Dostal Island na majstrovstvá: Hrdinom je Mandela, nie ja

Dokázal postúpiť na európsky šampionát s maličkým ostrovným Islandom z kvalifikačnej skupiny, kde za ním v tabuľke zaostávajú Česi, Turci aj Holanďania. Minulý týždeň bol Švéd v Bratislave na konferencii trénerov UEFA.

Island je malá krajina, ale aj tak dokáže produkovať veľa kvalitných futbalistov. Ako je to možné?

Neviem, či ich máme veľa, ale niektorí sú naozaj vynikajúci. Existuje niekoľko vysvetlení. Vybudovali sedem veľkých hál s predpísanou veľkosťou futbalového ihriska, preto môžu hrať počas celého roka. Na Islande tiež výborne funguje vzdelávanie trénerov, skoro všetky tímy majú kvalifikovaných koučov. Ak sa pozriete na národné mužstvo, najdôležitejšie je, že hráči môžu hrať v zahraničí vo veľkých ligách a kluboch. To všetko sa odzrkadľuje na výsledkoch islandskej reprezentácie.

Hovorí sa, že islandskí hráči majú na reprezentačných zrazoch veľa osobného voľna.

Máme s nimi určité pravidlá a dohody. Hlavne popoludní sa im snažíme dať dve alebo tri hodiny voľna, najmä, keď sú doma v Reykjavíku, lebo keď hrajú v cudzine, nemôžu sa tak často stretávať s priateľmi a príbuznými. Večer však musia zostať v hoteli a byť tam až do rána. Nemyslím si, že by mali vyslovene voľný režim, ale pripúšťam, že je to možno o trochu lepšie ako v iných reprezentáciách.

Len málokto veril, že sa Island dokáže prebojovať na veľký turnaj. Teraz sa to podarilo a bude hrať vo Francúzsku na majstrovstvách Európy. Považujete to za jeden z najväčších úspechov svojej kariéry?

Keď som sa dostal na záverečné turnaje so Švédskom a potom aj s Nigériou, bolo to fantastické. Ale v prípade Islandu ešte viac platí, že je to mimoriadna záležitosť – je to prvý raz v ich histórii. Predsa len je to veľmi malá krajina, preto je to pre nich také jedinečné.

Eidur Gudjohnsen, najznámejší islandský hráč v histórii, je v podobnej situácii ako Henrik Larsson pred pár rokmi. Najlepšie obdobie kariéry má už za sebou, ale aj tak je vždy v nominácii. Prečo?

Je výborný aj mimo ihriska, má skúsenosti, vždy je pozitívne naladený, pomáha mladým hráčom a dodáva im sebadôveru. V poslednom čase za reprezentáciu veľa nehral, ale je takou osobnosťou a má taký prístup, že pre tím stále môže veľa urobiť.

Môže byť prístup Islandu k futbalu cestou aj pre ďalšie malé krajiny?

Určite. Pokiaľ máte skupinu hráčov a realizačný tím, ktorí na sebe usilovne pracujú, môže každá krajina dokázať veľa a možno dosiahnuť aj také výsledky, aké sa podarili Islandu.

Aká je mentalita islandských hráčov? Je odlišná od predchádzajúcich tímov, ktoré ste trénovali?

Aj vo švédskom tíme boli výborné a hlavne bezproblémové osobnosti, no a Island je v tomto skutočne prvotriedny. Hráči cítia obrovskú zodpovednosť za tím a majú dobrú povahu.

Veľa Islanďanov hovorí, že ste národným hrdinom.

Nie. Celý tím je v krajine veľmi populárny. Ľudia sa o futbal zaujímajú, je to najväčší šport v krajine. Ja však hrdina nie som, tými skutočnými sú dôležití ľudia ako Martin Luther King, Nelson Mandela. Som len pracovitý futbalový tréner.

Väčšinu svojej kariéry ste strávili v reprezentáciách. Tréner národného tímu má nevýhodu, že si nemôže do tímu kúpiť hráčov. Čo musí urobiť, aby boli jeho výsledky dlhodobo dobré?

Na Islande som strávil štyri roky, takže sme mali veľa času, aby sa naše výsledky zlepšovali a aby sme sa spoznali s hráčmi. Najdôležitejšie v mojej filozofii bolo vždy vybrať si tých správnych hráčov. Zároveň musíte mať jasnú predstavu o hre, trénovať a neustále to opakovať vždy, keď ste s tímom. A to je aj cesta pre menšie krajiny.

Švédsko bolo pod vaším vedením známe výbornou organizáciou hry. Zameriavali ste sa na atraktivitu hry alebo skôr na výsledky?

Pre mňa bolo vždy najdôležitejšie, aby som vybral najlepších hráčov a naordinoval im taký štýl, v ktorom naplno využijem ich kvality. Moja filozofia je: keď máme loptu, útočíme najviac, ako sa dá, a ak ju nemáme, musíme čo najlepšie brániť.

Trénovali ste aj v Nigérii. Bola tam práca s reprezentáciou ťažšia ako v Európe?

V niektorých veciach áno. Hráči sa správali profesionálne, obrovský rozdiel však bol v tom, že futbalisti boli veľmi nábožensky založení. Boli tam moslimovia aj kresťania, naozaj vieru praktizovali a pravidelne sa modlili. V práci na ihrisku rozdiel nebol, to skôr v ľuďoch okolo mužstva. Minister športu a iní ľudia mali veľký vplyv vo futbalovom zväze. Ak sa teda pozrieme aj mimo ihriska, v Nigérii to bol veľký rozdiel. Z futbalovej stránky som musel trochu zmeniť spôsob vedenia, lebo hráči boli odlišní, ale mne sa s nimi pracovalo dobre.

Roy Hodgson, súčasný tréner Anglicka, mal vraj veľký vplyv na vašu trénerskú kariéru. Čo ste sa od neho naučili?

V sedemdesiatych rokoch prišli do Švédska dvaja anglickí tréneri, tým prvým bol Bob Houghton a o dva roky neskôr Roy Hodgson. Priniesli úplne nový prístup k trénovaniu a hre. Mal som obrovské šťastie, že som ich spoznal. Veľmi mi pomohli v začiatkoch trénerskej kariéry.

Pod vaším vedením sa Švédsko kvalifikovalo na päť vrcholných turnajov v rade. Čo bolo najväčšou prednosťou tohto tímu?

Prakticky to bolo to isté ako v súčasnosti s Islandom. Stretla sa skupina vynikajúcich futbalistov s veľmi dobrými povahovými črtami, takže bolo ľahké s nimi pracovať. Pokiaľ viete, čo chcete hrať, a vediete s hráčmi pravidelný dialóg, úspech príde.

Počas vašej éry boli vo Švédsku viacerí hráči svetovej triedy, napríklad Henrik Larsson, Fredrik Ljungberg či Zlatan Ibrahimović. Teraz je špičkovým hráčom už len Ibrahimović. Nie je Švédsko príliš závislé od jeho výkonov?

Na toto sa ťažko odpovedá, lebo s tímom nepracujem. Je to však obrovská výzva, ak chcete nájsť najlepší spôsob hry vtedy, keď máte takéhoto vynikajúceho a najmä dominantného futbalistu.