Denník N

O strácaní (sa)

Fotografia z roku 1838, na ktorej je prvýkrát zaznamenaná ľudská postava. Foto - Wikipédia
Fotografia z roku 1838, na ktorej je prvýkrát zaznamenaná ľudská postava. Foto – Wikipédia

Papierové fotografie dokážu zastaviť čas, ale súčasne mu aj sympaticky samy podliehajú.

V románe Ostrov bez pamäti japonskej autorky Yoko Ogawa sa ľuďom zo života postupne strácajú veci, ktoré mali radi. Vtáky, mapy, ruže, kalendáre, parfumy, stromy, fotografie, rôzne druhy ovocia, knihy… a s nimi aj spomienky, asociácie a mýty. S vtákmi miznú myšlienky na lietanie, ľahkosť, spev, mladosť alebo sťahovanie. Na proces miznutia dohliada takzvaná pamäťová polícia, ktorá odstraňuje posledné zvyšky „vymazaných predmetov“ a systematicky likviduje tých, ktorým sa zabúdanie nedarí.

Nejde ani tak o politickú alegóriu či odkaz na konkrétnu krajinu alebo historické obdobie, kde ľudia pred tým, než ich zlikvidujú, prichádzajú postupne o majetok, spomienky, mená, kultúru a jazyk. Strácanie je najmä metaforou zániku. Postupné „odchádzanie“ však často prijímame dobrovoľne, zmierlivo či dokonca s radosťou.

Jednou z vecí, ktoré z našich životov už takmer zmizli, sú napríklad klasické fotografie. Nahradili ich praktické digitálne súbory uložené v počítači alebo na cloude. Je mi jasné, že vývoj napreduje, ale na digitálnych záberoch v počítači (mi) niečo dôležité chýba. Nestarnú. Papierové fotografie dokážu zastaviť čas, ale súčasne mu aj sympaticky samy podliehajú.

Ešte pred dvadsiatimi rokmi som si od fotografa Petra Procházku pravidelne kupoval dve-tri papierové fotografie z každej svojej literárnej akcie. Mám z nich dva hrubé albumy. Čím viac času odvtedy ubehlo, tým sa mi zdajú neskutočnejšie.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie