Denník N

Postoj k holokaustu, príležitosť vylepšovať si našu česť

Pápež František na stretnutí so židovskou komunitou na Rybnom námestí v Bratislave. Vpravo Richard Duda, predseda Ústredného zväzu Židovskej náboženskej obce. Foto - TASR
Pápež František na stretnutí so židovskou komunitou na Rybnom námestí v Bratislave. Vpravo Richard Duda, predseda Ústredného zväzu Židovskej náboženskej obce. Foto – TASR

Iné genocídy sú dôležité, ale na Slovensku má zmysel si pripomínať tie, ktoré boli spáchané tu, a z veľkej časti samotnými Slovákmi.

Autor je predseda ICEJ Slovensko

Pri zmienkach či spomienkach na holokaust či presnejšie na Šoa (teda „tragédiu“, ako holokaust nazývajú po hebrejsky Židia), často „z davu“ zaznieva: ale veď sú aj iné prípady genocídy. Diali sa aj iným. Prečo toľko pripomíname len Židov? No keď sa, naopak, ocitnete na mieste, kde sa pripomínajú iné genocídy – iných národov, iných menšín (keďže pravda oslobodzuje, je dobré, že sa tak v slobodných, civilizovaných a slušných krajinách deje), vtedy paradoxne nezačujete: ale prečo nespomínate aj na genocídu Židov?

Je to len jedna z ukážok toho, ako väčšinovo nerozumieme hĺbke rany spôsobenej Šoa. Udalosti II. svetovej vojny sú pritom len vyvrcholením reťazca cielených, koncentrovaných a opakujúcich sa útokov na Židov. Ich iniciátori sa ani nehrali na „spravodlivosť“. Išli plošne. Trestali pôvod! Napríklad pri rozohnaní Židov do diaspóry v prvom storočí či pri vyhnaní zo Španielska v 15. storočí, pri pogromoch v Rusku a na Ukrajine v 19. storočí… či pri lokálnom pogrome v Topoľčanoch už po vojne.

Židia v Európe postupne nesmeli vlastniť a obrábať pôdu, vykonávať remeslá a nakoniec ani bývať mimo vyhradených get. Viac či menej slobodne mohli žiť len v krátkom období zhruba od polovice 19. storočia až po začiatok II. svetovej vojny.

Málokto z nás nežidov si toto vie čo len predstaviť – stratiť väčšiu časť rodiny alebo celú, blízkych… V Izraeli je málo rodín, ktorých by sa Šoa nijako nedotkla.

Iné genocídy sú dôležité, ale na Slovensku má zmysel si pripomínať tie, ktoré boli spáchané tu, a z veľkej časti samotnými Slovákmi.

Aj v Bratislave máme Pamätník obetí holokaustu. Spoločný pomník desaťtisícom obetí (v čase ľudáckej Slovenskej republiky bolo deportovaných do 72-tisíc slovenských Židov, za čo vtedy štát aj platil), ktoré už nemajú svoje náhrobné kamene. Ich potomkovia, ak nejakí to besnenie gardistov a neskôr nacistov prežili, často vôbec nevedia, kde ich príbuzní zahynuli. Už sa nikdy nevrátili. Stopy sa strácajú v koncentračných a vyhladzovacích táboroch. Memento z Rybného námestia nám dnes zachraňuje česť.

Toto miesto, kde stála kedysi komunistami barbarsky zbúraná neologická synagóga, stojaca hneď vedľa korunovačného Dómu sv. Martina, bolo v prvej polovici septembra svedkom dvoch významných udalostí.

Tá prvá sa odohrala 9. septembra. Kladenie vencov na Deň obetí holokaustu a rasového násilia bolo tento rok iné. Uplynulo 80 rokov od prijatia takzvaného Židovského kódexu (Nariadenia o právnom postavení Židov č.198/1941 Sl. z.). Normálny štát zákonmi a inštitúciami svojich občanov chráni. Legislatíva prijatá pred ôsmimi desaťročiami totalitným režimom vojnového štátu naopak vedome dláždila cestu k zjavnej tragédii. O jeho vedomej nadpráci niet pochýb. Robili sme aj to, čo sme nemuseli. Lebo ako poznamenal v jednom z interview Richard Duda, predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí, „boli to Slováci, ktorí zamkli moje židovské sestry a bratov do dobytčích vagónov vypraviac ich na cestu do lágrov. Prvého Nemca videli až v koncentračných táboroch“.

Preto sa tentoraz oveľa podstatnejšia vec ako samotný ceremoniál kladenia vencov za prítomnosti najvyššej politickej reprezentácie udiala deň predtým. V stredu 8. septembra prijala vláda významné historické Vyhlásenie, ktorým sa ospravedlnila za vojnový Židovský kódex. Okrem vyjadrenej ľútosti ministri dokument „chápu ako záväzok slobodného a demokratického Slovenska, že už nikdy nesmie dôjsť k zneužitiu legislatívy na dehumanizáciu občanov“.

Na Rybnom námestí text vyhlásenia do rúk Richarda Dudu osobne odovzdal predseda vlády Eduard Heger, ktorý s iniciatívou Vyhlásenia vlády sám prišiel. Udalosť, ktorá si zaslúži rozhodne väčšiu pozornosť, ako sa jej v médiách na Slovensku, v nasledujúcich dňoch dostalo.

Len štyri dni nato sa pápež František počas svojej návštevy Slovenska stretol na tom istom mieste so zástupcami židovskej komunity, ktorá len pár dní predtým slávila začiatok nového židovského roka Rosh Hashana 5782. Vyjadril ľútosť nad obeťami viac ako 100-tisíc slovenských Židov v II. svetovej vojne (išlo o počet obetí Židov žijúcich na území Slovenska pred prvou Viedenskou arbitrážou a následným odtrhnutím časti Slovenska v prospech Maďarska). „Božie Slovo preto tu bolo zneuctené, lebo najhoršie rúhanie, akého sa mu môže dostať, je použiť ho na vlastné účely,“ povedal v narážke na prikázanie: „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha nadarmo“. „Koľko utláčateľov vyslovilo: Boh je s nami, ale pritom oni neboli s Bohom!“

Viacerí si jeho slová vysvetlili tak, že tým odsúdil konanie Jozefa Tisa, katolíckeho kňaza, ktorý ako prezident stál v čele takzvaného Slovenského štátu. Podľa tvrdenia Zeit online, internetovej verzie nemeckého Die Zeit, „konzervatívne cirkevné kruhy na Slovensku vopred žiadali Vatikán, aby o Tisovi mlčal“. Napokon jeho meno explicitne nevyslovil. A to je škoda, lebo ako vo svojom príhovore správne pripomenul, „pamäť nemôže a nesmie nechať miesto na zabudnutie, lebo trvalý úsvit bratstva nie je možný bez toho, aby sa najskôr neprežila a nezahnala temnota noci“.

Po 80 rokoch by sa patrilo túto ranu definitívne a úplne vyčistiť. Odpustenie, o ktoré stojíme od zvyšku židovskej komunity, ktorá po II. svetovej vojne ostala, môže prísť po slovách priznania chýb. Tým by naše vzťahy mohli nabrať novú úprimnosť a dynamiku.

„Sme zjednotení v odsúdení každého násilia, každej formy antisemitizmu a zjednotení aj v snahe, aby už nikdy nebol sprofanovaný Boží obraz v ľudskej bytosti,“ znel pápežov taký potrebný apel do tejto doby, aj do tejto krajiny. „Vaše dejiny sú aj našimi dejinami. Vaše bolesti sú našimi bolesťami,“ povedal najvyšší predstaviteľ katolíckej cirkvi, adresujúc prevažne židovskému publiku, vrátane preživších holokaust, oslovenie „bratia, sestry“. Jemné gesto ľudskosti pohladilo celé publikum.

A ešte jedna myšlienka na záver. Malo by byť vecou nás nežidov, kresťanov a väčšinovej spoločnosti vôbec, aby organizovala podujatia pripomínajúce Šoa. Židia by mali byť na týchto spomienkových podujatiach čestnými hosťami. Obzvlášť preživší holokaust. Kým medzi nami ešte, chvála Bohu, sú. To je to najmenej, čo pre nich po 80 rokoch od začiatku holokaustu na Slovensku ešte vieme úprimne a aktívne robiť. Je jedným zo segmentov obrazu našej národnej cti to, ako sa k tomu ako väčšinová spoločnosť staviame.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie