Je piatok 24. septembra 2021

Zrána mávam zväčša ponurú náladu. Je to prirodzený dôsledok každodenných ranných rituálov pri prvej káve s cigaretkou, diagonálneho čítania domáceho a zahraničného politického spravodajstva, opotrebovaného vestibulárneho systému a bežných rodinných starostí. Dopoludnia potom vyrazím do blízkeho okolia na nákupy, kombinované s nejakým drobným potešením.

Napríklad včera som zašiel do vinotéky na Koněvke, že prvý raz okoštujem tohoročný burčiak. Sedel tam už statný päťdesiatnik v čiernych okuliaroch. V kočíku mal černošského chlapčeka. Rozhovor to bol krátky: „Pán Gál, klobouk dolů, že jste odmítl stát vedle těch smradů na terezínské tryzně,“ povedal. Poďakoval som a pohladkal chlapčeka po vlasoch. „To je dárek z babyboxu,“ povedal. „Děcka jsou už odrostlý, tak jsme si řekli, že to zkusíme.“

Dnes bude tuším v Humennom Fero Guldan odhaľovať svoje ďalšie dielo. Tentoraz venované Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej. Predstavujem si ho, ako práve sedí vo vlaku na chodbe. V ruke drží fľašu piva a v batohu nejaký kus plechu, ktorý na poslednú chvíľu primontuje k svojmu dielu. Takto to aspoň bolo pri poslednom okrúhlom výročí novembra 1989 v Sobranciach, kde odhaľoval pamätník utečencom, ktorí zahynuli chorobami a vyčerpaním na ukrajinsko-slovenských hraniciach. Zajtra bude v košickej synagóge koncert Mira Tótha a jeho skvelej kapely „dystopikov“. Skladba sa volá Black Angels Songs. Rovno teraz, za klávesnicou, sa mi chce plakať.

Medzičasom ubehne deň. V slovenskom parlamente bude pokračovať spor o „očistu“ spoločnosti, v Česku kampaň pred októbrovými voľbami plus kadečo v našom rozkolísanom svete. Medializované a zažité sa bude v mysliach, dušiach a telách ľudí skladať do mozaiky, ktorá bude mať striedavo podobu kakofónie vnemov, tragédie alebo nádeje. Drukujem nádeji.

To už bude Fero Guldan sedieť v nočnom vlaku z Humenného do Bratislavy a Miro Tóth so svojou kapelou v aute do Košíc. Ja budem piatkovať. Uvidíme, čo prinesie deň. Rád by som, keby nám (nám preto, že sme traja autori) Zuzka Mojžišová poslala zredigovaný text poslednej knihy, ktorú som si naplánoval na tento život. Volá sa Memento mori.

Nad „blikmi“ zo života sa klenú mohutné katedrály myšlienkových konštruktov, ktoré ašpirujú na uchopenie sveta. Je ich mnoho a každá z nich má svoje celebrity, fanúšikov a úhlavných nepriateľov. Predpokladám, že aj dnes, zajtra, pozajtra… si to budú rozdávať v politickom ringu, v médiách, krčmách, kaviarničkách, na pracoviskách, v rodinách… rovnako ako včera, predvčerom…