Denník N

Veda a akademická sloboda v Afganistane umierajú

Afganské ženy v posluchárni kábulskej univerzity počas zhromaždenia na podporu Talibanu. Foto - TASR/AP
Afganské ženy v posluchárni kábulskej univerzity počas zhromaždenia na podporu Talibanu. Foto – TASR/AP

Afganskí vedci, akademici, študenti a predovšetkým ženy a dievčatá sa dnes obávajú o svoju budúcnosť, o vlastnú bezpečnosť, o svoj život.

Autor je imunológ, SAV

Robiť vedu je dobrodružstvo, ktoré sa tak trochu podobá na osudy Edmonda Dantèsa. Niekedy si vedec zapisuje do laboratórneho zošita iba výsledky jedného pokusu za druhým, v ktorých nefunguje nič, len negatívne kontroly. To je, ako keď si Edmond v pevnosti d’If na stene svojej kobky počítal uplynulý čas a žil iba o chlebe a vode. A potom príde deň, keď sa zjaví abbé Faria s novou hypotézou a Dantès nájde poklad a novú identitu – inými slovami publikáciu vo vedeckom časopise a nový grant.

Či pokusy fungujú alebo nie, je väčšinou iba v rukách a hlave vedca. Ak sa mu dlho nedarí, neobjavujú sa žiadne výsledky a vedec napriek tomu nezmení hypotézu či experimentálny prístup, môže si za tú vodu a chlieb sám. To nie je, ako keď Dantèsa zradili priatelia a uvrhli ho do väzenia.

Niekedy je však veda dobrodružstvom úplne ako z Dumasovho románu. Aj s tou zradou, zatknutím a útekom. V tom prípade za premárnené výsledky nie je zodpovedný vedec, ale spoločnosť, ktorá mu zabránila v práci.

Stalo sa tak mnohokrát. Či už to bol nebohý Archimedes s postojom nerušte moje kruhy alebo kacír Galilei s a predsa sa točiacou zemeguľou. Ale to sú už v podstate mýty, o pravdivosti ktorých nemáme spoľahlivé zdroje. Zato o tom, čo sa vedcom dialo v minulom storočí, vieme celkom presne.

Nie je to ešte ani sto rokov, keď množstvo vedcov muselo utiecť pred nacistickým manifestom za čistú nemeckú fyziku, ktorý sa v skutočnosti mal čítať ako manifest proti židom vo vede. Medzi nimi boli Albert Einstein, Lisa Meitner a veľa ďalších. Mnohí z nich sa k vede už nemohli nikdy vrátiť. Hlavným poskokom vo veci spomínanej hitlerovskej iniciatívy bol, mimochodom, bratislavský rodák Philipp Lenard, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku.

A prešlo sotva 50 rokov, odkedy bolo množstvo vedcov donútených utiecť zo svojich laboratórií pred manifestom ÚV KSČ, známym pod názvom Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti. Hlavnými vykonávačmi v tomto prípade neboli nositelia Nobelovej ceny, ale kolegovia prenasledovaných vedcov, ktorí sa takto dostali na vedúce pozície. Volalo sa to normalizácia a isteže sa to týkalo nielen vedy, ale všetkých odvetví pracovného života.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie