Denník N

Spisovateľka Kapitáňová: Okolo roku 1968 k nám v Komárne prišla rodina odsunutých Maďarov a opýtali sa, či si môžu pozrieť dom, kde vyrastali

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Komárne a v okolí.

Spisovateľka, publicistka a divadelná režisérka Daniela Kapitáňová pochádza z rodiny slovenských povojnových prisťahovalcov do Komárna. Spomína na detstvo v slovenskej enkláve žijúcej oddelene od maďarského okolia. Až v roku 1980, keď po vysokej škole začala režírovať v Jókaiho divadle, objavila pre ňu nový svet maďarských intelektuálov. Bolo šokujúce zistiť, vraví, že v Komárne je ešte jedno mesto, o ktorom som dovtedy nemala tušenie.

Ste z rodiny Slovákov, ktorí sa prisťahovali po vojne do Komárna. Ako sa tam vaši rodičia dostali?

Bolo to vlastne za trest. Hovoríme o období neskorých štyridsiatych a raných päťdesiatych rokov. Vtedy dávali juhu takzvané slovenské injekcie.

Slovenské čo?

Injekcie. Tento výraz som počula na vlastné uši. Či to mysleli tí ľudia vážne alebo ironicky, to neviem. Doslova sa tak nazývali najmä policajti, ktorí išli – dobrovoľne – „zaslovenčovať“ juh. A potom boli tí, ktorí tam išli za trest.

To už boli odtiaľ Maďari vysídlení do Maďarska?

Áno, a preto tam aj boli prázdne domy. Historici by to potvrdili alebo vyvrátili, ale moje vysvetlenie je, že išlo o to, do týchto domov nedávať Maďarov z okolitých dedín, ale Slovákov.

Ako Sudety v Čechách a na Morave?

Nie celkom. Až natoľko juh Slovenska nebol vyľudnený, to rozhodne nie. Ale aj moji rodičia ako Slováci sa dostali do domu, ktorého maďarskí majitelia boli predtým vysídlení. Mama pochádzala z Martina, otec zo Zvolena. Do Komárna sa prisťahovali oddelene. Mama so svojimi rodičmi, otec, už ako dospelý, sám. Zoznámili sa a vzali v roku 1950 až tam.

Spravodajstvo v maďarčine v Denníku N

Denník N zvažuje projekt spravodajstva v maďarčine, prosím, pomôžte nám vyplnením dotazníka.

Ako došlo k ich presídleniu na juh?

To neviem. Môj otec zomrel skôr, ako by prišlo „do módy“ sa o takýchto veciach rozprávať. Dnes iba dedukujem, rekonštruujem príbeh, v ktorom je veľa nevypovedaného. Z maminej strany viem, že môj starý otec bol riaditeľ daňového úradu. Myslím si, že mal nejaké finančné problémy, ale o takých veciach sa už vôbec nehovorí a rozhodne nie desaťročnému dieťaťu. Čo ale viem, nemali iný dôvod prísť do Komárna než ten, že im to štátna moc ponúkla.

Vedeli vaši rodičia, keď tam prišli, po maďarsky?

Rodičia nie, ale starí rodičia, pochopiteľne, áno. Patrili ku generácii, pre ktorú to bol samozrejmý jazyk, mali ešte maďarské školy.

Prečo bolo presídlenie do Komárna rodinné tabu?

Ako decko som vycítila, že sa na to pýtať nemám. Nehovorilo sa o tom. Zato si myslím, že to neboli disidenti proti režimu, ktorí by sa čímsi takým asi pochválili. Muselo tam byť niečo

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Denník N v Komárne

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie