Denník N

Americký denník: Ako sme prišli do Ameriky so psom, a tým sa všetko zmenilo

Agáta sa na staré kolená prvý raz pozrela do Ameriky a ešte aj k moru. Foto – Deník N/Jana Ciglerová
Agáta sa na staré kolená prvý raz pozrela do Ameriky a ešte aj k moru. Foto – Deník N/Jana Ciglerová

Moji českí známi, ktorí žijú v zahraničí, mi pred tohtoročným odchodom do USA hovorili: „Počkaj, uvidíš ten rozdiel. Vrátiť sa niekam je iné, ako tam začínať po prvýkrát.“

Každý mi to opisoval zo svojej skúsenosti, ale najčastejšie sa zhodovali, že po prvýkrát človek odlišnosti novej krajiny nadšene objavuje, zatiaľ čo druhýkrát sa už snaží zapadnúť a splynúť s ostatnými.

A tak sa od júla často pozorujem a súkromne si porovnávam pomer nadšenia a potreby zapadnúť. Ale keď naozaj porovnám, čo je inak, vidím jednu zásadnú vec, ktorá všetko mení. Máme tu so sebou psa.

Psa tu berú ako nepríjemnosť

S veľkými komplikáciami sme si v lete so sebou priviezli našu pätnásťročnú sučku Agátu, a tým sa zmenilo takmer všetko.

Tak predovšetkým, spomínate si, ako som predtým na Američanoch obdivovala, že nemajú ploty? Tak nemajú, ale čo ja by som teraz za plot dala.

Agáta totiž pred dvoma rokmi postupne stratila sluch, takže už sa nedá privolať volaním. A dajte tejto maďarskej vyžle voľno a ona si na pol hodiny odbehne preňuchať okolie, aby zistila, čo mali ostatné psy včera dobré.

Voľne pobehujúceho psa ľudia neradi vidia aj v Česku, nieto tu v Amerike. Psy nesmú byť pustené za žiadnych okolností, všetky musia byť na vôdzke a tá nesmie byť dlhšia ako 1,8 metra. Keď okolo niekoho prechádzate so psom, musíte sa mu vyhnúť, trebárs vstúpiť na trávnik, držať psa pri sebe, alebo najlepšie prejsť na iný chodník.

Ľudia to tu vážne

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Americký denník

Svet

Teraz najčítanejšie