Denník N

Afganská študentka o odchode z Kábulu: Moja rodina si ešte pamätá všetky hrôzy, násilie a popravy, ktoré páchal Taliban

Meena Sulaimankhail v štúdiu pred nahrávaním podcastu
Meena Sulaimankhail v štúdiu pred nahrávaním podcastu

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Podcasty Denníka N

Keď Taliban v auguste obsadil Kábul, špeciálnymi evakuačnými letmi sa na Slovensko z Afganistanu vrátilo päťdesiatdva ľudí. Medzi nimi aj Meena Sulaimankhail, mladá Afganka, ktorá na Slovensku študuje medicínu. V tom čase bola v Kábule na návšteve u svojich rodičov.

Ako opisuje v rozhovore, keď sa konečne ocitla na palube lietadla, rozplakala sa. Nie však od úľavy či šťastia. „Premýšľala som, čo sa stane, bála som sa, že o pár týždňov môže v Afganistane vypuknúť vojna. Stále som musela myslieť na to, čo bude s mojimi rodičmi a sestrami, či budú v bezpečí, kedy a či ich ešte uvidím.“

Ako si spomínate na augustové udalosti v Kábule?

Do Afganistanu som pricestovala v júli. Stretnutie s rodinou po dlhom čase pandémie bolo pre nás všetkých veľmi radostné. Boli sme šťastní, nesmierne som si to užívala.

Keď v polovici augusta prišiel Taliban, vydesilo nás to. Celú krajinu obsadili veľmi rýchlo, vôbec sme to nečakali. Keď do ich rúk prešlo posledných päť veľkých afganských miest, vedeli sme, že vláda to už nemá pod kontrolou. V sobotu 14. augusta padlo mesto Pol-e Alam, ktoré je asi 70 kilometrov od Kábulu. Vtedy sme už vedeli, že sme stratení, že vláda už situáciu nekontroluje.

Na druhý deň išla moja sestra, ktorá pracuje v afganskom parlamente, normálne do práce. Asi okolo desiatej sa však vrátila s tým, že všetkých zamestnancov poslali domov. Vraj je Taliban na hraniciach Kábulu a možno bude vojna. Cestou si všimla, že polícia opustila všetky kontrolné stanovištia – zostali prázdne. Nikto presne nevedel, čo sa bude diať, ale medzi ľuďmi sa hovorilo, že vláda požiadala armádu, aby s Talibanom nebojovala. Moc im v podstate odovzdali do rúk len tak. Ešte v ten deň Taliban vtrhol do Kábulu. Počas dňa bolo viackrát počuť streľbu, v noci sa streľba okolo kábulského letiska ešte zintenzívnila.

Báli ste sa?

Boli sme v prvom rade veľmi smutní, ale áno, aj sme sa báli. Volali sme otcovi, aby prišiel z práce domov. Všetci sme plakali. Najmä deti sa báli, pretože o Talibane počuli od dospelých samé nepekné veci. Moja rodina si pamätá všetky hrôzy, násilie a popravy, ktoré Taliban robil bezprostredne po svojom nástupe pred dvadsiatimi rokmi.

Ako sme na to spomínali, prišla za mnou moja sedemročná neter, vzala ma za ruku a odmietla ma pustiť. Povedala mi, že som bola dlho preč a že ak máme všetci zomrieť, keď po nás príde Taliban, tak ona chce zomrieť so mnou.

Keď som potrebovala ísť na záchod, chcela sedieť pred dverami, aby mi bola stále nablízku. To bolo pre mňa veľmi ťažké. Nechcela som ju strašiť ani vyvolávať negatívne emócie, ale keď sa ma opýtala, či sa bojím, nevedela som, čo jej mám povedať. Toto je pre mňa na tom celom najstrašnejšie. Neviem si ani len predstaviť, ako veľmi trpia najmä deti. Ako strach a neistota ovplyvňujú ich budúcnosť, ich celkový psychický, spoločenský a citový vývoj.

Kedy ste začali uvažovať o návrate na Slovensko?

Keď Taliban vtrhol do Kábulu, ešte v ten deň večer som sa dozvedela, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Afganistan

Podcast Denníka N

Rozhovory

Životy žien

Rodina a vzťahy, Svet

Teraz najčítanejšie