Denník N

Po rozdelení Tešína skončili Podleśní na českej strane, Zbigniew chcel po okupácii v roku 1968 vrátiť poľský pas

Zbigniew Podleśny. Foto – Post Bellum
Zbigniew Podleśny. Foto – Post Bellum

Príbeh spracovali dokumentaristi z organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov na totalitné režimy 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budú môcť zaznamenať ďalšie príbehy, aby sa na ne nezabudlo a minulosť nemohol nikto spochybniť. Máte tip na pamätníka, ktorého príbeh by sme mali spracovať? Napíšte nám.

Zbigniew Marián Podleśny sa narodil v poľských Katowiciach tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Vojnu prežil na vidieku bez otca, ktorý sa musel skrývať.

Po vojne sa Tešín, v ktorom s rodinou žili, rozdelil na dve časti, a Zbigniewova rodina sa tak ocitla v Československu.

Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 chcel Zbigniew vrátiť poľský pas, keďže ako Poliak nedokázal pochopiť, prečo práve Poliaci, ktorí celé storočia bojovali za svoju identitu, prišli „vyslobodiť“ Československo.

V roku 1988 sa presťahoval na Slovensko, kde sa dodnes venuje integrácii poľskej menšiny na Slovensku.

Ukrývali sa na českej strane

Zbigniew Marian Podleśny sa narodil 22. mája 1939 v poľských Katowiciach. Rodina Podleśnych bývala v západnej časti Tešína, kde Zbigniewov otec dostal služobný byt.

V období pred druhou svetovou vojnou bol celý Tešín poľský. Jeho babka z maminej strany bola pôrodná babica a žila v Katowiciach, tak mama šla rodiť tam. Zbigniew s mamou a mladšou sestrou prežili rané detstvo na vidieku a vojnový konflikt takmer nevnímali.

„Zbierali sme patróny, letáky a vymieňali sme si ich ako známky. Išli sme na dedinu, lebo sme bývali oproti železničnej stanici. Mama mala strach, že nás zostrelia nejakým náletom. Tak sme šli na pár rokov na vidiek do Dolného Žukova. Tam som sa hral s chlapcami. Otec sa v tom čase skrýval v okupovanom Poľsku. Nechcel ísť na vojnu, nechcel ísť do Wehrmachtu. Prečkali sme teda vojnu bez otca. Boli sme na českej strane a on sa skrýval v Poľsku,“ spomína na vojnové časy na moravsko-sliezskom pohraničí pamätník Zbigniew.

Jeho strýko, mamin brat Tadeusz Szymkowiak, tesne pred vojnou utiekol z Poľska a cez Balkán sa dostal až do Francúzska a neskôr do Anglicka. Tam sa prihlásil k letcom do brigády 303.

V roku 1943 mal strýko povinné lety odlietané, no v armáde zostal ešte ako dobrovoľník. Na jednom z posledných letov ho zostrelili nemecké jednotky, pochovaný je vo Francúzsku. Zbigniew doma opatruje album ako pamiatku na strýka a pripomienku vojnovej tragédie svojej rodiny.

Zbigniew ako šesťročné dieťa, mamka a jednoročná sestra. Foto – archív Z. P.

Život po vojne a rozdelenie Tešína

Staré sliezske mesto Teschen je od nepamäti predmetom politických a národnostných sporov. Historické mesto s prevažne nemeckým obyvateľstvom bolo do prvej svetovej vojny súčasťou Rakúsko-Uhorska.

Novým povojnovým usporiadaním sa spolu s celým Tešínskom rozdelilo medzi novovzniknuté štáty Československo a Poľsko a vznikli Český Těšín s prevažne priemyselnou časťou a historický Cieszyn na poľskej strane. Prirodzenú hranicu dvoch miest tvorila rieka Olša (poľ. Olza).

Pred druhou svetovou vojnou celé mesto obsadila poľská armáda a v septembri 1939 po anexii Poľska Nemeckom bolo pripojené k územiu Tretej ríše. Po skončení druhej svetovej vojny sa hranice mesta vrátili do predmníchovskej podoby a mesto bolo opäť rozdelené na dve časti riekou Olšou.

Zbigniew s rodinou sa po vojne vrátil z vidieka do západnej časti, do Českého Těšína. Rodina Podleśnych však mala poľské občianstvo, tak sa vo svojom domove stali nežiaducimi.

„Po vojne som sa teda stal cudzincom, pretože my sme zostali na Tešínsku, aj keď sme dostali príkaz na vysťahovanie. Nemali sme žiadne československé papiere. Maminka sa odvolala, trvalo to, myslím, päť rokov. V roku 1947 sme dostali príkaz na vysťahovanie do Poľska. Asi o päť rokov neskôr – 1952 alebo 1953 – sme dostali oficiálne štatút cudzincov a dostali sme povolenie k trvalému pobytu pre cudzincov,“ spomína Zbigniew na zvláštne časy, keď žili ako cudzinci vo vlastnom domove.

Zbigniew v roku 1945 nastúpil do prvej triedy základnej školy s poľským vyučovacím jazykom. Okrem poľštiny sa však na škole učil aj češtinu a ruštinu. Pamätá si, že vzťahy medzi jednotlivými národnosťami neboli ideálne.

„Pokrikovali na nás všelijaké nadávky a hádzali kamene, keď sme išli zo školy. Vzťahy neboli pekné, no nejako sme to prežili. Potom, čím bolo ďalej od toho prevratu, tak sa to už len zlepšovalo,“ popisuje Zbigniew vzťahy medzi ľuďmi tesne po vojne.

Základná škola v Českom Těšíne – Zbigniew druhý rad, druhý sprava. Foto – archív Z. P.

August 1968

Po skončení základnej školy chcel Zbigniew študovať na elektrotechnickej priemyslovke, no v tom čase mu zomrel otec a sestra študovala medicínu na Univerzite Palackého v Olomouci. Mama by sama nedokázala finančne uniesť štúdium oboch svojich detí, tak nastúpil na učilište v Otrokoviciach.

Vďaka tomu, že sa na základnej škole učil aj češtinu, nemal problém absolvovať štúdium na strednej škole v českom jazyku.

Po skončení školy spočiatku pracoval v energetických závodoch SEZ Ostrava. Neskôr sa zamestnal v Třineckých železiarňach a nastúpil na večernú elektrotechnickú priemyselnú školu popri zamestnaní. Stal sa z neho odborník na silnoprúd.

Zbigniew sa ženil ako 27-ročný a za ženu si vzal Poľku z poľskej časti pohraničia – z Goleszowa. Mladí sa usadili v Českom Těšíne, o rok sa im narodila dcéra Renáta a o päť rokov neskôr syn Richard.

Po narodení syna sa rodina presťahovala do Třinca, kde Zbigniewovi zamestnávateľ pridelil podnikový byt. Manželka začala pracovať ako školníčka v poľskej škole v Třinci, ktorú absolvovala dcéra a neskôr aj syn.

Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 zastihol Zbigniewa v Českom Těšíne. Zbigniew ako Poliak nedokázal pochopiť, prečo práve Poliaci, ktorí celé storočia bojovali za svoju identitu, prišli „vyslobodiť“ Československo.

„Mrzelo ma, že so sovietskymi vojskami prišli aj poľské. Chcel som sa vtedy zriecť poľského občianstva. Aj som bol v Ostrave na generálnom konzuláte. Ale konzul, keď som sa s ním srdečne a úprimne porozprával, ma naplnil takou duševnou silou a ostal som naďalej Poliakom. Ostal som ním doteraz,“ spomína na časy, keď vojská aj z jeho rodiska obsadili krajinu, ktorá mu bola domovom.

„Odsudzoval som vpád, najviac ma trápi doteraz jedna vec. Veď Poliaci historicky nikdy s Rusmi dobre nevychádzali,“ uzatvára Zbigniew.

Zbigniew Podleśny s exmanželkou a deťmi. Foto – archív Z. P.

Návrat do Těšína a Zbigniewov apolitizmus

Časom sa cesty Zbigniewa a jeho manželky rozišli a on sa vrátil naspäť do Českého Těšína. Zbigniew sa politicky nikdy neangažoval. Zo skúseností a života v komplikovanom politickom a národnostnom prostredí vedel, že toto jeho cesta nebude.

Počas života v Českom Těšíne ho v práci nahovárali, aby vstúpil do strany, no odmietol. Ako výhovorku použil aj fakt, že je poľskej národnosti a cudzinci v komunistickej strane pôsobiť nemôžu.

„Angažoval som sa iba v ROH. Aj keď som bol nepartajný, tak som mohol zastávať funkciu predsedu v bytovej a sociálnej komisii pri Závodnom výbore ROH. Pracoval som tam dlhé roky a veľa ľuďom som pomohol k bytu alebo k bezúročnej pôžičke. Robili sme previerky aj na Kysuciach, veľa ľudí odtiaľ pracovalo v železiarňach. Keď sme prišli na bytové previerky, tak boli veľmi povďační. Viac ako 20 rokov som v tej funkcii pracoval. V Elektroúdržbe ma nahovárali, aby som vstúpil do strany. Sľubovali, že môžem postúpiť na vyššie pracovné miesto, že môžem byť majstrom a ďalšie benefity. No ale to som oželel,“ dopĺňa Zbigniew.

Jediná oblasť, v ktorej sa viac angažoval, bol Poľský zväz kultúrne-osvetový, kde pôsobil ako člen.

Po rozchode manželov nasledoval dlhý a nepríjemný rozvod, ktorý negatívne poznačil aj jeho zdravie. Zbigniew podstúpil zdĺhavé rehabilitácie a absolvoval niekoľko ozdravných kúpeľných pobytov na Slovensku.

Na výlete pri Baltskom mori. Foto – archív Z. P.

Nový život na Slovensku

Počas liečebného pobytu v Piešťanoch spoznal svojho budúceho zamestnávateľa, riaditeľa bytového podniku v Dolnom Kubíne. Vďaka nemu získal novú prácu, nové bývanie a tiež vyhliadky na lepší a šťastnejší život.

V roku 1988 sa Zbigniew Podleśny presťahoval na Slovensko a to sa stalo jeho novým domovom. Deti už boli veľké a relatívne samostatné a ich dobré vzťahy rozvod rodičov ani jeho odchod na Slovensko, našťastie, nijako nepoznamenal.

V tomto období sledoval aj nový závan slobody a demokracie, o ktorú bojovalo poľské hnutie Solidarność v jeho domovine.

„Bol som pyšný, že to Poliaci začali. Vždycky boli agilní,“ hrdo poznamenáva Zbigniew.

Vlna rúcania železnej opony onedlho dorazila aj na Slovensko. Zbigniew sa podľa svojich apolitických zásad neangažoval ani vtedy. Nechodieval protestovať na námestia, no zmena režimu ho potešila.

Čoskoro však radosť zo slobody vystriedalo sklamanie z politického vývoja po rozdelení Československa a nástup tvrdého mečiarizmu.

Na vlastnej koži zažil nespravodlivosť v oblasti sociálneho zabezpečenia. V tom čase mnoho ľudí z Kysúc a Oravy pracovalo v železiarňach a uhoľných baniach na Ostravsku. Do medzinárodnej zmluvy o rozdelení republiky sa však dostala klauzula, že sociálne dávky a dôchodky bude platiť ten štát, kde mal človek v deň rozdelenia federácie trvalé bydlisko.

„Vedel som, koľko ľudí z Kysúc pracuje v železiarňach a v baniach, koľko Kysučanov si zničilo zdravie a dostali sa na invalidné dôchodky. Ale preto, že bývali na Slovensku, tak dostali oveľa horšie dôchodky ako Česi. To ma veľmi hnevalo. Ľudia zo Slovenska, čo pracovali v Čechách, všetko odvádzali tam. To nešlo na zveľaďovanie Slovenska, ale Česka. A naša sociálna poisťovňa bola zaťažená dôchodkami. Situácia zasiahla aj mňa, mohol by som mať oveľa vyšší dôchodok,“ poukáže na krivdu voči Slovákom, ktorú prinieslo rozdelenie Československa.

Začiatky činnosti pre Poľský klub. Foto – archív Z. P.

Začiatky integrácie poľskej menšiny

Po príchode na Slovensko sa Zbigniew začal zaujímať o integráciu poľskej menšiny na Slovensku. Dozvedel sa, že tu pôsobí poľské menšinové združenie, no iba v troch mestách – v Bratislave, Martine a v Košiciach. Prínosom mu bol mesačník Monitor Polonijny, ktorý Zbigniewovi poslal neznámy odosielateľ.

Zbigniew na základe vlastnej skúsenosti tvrdí, že na Slovensku nepanuje taký odpor väčšinového obyvateľstva voči poľskej menšine, ako tomu bolo v Čechách.

V roku 1993 sa presťahoval do Dubnice nad Váhom za svojou priateľkou a cítil potrebu integrovať sa aj v novom bydlisku. Reagoval na inzerát v jednom týždenníku adresovaný osobám poľského pôvodu žijúcim v regióne stredného Považia.

Prvé stretnutie poľskej menšiny sa uskutočnilo v roku 2001 v Trenčíne a prišlo naň 10 ľudí. Odvtedy sa píše história združenia Poľský klub, región stredné Považie.

Ďalší rok sa zaregistrovali do celoslovenského Poľského klubu a rozrástli sa na tri miestne združenia v Dubnici nad Váhom, Trenčíne a v Považskej Bystrici.

Klub svoju činnosť orientuje hlavne na neformálne stretnutia, propagáciu jazyka a národnej kultúry s cieľom posilňovania poľskej národnej identity u rodákov. Každoročne sa podieľajú na celoslovenských a regionálnych kultúrnych a spoločenských akciách zameraných na integráciu.

Klub však pomáha sociálne a kultúrne integrovať nielen poľskú menšinu žijúcu na Slovensku, ale spolupracuje aj s miestnymi seniormi. V minulosti organizovali aj výučbu poľského jazyka pre deti. Poľský klub – Združenie Poliakov a ich priateľov na Slovensku, ako sa dnes klub oficiálne nazýva – je neoddeliteľnou súčasťou diania v Dubnici nad Váhom a v okolí.

Zbigniew si pochvaľuje aj výbornú spoluprácu so samosprávou. Zúčastňujú sa na oslavách mesta Dubnica nad Váhom a každoročne zabezpečujú účasť poľských folklórnych skupín a súborov. Organizáciu činnosti klubu však už Zbigniew postupne prenecháva mladšej generácii.

Pozvanie do Klubu v Dubnici nad Váhom. Foto – archív Z. P.

Ocenenie práce Zbigniewa Podleśného

Zbigniew žije na Slovensku už polovicu svojho života. Celá jeho rodina žije v moravsko-sliezskom regióne. Sestra lekárka, dcéra aj syn sú poľskej národnosti, no bez problémov komunikujú aj po česky či slovensky a často sa navštevujú.

Život v Dubnici nad Váhom si pochvaľuje. „Som tu spokojný. Hlavne ľudia sú priateľskí a správajú sa k nám s priazňou. Je to odlišné oproti tomu, čo som zažil na tešínskom Sliezsku, to je veľký rozdiel. Bola tam nevraživosť, pretože tam je územie historicky podobné ako na juhu Slovenska pri maďarskej hranici,“ dodal.

V roku 2007 si Zbigniew Marián Podleśny z rúk vtedajšieho poľského prezidenta Lecha Kaczyńskeho prevzal ocenenie Zlatý kríž za zásluhy.

Primátor Dubnice nad Váhom mu pri príležitosti 820. výročia prvej písomnej zmienky o meste udelil Cenu mesta Dubnica nad Váhom.

Dubnica nad Váhom udržiava družbu s poľským mestom Zawadzkie a vďaka vynikajúcej spolupráci Zbigniewovi v roku 2017 udelili čestné občianstvo.

Záleží vám na tom, aby sa dejiny Slovenska neprepisovali? Aby mladí ľudia poznali našu históriu? Venujte nám 2 % zo svojich daní. Ďakujeme.

Informácie o tom, ako podporu použijeme, a návod na venovanie 2 % nájdete tu.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie