Denník N

V izraelskom filme

Izraelčania čakajú v miestnom kine na očkovanie. Foto – TASR
Izraelčania čakajú v miestnom kine na očkovanie. Foto – TASR

Viem si predstaviť, že sa v izraelskom filme nečakane objaví Ján Melkovič.

Autorka je spisovateľka

V poslednom čase dosť pozerám izraelské filmy. Cielene, z fascinácie a hlavne zo zvedavosti, či aj v ďalšom znovu nájdem ten konkrétny typ humoru, čierneho aj poetického, ten typ komiky až frašky, dovádzaný do absurdnosti, spôsob anestézie, tragikomédie. Niekedy neviem, či to ešte chce byť komédia, prípadne sa to ako komédia najskôr vôbec netvári a nenápadne začnú prichádzať lokálne injekcie proti bolesti, komické situácie odstupu, ktoré postupne vygradujú do úplnej bizarnosti.

A niekedy je to fraška hraničiaca s trápnosťou už od začiatku, ako Tel Aviv v plameňoch, v ktorom palestínsky autor dialógov žijúci v Jeruzaleme cestuje každý deň do Rámaláhu, aby pracoval na dennom seriáli. Prekračuje hranice a scenár za neho prakticky píše veliteľ checkpointu. Je tam všetko. Vojaci, automatické zbrane, žltý prach a vojenské vozidlá, zátarasy, maskáče, žiletkový drôt a mieša sa to s kašírkou stupídnej telenovely.

V izraelskom filme zomierajú rodičom deti na prahu dospelosti. Nehodou, samovraždou alebo v súvislosti s výkonom vojenskej služby. Trúchlenie naberá podoby šialenstva, keď sa napríklad dvaja otcovia pri hroboch svojich devätnásťročných detí dohodnú, že im po vzore taoistickej tradície urobia svadbu a zabezpečia spokojný život aj po smrti. Je to vedomý spôsob lúčenia sa, v prípade jedného z otcov aj túžba prežiť so synom aspoň niečo, dozvedel sa o ňom až po jeho smrti. A áno, film sa volá Túžba, v trúchlení je veľa túžby aj bez divných zápletiek. V izraelskom filme sú denníky, ktoré otcovia nachádzajú po svojich osemnásťročných synoch, zošity s kresbami alebo básňami a v zúfalstve sa z nich niekedy o sebe dozvedia hrozné veci.

V izraelskom filme majú postavy veľa času, nudia sa alebo sa len tak potulujú, v melanchólii, smútku. Vojaci v púšti pozorujú, ako sa im búda každý deň prepadne o pár centimetrov hlbšie do zeme. Ale aj civilisti sa motajú po uliciach, len tak bezcieľne, v akomsi rezignovanom bezčasí alebo so zástupnými problémami, sedia na lavičke v strmej Haife a pozerajú sa na more, muž hľadá manželkinu náušnicu a pritom sa náhodou zoznámi s jej sympatickým milencom.

Muži v izraelskom filme sú často flegmatici v romantických polohách – so zlomeným srdcom a s láskavým humorom. Občas mi izraelský film pripomenie slovenský film, napríklad scénu s Ginou Bellman a Antonom Šulíkom zo Všetko, čo mám rád: Ty si kokot… Viem si predstaviť, že sa v izraelskom filme nečakane objaví Ján Melkovič.

Izraelský film väčšinou nie je žiadne veľké kino, filmy sú často televízne až divadelné, trčí z nich štúdio a kulisy, niekedy to prekáža, inokedy sedí ako koncept. Je to pre mňa „czeski film“ v zmysle poľského idiómu, niečo neuchopiteľné. Lenže my sme na starých českých komédiách vyrástli, máme pochopenie pre paralelnú realitu postavenú na bezvýchodiskovosti. Asi preto máme namiesto českého filmu v slovenčine spojenie španielska dedina a asi preto teraz pozerám tie bizarné izraelské filmy, hoci je tu ešte napríklad juhokórejská kinematografia…

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Filmy

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie