Prečo je nám v prírode dobre a prečo na to tak vytrvalo hľadáme odpoveď

Teórií, ktoré skúmajú, prečo nás príroda láka a čo sa v ľuďoch počas pobytu v nej deje, existuje niekoľko.

Opierajú sa o evolúciu aj neurovedu a ich záver je jednoznačný: príroda lieči.

Prečo je nám v prírode tak dobre? Ako na ňu reaguje náš mozog? A o čom svedčí naša snaha jej účinky merať a skutočnosť, že si dávky prírody nechávame aj predpisovať?

Pre Japoncov lesný kúpeľ

O lúku sa pomedzi nízke oblaky opiera mäkké podvečerné slnko. V azda metrovej tráve ešte aj v predposledný augustový týždeň kvitnú lúčne kvety: žlté, ružové, svetlomodré. A pomedzi ne vedú dve vyšliapané cestičky – jedna k drevenej stodole, druhá k starej maringotke.

„Tu som najšťastnejší,“ povie akoby len tak medzi rečou Milan a zdvihne sa z modrej rybárskej stoličky. Do ruky chytí kovové kliešte a obráti nimi kúsky na ohni sa pečúcej krkovičky.

Novinár a spisovateľ Martin Milan Šimečka na toto miesto, lúku skrytú nielen pred ruchom Bratislavy, ale aj dianím najbližšej dediny, chodieva z hlavného mesta roky. V maringotke, ktorá kedysi bola vlakovým vagónom, má posteľ aj elektrinu, veľký biely demižón s pitnou vodou a taktiež dobré španielske červené víno, ktoré mu priniesla posledná návšteva.

Niekedy tu aj píše, ale tento rok nie – namiesto toho pomáha s manuálnou prácou kamarátovi Karolovi, behá, jazdí na koni. A hádam každý večer si sadá do rybárskej stoličky k ohňu a premýšľa.

„Je to banálne, keď človek povie, že ho príroda nabíja energiou – ale je to jednoducho pravda,“ hovorí pri príprave večere. „V prírode mám od všetkého odstup, no zároveň aj zvláštny a hlboký pocit vnútorného pokoja a niečoho existenciálneho. A som presvedčený, že v meste by som ho dosiahnuť nedokázal.“

Pokiaľ ste v divočine nikdy nestrávili tri mesiace, len sotva pochopíte, o čom presne hovorí. Hlavný zmysel jeho slov však dozaista osloví každého, kto aspoň raz zažil, o čom niet sporu: že príroda je odbremeňujúca, že pokoj, ktorý prinesie, je reálny a niekedy skutočne dokáže liečiť.

Japonci majú pre liečivý pobyt v prírode vlastný názov – „šinrin-joku“, teda „lesný kúpeľ“.

Nie sú však jediní, kto k prírode pristupuje ako k liečebnému prostriedku – ako prevenciu pred nárastom depresií, alkoholizmu a samovrážd odporúčajú Fíni tráviť v prírode aspoň päť hodín mesačne, pre amerických vedcov predstavujú dve hodiny týždenne v prírode „nových desaťtisíc krokov“. Južná Kórea zase terapiu v lese nariaďuje požiarnikom s posttraumatickou stresovou poruchou a tiež vo veľkom stavia prírodné terapeutické zariadenia.

A v kontexte zmien, ktoré do trávenia voľného času a otázok mentálneho zdravia priniesla pandémia, premýšľa nad tým, ako zmeniť infraštruktúru a prístup k prírode v mestách aj Európska únia.

Prečo nás to do prírody tak ťahá? Čo presne sa v našich mozgoch pri pobyte v nej deje? A čo vlastne o nás hovorí fakt, že na tieto otázky tak urputne hľadáme odpoveď?

Beethoven aj Thoreau

Úvahy o tom, ako presne na človeka pôsobí príroda, nie sú žiadnym novým výmyslom – už antický filozof Aristoteles bol presvedčený, že prechádzky na čerstvom vzduchu čistia hlavu a vedú k jasnejším myšlienkam.

Nebol posledným, kto veril, že príroda duši prospieva: stopy po pobyte v nej nesie západná filozofia, technológie, umenie aj politika.

Na prechádzky sa vydávali Charles Darwin, Nikola Tesla aj Albert Einstein, na dlhé pobyty do divočiny jazdieval aj americký prezident Theodore Roosevelt. A legendy o vášnivom turistovi Ludwigovi van Beethovenovi dokonca hovoria, že z času na čas objal lipu, ktorá mu rástla v záhrade.

Práve romantici, akým bol aj Beethoven – myslitelia, literáti, skladatelia či maliari konca osemnásteho a prvej polovice devätnásteho storočia – myšlienku prírody ako zázračnej a liečivej entity rozvinuli vari najhlbšie. A niet sa čomu čudovať; žili v období, keď sa kontúry starého sveta nenávratne rúcali a masívny rozvoj miest, priemyslu a dopravy radikálne menil predstavu o dobre naplnenom živote i podobe sveta.

Hlboká láska k prírode bola inšpiráciou pre vznik ich najznámejších diel: Beethovenovu šiestu symfóniu, Goetheho Utrpenie mladého Werthera či slávny obraz nemeckého maliara Caspara Davida Friedricha Pútnik nad morom hmly.

A jedným z najznámejších filozofických textov romantického myslenia sa stalo dielo amerického autora Henryho Davida Thoreaua, ktorý sa 4. júla 1845 – smybolicky na Deň nezávislosti – odsťahoval do lesného zrubu v štáte Massachusetts a strávil v ňom nasledujúce dva roky.

Thoreau nepísal svoju esej Walden s cieľom zhutniť romantické myslenie do jedného zväzku – písal jednoducho o tom, ako by sa podľa neho malo žiť. Walden sa však stal všetkým, čo romantici vo svojich dielach zastávali: vyznaním lásky k prírode, zamyslením, o čo bez nej človek prichádza, a odmietnutím novej doby, v ktorej pre skutočné a nerušené premýšľanie už viac nebol priestor.

„Odišiel som do lesov, pretože som chcel žiť uvedomelo, postaviť sa čelom k základným skutočnostiam života, a vyskúmať, či by som sa mohol naučiť to, čo ma život má učiť, a nie aby som až vtedy, keď budem umierať, zistil, že som vôbec nežil. Nechcel som prežívať niečo, čo nie je život – veď žiť je také nádherné!“ píše v eseji Thoreau.

„Aká neopísateľne neskazená a dobrotivá je príroda! Čo sa so zemou nemôžem dorozumieť? Nie som snáď sám sčasti aj lístím a rastlinným humusom?“ pýta sa.

Precítiť ľudskú existenciu

Ak cestujete autom, máte diaľničnú známku a dopravné podmienky sú vám naklonené, do dediny, nad ktorou stojí Milanova maringotka, dorazíte z Prahy asi po siedmich hodinách jazdy.

Je to miesto, ktoré nepozná ani mnoho Slovákov – ak pochádzajú zo západu, radšej si zájdu do neďalekých Nízkych či Vysokých Tatier, a ak z východu, nemajú mnoho dôvodov, prečo navštíviť práve malú obec na pomedzí Banskobystrického a Košického kraja. Žije v nej asi dvesto ľudí, stojí tu pár desiatok domov, kostol, malá knižnica a obecný úrad. K Milanovej maringotke trvá cesta ďalšiu polhodinu chôdze.

„Absolútnej väčšiny ľudí, ktorí ma sem prídu navštíviť, sa zmocní mierna panika. Pýtajú sa ma: Ako tu môžeš žiť? A ja odpovedám: A prečo nie? Kde v tom vidíte problém?“ smeje sa Milan.

Aj keď od tej doby uplynulo dvadsať rokov, počiatok svojich ciest do divočiny si pamätá dodnes. Bolo to v čase, keď pracoval ako šéfredaktor novín a nezriedka sa stávalo, že po dvanástich hodinách strávených v redakcii zamieril po práci už len priamo domov. Prírodu preto často aj počas niekoľkých mesiacov vôbec nevidel.

„A potom som sa po prvý raz vybral sem. Už po ceste som musel zastaviť auto – vošiel som do lesa, hrabal sa v lesnej zemi, bral do rúk listy, sadol si na zem a mal pocit úplného očarenia,“ spomína. „Vtedy som pochopil, že sem musím chodiť častejšie a niekedy tu budem musieť stráviť aj celé leto.“

V divočine netrávi roky ako Thoreau – aj tento rok sa na konci augusta jeho pobyt chýli ku koncu. V maringotke strávil tri mesiace, Karolovi pomohol namaľovať strechu, naučil sa jazdiť na traktore. Lúku, na ktorej posledných niekoľko mesiacov večer čo večer sedával, Karol čoskoro pokosí a senom bude v zime kŕmiť kone.

O rok sem však Milan príde z Bratislavy znova.

„Bez schopnosti byť v prírode, osamote a v tichu už neviem existovať. Len tu som schopný niečoho, čo mi v meste celkom nejde – precítiť ľudskú existenciu, bytie, pri ktorom sa cítim byť spojený s dejinami ľudstva,“ hovorí. „Asi som v niečom extrémny a väčšine ľudí by stačilo chodiť sa poprechádzať do parku alebo do lesa. Ale ja tu skutočne zbieram energiu na to, aby som mohol prežiť ďalších deväť mesiacov.“

Evolúcia a neuroveda

Keď v prvej polovici 20. storočia autá skrátili vzdialenosť medzi mestami, elektrina zmazala rozdiel medzi dňom a nocou a rádiové vlny začali prenášať zvuk aj na dovtedy nepredstaviteľné vzdialenosti, bolo ľahké uveriť, že odpútanie sa od prírody je tým najlepším možným výhľadom do budúcnosti.

Na začiatku 21. storočia, je jasné, že žiť odstrihnutý od prírody sa len tak jednoducho nedá. A okrem prostého a nespochybniteľného faktu, že príroda sa čoraz častejšie bude prejavovať napríklad extrémnymi výkyvmi počasia, nám to pripomína aj bezpočet štúdií, ktoré dokladajú benefity prírody pre človeka aj spoločnosť.

„Tu je niekoľko základných posolstiev: všetci potrebujeme vo svojej blízkosti prírodu. Kognitívny aj psychologický prospech máme už len z toho, že sa pozeráme na stromy, vodné alebo zelené plochy. Už aj krátke vystavenie prírode z nás môže urobiť menej agresívnych, kreatívnejších, viac občiansky zmýšľajúcich a zdravších ľudí,“ píše autorka Florence Williamsová, ktorá sa vo svojej knihe The Nature Fix venuje práve pozitívnym účinkov prírody na človeka. „Ukazuje sa, že príroda je dobrá pre civilizáciu.“

Teórií, ktoré sa snažia odpovedať na otázku, čo presne nás do prírody láka, existuje mnoho. Pozornosť dnešných výskumníkov sa však obracia najmä dvoma smermi.

Prvá teória sa opiera o takzvaný koncept biofílie – hypotézu, podľa ktorej je pre ľudí prepojenie s prírodou a inými formami života vrodené a prirodzené. Teóriu v osemdesiatych rokoch spopularizoval známy americký prírodovedec E. O. Wilson a jej premisa znie: do prírody nás to ťahá, pretože do nej evolučne patríme.

„V skratke, mozog sa vyvinul v biocentrickom svete,“ napísal Wilson.

Myšlienka, že za túžbu po prírode môžu tisícky rokov vývoja, sa rýchlo uchytila medzi evolučnými biológmi aj psychológmi a hypotéza dnes tvorí napríklad základ teórie znižovania stresu či takzvanej teórie psychoevolučnej obnovy.

Psychológovia, ktorí hypotézu prijali, sa domnievajú, že fyziologické reakcie, ktoré v prírode zažívame – napríklad sa nám zníži nám srdcový tep, krvný tlak či hladina stresového hormónu v krvi – sú priamym dôsledkom toho, že ľudia strávili absolútnu väčšinu vývoja práve v prírode.

„Podľa hypotézy biofílie nám pokojné alebo vyživujúce prvky prírody pomáhali opätovne získať vyrovnanú myseľ, kognitívnu jasnosť, empatiu a nádej. Keď nebola k dispozícii láska, smiech a hudba, vždy tu bol západ slnka. Ľudia, ktorí sa najlepšie prispôsobili prírode, prežili, a túto vlastnosť odovzdali ďalej,“ píše ďalej Williamsová.

„Biofília vysvetľuje, prečo si aj dnes staviame domy pri jazere, prečo chce každé dieťa plyšového medvedíka, a prečo sa Apple volá podľa ovocia.“

Druhému výskumnému smeru však vysvetlenie, že príroda lieči, pretože to tak robila vždy, nestačí. A tak miesto toho, aby sa pýtal, ako sa v prírode cítime, skúma, čo presne sa deje v našej hlave.

Podľa neurovedeckých výskumov súvisí odpoveď na otázku, prečo je nám v prírode dobre, s pozornosťou. Práve v prostredí, ktoré nám umožňuje odstrihnúť sa od neustáleho zahltenia vnemami moderného sveta, si totiž odpočinie prefrontálny kortex – časť mozgu, ktorá hrá kľúčovú rolu v premýšľaní zameranom na výkon a zodpovedá za analytické myslenie.

Úľava mysle, ktorú opisoval už Artistoteles, je preto podľa neurovedy skutočná: namiesto neurónovej siete, ktorá upiera našu pozornosť na každodenných praktických úloh, v prírode používame časť mozgu, ktorá mysli dovoľuje blúdiť, snívať, a predstavovať si veci ďaleko za hranicami reality.

Inými slovami: dovoľuje nám prežiť tie najľudskejšie skúsenosti a tie najhlbšie pocity.

Všetko funguje samo

V stredu o pol piatej poobede panuje na skalách nad pražským Prokopským údolím pokoj. Nie je to ideálny čas na prechádzku – povinnosti pracovného dňa sa ešte neskončili, počasie je premenlivé, fúka. Okolo prejde len jeden pár so psom, ani ten sa však výhľadom na údolie a sídlisko Barrandov nekochá príliš dlho a po chvíľke sa odoberie preč.

„Keby tá dúha vedela hovoriť, čo by vám povedala?“ opýta sa odrazu Ivana a ukáže na farebné pásy, ktoré sa vytvorili v medzere medzi oblakmi nad vežami Pankráca.

Úprimnú odpoveď asi celkom nečaká – chápe, že tento rozhovor sa od tých, ktoré nad Prokopským údolím vedie za normálnych okolností, trochu líši. Ak by tu nebola s novinárkou, ale s klientom, celkom určite by táto zvláštna otázka viedla k dlhému a hlbokému rozhovoru, ktorý sa dotkne aj tých najboľavejších miest.

Ivana Ballová je totiž terapeutka, vyštudovaná psychologička s dlhoročnými pracovnými skúsenosťami v Česku aj zahraničí. Portfólio služieb, ktoré ponúka, je široké: terapie vedie v češtine, slovenčine aj angličtine, naživo, ale aj cez Zoom či Skype. A niekedy napríklad aj na vyhliadke nad Prokopským údolím.

„Mnohí z nás vnímajú, akú silu má more, už len keď ho počúvame, cítime, keď sa naň dívame. A myslím si, že rovnako na človeka pôsobí aj les. Nech to znie akokoľvek ezotericky, v niečom je magický. Prináša nám úľavu,“ hovorí sediac na drevenej lavičke s výhľadom na údolie.

Terapia v lese – združenie niekoľkých terapeutov, ktorí sa združili okolo zakladateľky Markéty Horákovej a ktorí okrem praxe v kanceláriách poskytujú aj služby v prírode – funguje jednoducho. Klient na úvod povie, či má záujem o dlhšiu či kratšiu terapiu, cez víkend alebo cez týždeň, a potom sa už len stačí dohodnúť na presnom termíne a mieste stretnutia a môže sa vyraziť na cestu.

Od klientových prianí sa odvíja aj podoba stretnutia. Niekomu stačí zájsť do mestského parku alebo botanickej záhrady, iný si radšej zvolí poldňový výlet mimo hlavného mesta, jeden potrebuje sedieť na pni, druhému vyhovuje chôdza. A zatiaľ čo pre jedného je príroda len akousi kulisou, pre druhého sa stáva skutočnou terapeutickou pomôckou.

„Pri terapii v prírode sa dajú veľmi jednoducho využiť momenty, keď sa príroda prejavuje výraznejšie. Keď sa napríklad objaví dúha, môžem sa klienta opýtať: Čo pre vás táto dúha znamená v súvislosti s tým, o čom sme práve hovorili? A niektoré odpovede by vás prekvapili. Možno by ste čakali, že dúha bude vždy predstavovať pestrosť alebo nádej. Nakoniec vám však klient ľahko môže odpovedať: Zaslúžim si v živote niečo krásne, dobré, nie som predsa až taký zlý,“ opisuje terapeutka.

A potom je tu ešte niečo, čo klientov do lesa láka: pocit, že sa tomu, čo sa okolo nich deje, môžu aspoň na chvíľu úplne odovzdať.

„V lese všetko funguje bez toho, aby ste sa snažili,“ vysvetľuje Ballová. „Listy spadnú zo stromov, či chcete, alebo nie, a príroda si s nimi nejako poradí – odveje ich, rozloží, napadne na ne sneh. Všetko tu funguje samo. A práve to je niečo, čo dnes toľkým ľuďom chýba.“

Odraz spoločnosti

Neurovedecké štúdie, odporúčania vedcov a terapeutov, vládne programy. Uvedomenie, že keďže príroda je kľúčovým faktorom pre fungovanie jednotlivca, môže byť kľúčová aj pre fungovanie spoločnosti, sprevádza cynický paradox: práve krajiny, ktoré vnímame ako najrozvinutejšie, sa snažia pobyt v prírode inštitucionalizovať, pretože inak si s chorobami modernej spoločnosti poradiť nedokážu.

A tak je na mieste niekoľko otázok: je pobyt v prírode ešte vôbec intuitívnou záležitosťou? Nestáva sa nakoniec z prostého faktu, že je nám v prírode dobre, ďalší prostriedok, ako optimalizovať svoj život a výkonnosť? A čo to o nás vôbec hovorí, keď na to, aby sme vyhľadali prírodu, potrebujeme v prvom rade posvätenie od terapeutov či neurovedcov?

„To, ako sa urputne snažíme vysvetľovať duchovno pomocou pojmov a čísel, je odzrkadlením tejto narcistickej spoločnosti plnej strachov a neistoty,“ myslí si terapeutka Ivana Ballová.

Terapiu v lese či parku bude poskytovať aj naďalej – vidí totiž, ako veľmi ľuďom dokáže pobyt v prírode pomôcť. Zároveň však vníma, že pre čoraz viac z nich sa stáva prechádzka v lese z vlastného rozhodnutia – len tak, pretože im to napadne samým od seba – náročná.

„Niekedy mám pocit, že ľudia sami pred sebou nemajú dostatok argumentov na to, aby išli do lesa. Ľahšie sa im do prírody chodí a svoje trápenie v nej riešia, ak im to schváli vedecká alebo terapeutická autorita. Ako keby potrebovali svoju potrebu legitimizovať,“ hovorí.

„Potrebujeme, aby nám niekto povedal, že je príroda tu je a že je pre nás dôležitá,“ hovorí pri ohni Martin Milan Šimečka, zatiaľ čo lúku pomaly zalieva šero.

„Ak to do prírody dostane ľudí, ktorí dnes už o nej nič nevedia a intuitívne by do nej sami nešli, fajn.  Ale na to, že vás príroda osvieži, nakoniec netreba žiadnu teóriu. Už len to, že vidíte zelené stromy, počúvate vtáky a kráčate po niečom inom než asfalt, zmení váš vzťah k danému okamihu.“