelil otázke: odkiaľ si? Kde je tvoj domov? Môžem bez slova zapichnúť prst do mapy. Môžem odpovedať: zo Slovenska. Zámenu so Slovinskom vysvetlím: pôjdeš smerom na Viedeň, nie na Benátky. Môžem sa sám seba opýtať rovnakú otázku. Odkiaľ som? Čo je môj domov? Nikdy som nemal veľký zmysel pre defilé pred štátnou vlajkou. Nemám potrebu prikrývať sa ňou na noc, aby sa mi lepšie spalo. Intuitívne by som povedal: Narodil som sa a vyrástol dole na juhu na brehu Hrona. Niekedy, keď sa porežem, sa mi zdá, že z krvi cítim jeho letnú vôňu.

Môj kraj definujú tri body. Legendami opradené Sitno, pohľad z ktorého naučí človeka dívať sa do diaľky. Slnkom zaliata Nitra so Zoborom, do ktorej základov je vtkaný príbeh Veľkej Moravy. A Ostrihom, Esztergom, s románskou bazilikou, čo sa týči nad sútokom dvoch riek, ktoré jej napokon dali meno, Iszter a Granum, Dunaj a Hron.

Tu niekde na brehu Hrona začal Marcus Aurelius písať Myšlienky k sebe. Podľa slov Pavla Dvořáka len kúsok odtiaľto, v jeho vodách dve slovanské kniežatá Hont a Poznan opásali Štefana I. mečom a pomohli mu položiť základy kráľovstva, čo trvalo tisíc rokov. Potiaľto došli Rimania, tu zastali Turci.

Eduard Sacher tu dotiahol do dokonalosti recept torty svojho otca. Franz Schubert tu zložil niektoré svoje najkrajšie diela, omámený zaľúbením do kontesy Karolíny. Rumunská Fetesca si tu našla na zvláštnych piesčito-ílovitých pôdach Ipeľských kopcov nový domov.

Ani historicky nepatrilo toto územie jednoznačne do srdca niektorého kraja. Zbiehali sa tu hranice troch žúp. Tekova, čo cez Slovenskú bránu sleduje líniu Hrona a potom ďalej na sever až po rýdzo slovenský Turiec. Smerom na východ nenápadný, ešte neobjavený Hont, v údolí ktorého sa do seba zlievajú dve kultúry, jedna zo severu z Podpoľania, druhá z juhu z Börzsönyu. A na juh Ostrihomská župa s Dunajom, čo odnáša lístie z našich stromov až do Čierneho mora.

Sem smerujem a pociťujem napätie. Pamätám sa na časy, keď každý cestovateľ s povzdychom uznal, že už je doma, keď sa naňho taxikár alebo šofér autobusu osopil, že nemá drobné. No dnes prvýkrát som si nie istý, čo ma čaká. Správy, ktoré sa nesú z domova, sú niekedy priam strašidelné. Sú okamihy, keď ich proste neviem spracovať. Prenasleduje ma predstava, ako sa dýcha v tom ovzduší plnom vulgárnosti a hrubosti, agresie a pripravenosti skočiť si po krku za najmenšiu sprostosť. Bojím sa, že niekomu mimovoľne zaželám dobré ráno, a on mi rovnako zo srdca opáči: Zdochni, ovca! Čo teraz káže bontón? Aké pravidlá spoločenskej etikety momentálne platia? Dokážem v nich navigovať so svojou slabosťou pre starosvetskú móresnosť? Viem. Preháňam. No i tak. Vraciam sa domov a mám trochu aj strach.

Keď je človeku úzko, utieka sa k rituálom. Starým, dávnym, niekedy siahajúcim až do praveku detstva. Pôjdem sa prejsť do Burdy, hore na skalky prameniace z Dunaja, na pleciach ktorých rastú kučeravé duby so širokými ramenami, v tieni ktorých sa taja korunované hlavy divých baranov s jantárovými očami, čo ťa uzrú skôr, než sa nadýchneš.

Večer posedíme s našimi v kuchyni, porozprávame sa o živote, malicherne aj vážne. Pri pohári vína, ktovie, možno to bude ten rizling z deidesheimských viníc, čo som priniesol pred dvomi rokmi. Zrodil sa a vyrástol na juhu na brehu Rýna. Už dozrel? Dostal v našej pivnici nový rozmer ako tá Leánka na Ipeľských kopcoch?

Neskôr vo svojej izbe, ktorú som už toľkokrát opustil, prechádzam police s knihami. Tisíce slov, čo trpezlivo čakajú, kým ich opäť raz mlčky vyslovím. Dám dolu zo skrine dve staré vojenské sedlá, ktoré som tam odložil s prísľubom, že sa k nim jedného dňa vrátim. Rozoberiem ich do posledného remienka, olejujem, prezerám, akoby som sa chcel uistiť, že mojim spomienkam nebolo ublížené. Opäť ich poskladám a pýtam sa, či ten prísľub dodržím.

Pootvoria sa dvere. Arisko, náš jazvečík, sa pomaly, s hanblivým úsmevom, centimeter po centimetri súka do izby. Vie, že dnes smie. Ľahne si ku mne a s privretými očami mi chvostíkom vyklepkáva o nohu svoje vrúcne objatie.

Niekedy cesta domov bolí. Ale vždy stojí za to.