Denník N

Navštívil bangladéšske odevné fabriky: Za drobné pracujú aj 20 hodín, kým nesplnia dennú normu

Chádiza Begumová pracovala v továrni Rana Plaza a prežila aj zrútenie budovy v roku 2013. Foto – TASR/AP
Chádiza Begumová pracovala v továrni Rana Plaza a prežila aj zrútenie budovy v roku 2013. Foto – TASR/AP

Už keď nastupujete do zamestnania, uvedomujete si, že budete pracovať aj dlho po tom, ako sa vaša pracovná doba oficiálne skončí: niekedy jedenásť či dvanásť hodín, ale niekedy aj dvadsať, vraví poľský reportér Marek Rabij, ktorý píše o ľuďoch pracujúcich v odevných továrňach v Bangladéši, ktorý je druhým najväčším exportérom oblečenia na svete.

„Cieľ je stanovený vysoko preto, aby ste pracovníkov mohli nútiť pracovať čo najrýchlejšie, ale všetci vedia, že dosiahnuť ho je nemožné. Štrajkovať si však nikto nedovolí – všetci vedia, že majiteľ môže kedykoľvek všetkých vyhodiť,“ vraví v rozhovore.

Opisuje tiež, ako vyzerá deň takmer štyri a pol milióna pracovníkov vo veľkých odevných fabrikách, od čoho sa odvíja výška ich platu, čo s nimi robí neustály strach o prácu a prečo by mohol zákaz detskej práce či nadčasov ich životy len ešte viac skomplikovať.

Do Bangladéša ste sa po prvý raz vybrali v roku 2013 – tesne po katastrofe, pri ktorej sa zrútila budova odevnej fabriky Rana Plaza a zahynulo tam takmer 1 200 ľudí. Navštívili ste vtedy jedinú továreň, ktorá vás bola ochotná pustiť dovnútra, a hovorili ste so zamestnankyňou, ktorá vám povedala, že atmosféra v práci je dobrá, nadčasy neexistujú, mzda je v poriadku. Čo ste si v tom momente pomysleli?

Už vtedy mi bolo jasné, že v takomto prostredí a v tejto špecifickej situácii sa pracovníci nemôžu vyjadrovať celkom slobodne. Vyzeralo to, že mi nehovorí pravdu, v očiach mala strach. Nemohla byť ku mne úplne úprimná.

Rozhovor sme viedli uprostred továrne. Všade naokolo bolo plno zamestnancov, ktorí mali v priemere možno dvadsať rokov, ale žena, s ktorou som hovoril, bola staršia a ako respondentku ju vybral majiteľ továrne.

Vlastne ani nešlo o normálnu konverzáciu v zmysle otázka – odpoveď. Položil som jej otázku, potom nasledoval preklad tlmočníka alebo majiteľa továrne, žena niečo odpovedala v bengálčine a až potom sa ku mne vrátila jej „odpoveď“. Vôbec som si nemohol byť istý, koľko toho v jej slovách zmenili. A ani ja som sa nemohol pýtať úplne slobodne.

Do Bangladéša ste sa vrátili o rok neskôr a o fungovaní odevného priemyslu ste napísali sériu reportáží, ktorá teraz vychádza knižne v českom preklade. Sústredili ste sa ale na trochu iný uhol než ďalší autori píšuci o fast fashion – píšete totiž práve o osobných príbehoch ľudí, ktorí v továrňach pracujú. Prečo ste sa rozhodli tému spracovať práve týmto spôsobom?

Motivovala ma k tomu najmä vtedajšia kvalita žurnalistiky v Poľsku. Mnohí reportéri vtedy cestovali do Ázie alebo Južnej Ameriky, ale v skutočnosti vôbec nerobili naozajstnú novinárčinu.

Tejto téme sa venuje pomerne veľa autorov. Väčšinou sa však sústredia na analytický uhol pohľadu – nepíšu o ľuďoch, ktorí v tomto odvetví pracujú, ale o biznise ako takom. Mojím hlavným cieľom teda bolo predstaviť čitateľom konkrétnych ľudí s konkrétnou tvárou a emóciami.

V knihe detailne popisujete, ako ľudia pracujú v budovách, kde každú chvíľu môže zlyhať statika alebo vypuknúť požiar, ako jedia len ryžu so šošovicou, lebo nič viac si nemôžu dovoliť, alebo napríklad ako v továrňach pracujú aj malé deti. V akom veku sa v Bangladéši v odevných továrňach začína?

V priemere je to medzi desiatym a 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Životy žien

Svet

Teraz najčítanejšie