Školský týždeň: Platy učiteliek a učiteľov musíme opäť začať zvyšovať

Školský týždeň pripravuje Centrum vzdelávacích analýz, podporiť ho môžete tu.

1. Prevencia opakovania ročníka po našom: stratégia, ktorá nie je stratégiou, a manuál, ktorý školám asi príliš nepomôže

Na sklonku letných prázdnin ministerstvo školstva informovalo, že vytvorilo stratégiu na minimalizovanie opakovania ročníka. Žiaden ucelený strategický materiál však dosiaľ nepredstavilo. Až na konci minulého týždňa zverejnilo manuál pre školy, ako predchádzať opakovaniu ročníka.

Z medzinárodného pohľadu je neštandardné, že vytvárame špecifickú stratégiu na elimináciu opakovania ročníka. Iné krajiny tvoria skôr stratégie na prevenciu predčasného ukončovania školskej dochádzky alebo školského neúspechu všeobecne. Nenechať žiačky a žiakov opakovať ročník a namiesto toho im poskytnúť dodatočnú podporu je súčasťou komplexných opatrení, nie izolovaným cieľom.

Hlavným problémom avizovanej stratégie je, že žiadna stratégia neexistuje. Máme len čiastkové informácie z tlačovej konferencie a zo spomínaného manuálu. Z nich vyplýva, že ministerstvo plánuje postupovať v troch krokoch.

Tento školský rok majú školy zhromažďovať informácie o tom, ktoré deti sú ohrozené opakovaním ročníka, a využívať a vyhodnocovať dostupné nástroje na podporu detí. Na konci roka poskytnú ministerstvu informácie o ich účinnosti. Celý ďalší školský rok si majú školy tvoriť stratégie na elimináciu opakovania ročníka. Až v nasledujúcom roku sa im má poskytnúť reálna a hmatateľná podpora.

Táto postupnosť je zvláštna. Ako si školy majú nastaviť stratégiu pred tým, ako budú mať vôbec možnosť vyskúšať si niektoré z podporných opatrení, ktoré sa im sľubujú až v nasledujúcom školskom roku? A najmä, prečo musíme čakať taký dlhý čas, kým sa začnú diať systémové zmeny, keď už dnes máme dostatok informácií o tom, ktoré deti sú ohrozené a čo funguje?

Z dostupných analýz napríklad vieme, že opakovaním ročníka sú najviac ohrozené žiačky a žiaci zo sociálne znevýhodneného prostredia. Máme informácie aj o tom, že školám chýbajú podporné tímy, ktoré by vedeli pomôcť pri prevencii školského neúspechu.

Navyše takýto niekoľkoročný luxus si len ťažko môžeme dopriať v čase, keď veľká časť detí nemala v dôsledku pandémie a nečinnosti ministerstva dostatočný prístup k vzdelávaniu. Je aspoň čiastočnou odpoveďou na problém opakovania ročníka zverejnený manuál?

Ak si pod manuálom predstavujete zrozumiteľný návod, ktorý obsahuje súpravu praktických nástrojov a je prepojený na funkčnú systémovú podporu, tak zažijete sklamanie. Manuál v podstate školy inštruuje, aby varili z toho, z čoho doteraz. Alebo im dokonca radí, aby využívali zdroje, ktoré ani nemusia mať.

Manuál je rozdelený do piatich fáz. V prvej by triedna učiteľka mala identifikovať žiakov a žiačky s rizikovými faktormi. Na to môže pri každom dieťati využiť tabuľku, ktorá obsahuje zoznam rozličných rizík (napríklad opakovanie ročníka, neospravedlnené hodiny, sociálne znevýhodnené prostredie, zdravotné znevýhodnenie, zhoršený prospech atď.).

Už v tejto etape sa však napríklad očakáva, že učiteľ bude spolupracovať s pedagogickým asistentom, so školskou psychologičkou, špeciálnym pedagógom atď. – skrátka s podporným tímom. Problém však je, že v mnohých školách takýchto zamestnancov a zamestnankyne jednoducho nemajú.

V ďalšej fáze sa majú identifikovať príčiny rizika. To sa má diať komunikáciou s dieťaťom a opäť v spolupráci s podporným tímom. Ak podporný tím v škole nie je, tak sú vyučujúci odkázaní asi na svoju improvizáciu. Manuál im poskytuje len všeobecné zásady, ktoré treba dodržiavať pri vedení rozhovoru (typu „otvorené otázky posúvajú učiteľa, žiaka a aj spoločný rozhovor k cieľu“). O tom, akými inými metódami (aj s praktickým návodom alebo ukážkou použitia) príčiny odhaliť a aké príčiny by to vlastne mohli byť, nie je v manuáli ani slovo.

Nakoniec prichádzame k samotnej podpore v škole. Tá sa má diať formou doučovania, účasťou v školskom klube detí a stretnutiami so školským psychológom. Napríklad v prípade doučovania sa odporúča, aby sa školy zapojili do projektu ministerstva školstva alebo organizovali doučovanie vlastnými prostriedkami. Ministerský program doučovania sa však začína až 15. októbra a vlastné prostriedky by školy najprv museli mať (podobne ako školskú psychologičku).

Pre deti cudzincov sa odporúča napríklad poskytovať materiály v zrozumiteľnejšom jazyku, v prípade detí, ktoré veľa vymeškávajú, zase napríklad posielať SMS alebo ďakovné pohľadnice či robiť aktivity v komunite. Kde na to školy majú vziať financie, personál, prípadne ako majú odporúčané aktivity vyzerať, aby boli účinné, manuál nespomína.

Ak všetky opatrenia na úrovni školy zlyhajú, nasleduje štvrtá fáza – spolupráca s inými organizáciami. Pracovníci školy vytvoria komisiu s pracovníkmi úradu práce, poradenského zariadenia, obce a s pediatrom. Komisia stanoví povinnosti zákonného zástupcu aj žiaka a dôsledky zo strany úradu práce a obce, ak povinnosti nedodržia. Detský lekár nastaví prístup k dieťaťu a pracovník poradne ho môže zdiagnostikovať a vypracovať odporúčania.

Sieťovanie a spolupráca kľúčových aktérov v teréne sú síce veľmi potrebné, ale manuál do týchto procesov neprináša žiadne nové impulzy. Neponúka žiadnu metodiku, neotvára žiaden komunikačný kanál.

Záverečnou fázou je vyhodnotenie, ktoré sa uskutočňuje na dvoch úrovniach. Škola si efektivitu opatrení vyhodnocuje pre seba a následne vypĺňa dotazník ministerstva školstva. Manuál však ani v tomto prípade neposkytuje konkrétne návody, ako toto vyhodnocovanie realizovať tak, aby malo určitú kvalitu a výpovednú hodnotu.

Pritom ani zďaleka nejde o triviálne otázky (napríklad Aké sú charakteristiky žiakov, ktorí vypadli zo systému bez toho, aby boli identifikovaní? či Ktoré opatrenia boli najúčinnejšie v rámci jednotlivých rizikových faktorov?).

Ťažko si predstaviť, že takýmto spôsobom by ministerstvo mohlo dostať od škôl relevantné a použiteľné dáta. Škoda, že nevyužilo tie dáta, ktoré má k dispozícii, a zároveň neposkytlo školám prostriedky na aktivity, ktoré sa v praxi už osvedčili (napríklad mentoring).

Školy nepotrebujú súbor všeobecných a banálnych rád, ako podporovať žiakov a žiačky. Pri riešení takej zložitej otázky, akou je eliminácia školského neúspechu, im pomôžu najmä praktické nástroje a hmatateľná podpora. To v tejto chvíli nedostali.

2. V učiteľských platoch zaostávame, musíme sa pustiť do ich zvyšovania

Minulý týždeň Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) zverejnila ďalšie vydanie svojej publikácie, v ktorej prezentuje štatistické údaje o vzdelávaní a školstve jednotlivých krajín. Medzi najsledovanejšie informácie patria údaje o výške platov učiteľov a učiteliek. Ako na tom sú slovenské pedagogičky a pedagógovia?

Podľa údajov OECD slovenské učiteľky a učitelia v roku 2019 zarábali približne 72 percent mzdy zamestnancov s vysokoškolským vzdelaním. To je štvrté najhoršie umiestnenie po Maďarsku (61 %), USA (63 %) a Taliansku (71 %). Česko sa ocitlo tesne pred nami (73 %). Priemer krajín OECD, ako aj 22 krajín Európskej únie bol 90 percent. V platoch našich vyučujúcich sú však na rozdiel od iných krajín zarátané aj platy riaditeľov a riaditeliek škôl a ich zástupcov, preto sa môžu zdať vyššie, než v skutočnosti sú.

V prípade Slovenska sa z dát OECD nedá porovnať, či sa situácia s predošlým rokom 2018 zlepšila alebo zhoršila. V tomto aj predchádzajúcom vydaní publikácie sa totiž brali do úvahy platy učiteliek a učiteľov v roku 2019. Líšil sa len údaj o platoch vysokoškolsky vzdelaných zamestnancov.

Podľa našich výpočtov slovenské učiteľky a učitelia v roku 2018 zarábali 70 percent mzdy vysokoškolsky vzdelaných zamestnancov. Medzi rokmi 2018 a 2019 išlo teda o nárast o 2 percentuálne body.

Nárast môžeme očakávať aj v roku 2020. Tarifné platy učiteliek a učiteľov totiž vzrástli o 10 percent, reálny nárast bol 9 percent. Údaje o mzdách vysokoškolsky vzdelaných zamestnancov na porovnanie, žiaľ, nemáme. Vieme však povedať, že učiteľské platy dosiahli 120 percent priemernej mzdy v národnom hospodárstve, čo je novodobé maximum.

Problematický však bude tento rok. Platy učiteliek a učiteľov sa totiž nezvyšovali. A to aj napriek tomu, že v štátnom rozpočte na tento rok bolo vyčlenených 100 miliónov eur na zvýšenie motivácie pedagogických zamestnancov a na podporu záujmu budúcich učiteľov a učiteliek pracovať v regionálnom školstve. Zostáva záhadou, kam sa tieto peniaze podeli.

Nezvyšovanie platov povedie k tomu, že platy vyučujúcich sa v porovnaní s platmi ostatných zamestnancov stanú ešte menej konkurencieschopnými. Podľa makroekonomickej prognózy by mal byť v tomto roku nárast priemernej mzdy v národnom hospodárstve 5,4 percenta. V ďalšom roku sa odhaduje nárast o ďalších 5,5 percenta.

Ak by učiteľské platy zostali na súčasnej úrovni, v tomto roku by dosiahli úroveň len 114 percent priemernej mzdy v národnom hospodárstve. To je návrat do roku 2019.

Nulový nárast učiteľských platov bude mať za následok, že utrpí atraktivita učiteľskej profesie. Zo získaných dát totiž vyplýva, že väčšina (58 %) študentov a študentiek vysokých a stredných škôl sa rozhodla nestať učiteľom alebo učiteľkou pre nízky plat. Až potom nasledujú faktory ako nízke spoločenské uznanie a príliš veľa stresu.

V tomto období by nám pritom malo špeciálne záležať na lepšom ohodnotení a vôbec obstojnejších pracovných podmienkach učiteliek a učiteľov.

Vzdelávanie bolo jednou z oblastí, ktorú pandémia zasiahla najviac. Prechod na dištančné vzdelávanie popri deťoch a mladých ľuďoch pocítili najmä učiteľky a učitelia. Väčšina z nich sa musela zo dňa na deň naučiť pracovať s novými digitálnymi nástrojmi a popasovať sa s úplne odlišným a náročnejším spôsobom vyučovania.

Skrátka, pedagogičky a pedagógovia sa zrazu ocitli v tak trochu novej profesii. Ich doterajšie zručnosti im už nemuseli stačiť. S novou situáciou si museli poradiť bez primeranej podpory.

To výrazne poznačilo ich duševné zdravie a pracovnú pohodu. Z dát napríklad vyplýva, že 78 percent učiteliek a učiteľov súhlasí s tým, že ich výučba počas pandémie veľmi vyčerpala. Približne pätina súhlasila, že ich po skúsenosti s výučbou počas pandémie už učenie veľmi nebaví (21 %) a že po tejto skúsenosti zvažujú odchod z profesie (18 %).

Je jasné, že učiteľky a učitelia potrebujú viac ako len peniaze. Vyššie platy sú však hygienické minimum, aby sa aspoň čiastočne oslabila tendencia niektorých z nich odísť zo školstva.

Napríklad v susednej Českej republike rástli učiteľské platy pred pandémiou aj počas nej. Podľa analýzy v roku 2019 platy učiteliek a učiteľov v regionálnom školstve narástli o 15 percent a v roku 2020 o 9 percent. Na rok 2021 bol schválený rast o 9 percent, z toho 4 percentá išli na zvýšenie taríf, zvyšok na nárokové príplatky a odmeny alebo osobné príplatky.

Aké by mali byť minimálne požiadavky na zvýšenie platov slovenských učiteliek a učiteľov v budúcom roku? Ak vychádzame len z prognózovaného rastu platov v národnom hospodárstve na tento a budúci rok, čokoľvek pod 10 percent by bolo nepostačujúce. Optimálne by to malo byť viac.

Pandémia zasiahla všetkých učiteľov a učiteľky bez rozdielu a ich spoločné úsilie bude potrebné na zmiernenie negatívnych dosahov pandémie na vzdelávanie. Preto treba v tejto chvíli zabudnúť na experimenty s diferencovaným odmeňovaním podľa výkonu či predmetov alebo s kozmetickými regionálnymi príplatkami. Uteká nám vlak, a preto jadro zvyšovania musí byť plošné.

Stojí za pozornosť

1. Štátna školská inšpekcia zverejnila zistenia z dotazníkového prieskumu o tom, ako sa žiaci a žiačky v základných školách adaptovali po obnovení prezenčného vzdelávania. Dotazník vyplnilo 192 riaditeliek a riaditeľov základných škôl (celkovo na Slovensku bolo 2 069 základných škôl). Z údajov napríklad vyplynulo, že v týchto školách bolo 5 percent detí bez dištančného vzdelávania, najviac to bolo v Košickom kraji (8,8 %). Najčastejšou formou podpory ohrozených žiakov a žiačok po návrate do školy bola podpora zo strany školského špeciálneho pedagóga, pedagogického asistenta alebo odborných zamestnancov (97 % škôl) a doučovanie v čase mimo vyučovania (83 %).

2. Denník SME v spolupráci s organizáciou Človek v ohrození vydal podcast o vzdelávaní rómskych detí z osád. Učiteľky z Dobšinej Eleonóra Liptáková a Erika Polgáriová, analytik Juraj Čokyna a riaditeľka Štátneho pedagogického ústavu Miroslava Hapalová hovoria o našom segregačnom vzdelávacom systéme a potrebe podporovať deti z chudobného prostredia už od narodenia.

3. Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) zverejnila ďalšie vydanie svojej publikácie o indikátoroch týkajúcich sa vzdelávania. Obsahuje aj údaje súvisiace s pandémiou covidu-19. Z nich napríklad vyplynulo, že 16 krajín poskytlo dodatočné finančné zdroje pre žiačky a žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia. Cieľom bolo zabezpečiť prostriedky pre deti, ktoré to potrebovali najviac. Slovensko však medzi tieto krajiny nepatrilo.

4. Inštitút pre demokraciu a ekonomickú analýzu (IDEA) CERGE-EI publikoval štúdiu o finančnej podpore vysokoškolských študentov a študentiek v Českej republike. Z údajov napríklad vyplynulo, že nejakú formu priamej verejnej podpory poberá 53 percent českých študentov a študentiek, pričom európsky priemer je 41 percent. Na Slovensku je to len 25 percent študentov a študentiek. Zatiaľ čo podiel tejto podpory na celkových príjmoch študentov a študentiek je v Česku len 11 percent, na Slovensku je to 24 percent (európsky priemer je 39 percent).