Denník N

Ako migranti opäť objavili Kanárske ostrovy: Radšej život na ulici než rozmrazené jedlo v tábore

V prístave v Arigane stojí na súši viac než stovka vrakov. Foto – Deník N/Karolína Klinková
V prístave v Arigane stojí na súši viac než stovka vrakov. Foto – Deník N/Karolína Klinková

Zatiaľ čo milióny turistov jazdia na Kanárske ostrovy za pohodlnou dovolenkou, na nebezpečnú cestu zo západnej Afriky sa sem po oceáne vydáva čoraz viac ľudí, ktorí chcú v Európe začať nový život. Namiesto vysnenej práce však často končia v táboroch – a niekedy aj na ulici.

Auto sa v teplom poobednom slnku sunie po kľukatej pobrežnej ceste. Po pravej strane sa týčia nehostinné sopečné skaly, po ľavej šíry tmavomodrý oceán. Takmer akoby sa človek ocitol v reklame alebo v obrovskom sklade filmových kulís.

„Ahoj! Začiatkom októbra chceme vyraziť na ostrovy. Skupinka je náročná! Odporučí nám niekto overený štvor alebo päťhviezdičkový hotel na krásnom mieste, s množstvom morských plodov v all inclusive?“ pýta sa vo facebookovej skupine Kanárske ostrovy užívateľ z Českej republiky.

Cesta sa opäť stočí a auto vojde do zátoky. Skaly, ktoré tvorili pôvodné pobrežie, sú v nej umelo vysekané; dole vznikol priestor pre pláž s dovezeným svetložltým pieskom, v stráňach nad ňou sa ako obrovské včelie úle týčia desiatky hotelových komplexov. Štyrmi alebo piatimi hviezdičkami sa pýši azda každý z nich.

„Dobrý deň, nepredáva niekto apartmán na Kanárskych ostrovoch? Hľadáme menší apartmán priamo pri mori alebo v pešej dostupnosti, pekná príroda, nie príliš komerčné, menej rušné miesto, vyžitie pre väčšie dieťa. Cena okolo 100- až 150-tisíc eur,“ radí sa v skupine ďalšia používateľka.

Kanárske ostrovy pre mnohých Európanov predstavujú vysnený dovolenkový raj. Osem ostrovov ponúka pláže aj hory, kvalita turizmu je vysoká a vďaka výhodnej, oproti pevninskej Európe výrazne južnejšej polohe, sa sem dá cestovať aj vtedy, keď doma prší či sneží. Víza nepotrebujete – ostrovy totiž patria Španielsku – a priama letenka z Prahy či Viedne vás vyjde na niekoľko desiatok eur.

Také jednoduché to však nie je pre všetkých.

Pokiaľ sa zopakujú vlaňajšie trendy, na Kanárske ostrovy sa pokúsi dostať najviac ľudí práve koncom roka. Foto – Deník N/Karolína Klinková

Štatistiky Medzinárodnej organizácie pre migráciu hovoria nasledovné: v počte príjazdov do Európy v posledných mesiacoch nevedie Grécko, ale Taliansko a Španielsko. A popri takzvanej stredozemnej trase, ktorá vedie zo severnej Afriky do južnej Európy, sa čoraz viac ľudí vydáva aj na dlhšiu, komplikovanejšiu a omnoho nebezpečnejšiu cestu priamo cez Atlantický oceán.

Kanárske ostrovy sa v priebehu prvého pandemického roka stali ďalším zásadným miestom, cez ktoré do Európy vstupujú tisíce ľudí. Zatiaľ čo v roku 2019 takzvanou atlantickou trasou do Španielska prišli necelé tri tisícky migrantov, o rok neskôr to už bolo vyše 23-tisíc ľudí prevažne zo severozápadnej Afriky – z Maroka, Senegalu, Mali, Gambie, Guiney či Mauritánie.

A jednoduchý nie je ani rok 2021. Počet príchodov bol zatiaľ oproti vlaňajšku vyšší hneď v siedmich mesiacoch – niekedy aj dvoj- či trojnásobne. Od januára už na atlantickej trase zomrelo takmer šesťsto ľudí. A nič dobré neveštia ani predikcie do budúcna: ak sa zopakujú vlaňajšie trendy, práve v októbri, novembri a decembri bude na Kanárskych ostrovoch najrušnejšie.

Počasie na mori sa umúdrilo, vietor utíchol, vlny sa zmenšili. Pre turistov sa začína jesenná sezóna – ale pre záchranárov najťažšie obdobie roka.

Záchranári presunú migrantov na bezpečnú loď už na mori, až potom zamieria do prístavu. Foto – Deník N/Karolína Klinková

I. ARGUINEGUÍN: VITAJ V EURÓPE

Je nedeľa skoro popoludní a ešte pred hodinou sa v prístave v Arguineguíne nedialo vôbec nič. Po neohradenom móle ste sa mohli prechádzať, kadiaľ sa vám zachcelo, a ak vás zmohla horúčava skorého septembrového dňa, hneď v dokoch ste si mohli sadnúť na ničím nerušený obed do reštaurácie.

O hodinu neskôr po príjazdovej ceste vchádza kolóna policajných áut, sanitiek a televíznych vozov. Každý vie, čo má robiť: policajti stavajú konštrukcie stanov, zo sanitiek vystupujú postavy v modrých ochranných igelitových plášťoch, novinári si opodiaľ pripravujú zápisníky a stojany na kamery. K prístavu sa blíži loď Salvamar Macondo.

Na palube neveľkého oranžového plavidla sedí niekoľko desiatok mužov. Nie je ťažké dovtípiť sa, odkiaľ sa plavia; jeden z nich má oblečenú červenú športovú mikinu a na chrbte napísané slovo „Morocco“. Pomedzi mužmi na palube chodia postavy v bielych skafandroch. Loď sa opatrne otočí a priblíži sa k brehu.

Krok prvý – hodiť pasažierom ochranné rúška. Krok druhý – po jednom im pomôcť z lode vystúpiť. Krok tretí – vydezinfikovať ruky, odmerať teplotu, vyhodiť vrchné vrstvy oblečenia do veľkého kontajnera a odprevadiť ich do bieleho stanu. Z lode vedie protišmyková cestička vytvorená z pokrčených červených diek. Takmer akoby ste do Európy vstupovali po červenom koberci.

Prístav v Arguineguíne, ani nie trojtisícovom mestečku ležiacom v južnej časti ostrova Gran Canaria, sa vlani stal zásadným miestom celého migračného diania.

„V Arguineguíne stojí veľmi dôležitý rybársky prístav. Ak plávate z juhu, je to prvý prístav na Kanárskych ostrovoch, na ktorý narazíte,“ vysvetľuje Manuel Capa, člen španielskej vládnej organizácie Salvamento Marítimo – inštitúcie, ktorá zodpovedá za námornú bezpečnosť. „Podobné prístavy existujú na Kanároch možno už len dva alebo tri. Ale práve v Arguineguíne sa najľahšie vyriešila organizácia celej akcie – zmestila sa doň aj polícia či Červený kríž.“

Vydezinfikovať ruky, zmerať teplotu, vyhodiť vrchné vrstvy oblečenia a odprevadiť ľudí do stanu. Foto – Deník N/Karolína Klinková

Manuel, jeden z mála členov vládnej organizácie, ktorý môže hovoriť s médiami, sa v deň záchrany na mieste nenachádza. Rozprávať sa s ním dá len telefonicky – spolu s ďalšími záchranármi totiž aktuálne kotví na španielskej Ibize. V Arguineguíne však strávil krízové mesiace vlaňajšieho roku a čoskoro sa do nej pre zhoršenú situáciu na mori pravdepodobne vráti.

„Práca Salvamento Marítimo sa odohrávala na mori: s loďou sme kotvili v prístave, a keď sme dostali od helikoptéry či lietadla správu, že na mori spozorovali plavidlo s migrantmi, vyplávali sme. Na mori sme ich presunuli na našu loď a vrátili sa do prístavu. V novembri minulého roku len moja loď zachránila asi šesťsto ľudí,“ popisuje svoju prácu Capa.

Ak loď vypláva zo Západnej Sahary, prekonať musí takmer päťsto kilometrov. Ak sa plaví z Mauritánie, je to takmer osemsto kilometrov, a ak zo Senegalu, potom vyše tisícpäťsto. Pre porovnanie: cesta, ktorú prekonávajú ľudia plaviaci sa z Turecka na grécke ostrovy, meria asi pätnásť kilometrov.

„Niektorí ľudia sa plavili aj osem, deväť alebo desať dní a prichádzali v hroznom stave – lode sú staré a drevené a plavia sa na nich ľudia, ktorí nie sú zvyknutí na oceán. Dni trávia na slnku, loď sa na vode nakláňa, nemajú jedlo ani vodu, zvracajú, sú dehydratovaní. Na lodi nie je žiadna toaleta a často má len starý motor, ktorý sa na mori poškodí. Vraky sa niekedy nájdu až v Karibiku – a pri nich mŕtvi ľudia,“ popisuje Capa.

Netrvalo dlho a prístav v Arguineguíne sa stal slávnym. Na štyristo metroch štvorcových sa vlani v najvyťaženejších časoch tlačili takmer tri tisícky ľudí. Improvizovaný tábor, ktorý v prístave vznikol, fungoval asi štyri mesiace; jeho obyvatelia často spávali priamo pod šírym nebom, po prístave behali potkany, obsah dovezených toaletných búdok odtekal priamo do mora. „Prístav hanby,“ nazvali vtedy miesto svetové médiá.

„Samozrejme, kemp vyvolával pozornosť,“ opisuje Gabriel, mladý čašník pracujúci v prístavnej reštaurácii špecializujúcej sa na prípravu morských plodov. Mólo, na ktorom sa vlani rozprestieral tábor, je od nej vzdialené možno minútu chôdze. „Reštaurácia bola aj vtedy otvorená, niekedy si sem zašli na kávu policajti alebo záchranári. Ale keď tu sedeli turisti a okolo nich prechádzali sanitky, boli dosť prekvapení,“ hovorí Gabriel ďalej.

„Tábor sa tiahol po celom móle a podmienky v ňom boli otrasné,“ popisuje zas Toni, štýlová päťdesiatnička v okuliaroch s mačacím rámom, ktorá v prístave prevádzkuje požičovňu vybavenia pre vodné športy. „V kontakte s migrantmi sme my miestni nikdy neboli – vždy totiž bolo okolo nich plno policajtov. Len sme si kládli otázku: Kam sa všetci tí ľudia podejú?“

Začiatkom septembra do Arguineguínu lode prichádzajú denne. Záchranári a novinári si informácie o príjazdoch vymieňajú na WhatsAppe. Foto – Deník N/Karolína Klinková

Provizórny kemp prekážal mnohým: ľudskoprávne organizácie bojovali proti podmienkam v ňom, niektorí miestni zas mali politické výhrady – migrantov na Kanároch nechceli, a tak prišli do Arguineguínu demonštrovať. Napokon španielsky ombudsman vyhlásil, že improvizovaný tábor môže porušovať základné ľudské práva, a vyzval úrady na jeho uzavretie.

Kemp sa zatvoril na začiatku decembra. Niektorých migrantov nechala starostka obce, do ktorej Arguineguín spadá, previezť autobusmi do hlavného mesta ostrova, kde ich v sprievode člena španielskej krajne pravicovej strany Vox vysadila na ulici bez toho, aby mali kam ísť. Iných zas úrady rozmiestnili do – v tom čase zatvorených – hotelov alebo táborov po celých Kanárskych ostrovoch. Niektorí tak zostali na Gran Canarii, ďalší sa ocitli na susednom Tenerife či Fuerteventure.

A nezostanú tu ani muži, ktorí do Arguineguínu dorazili dnes. Po dvadsiatich minútach sa operácia blíži ku koncu. Postavičky v bielych oblekoch upratujú oranžovú loď Salvamento Marítimo a z dlhých tyčí starostlivo rozprašujú dezinfekčný prostriedok na podlahy, skrútené laná aj sedadlá. Všetci muži, ktorí sa dnes do prístavu priplavili, sedia pod stanom Červeného kríža a z plastových fliaš pijú vodu, ktorú im rozdali záchranári.

Po poskytnutí základnej zdravotnej pomoci ich úrady odvedú do policajného záchytného centra, odtiaľ do táborov. Stany v prístave zložia tak rýchlo, ako ich rozložili.

Veď ani po ľuďoch, ktorí dorazili včera večer – dvadsiatich šiestich mužoch, dvadsiatich siedmich ženách a ôsmich deťoch zo subsaharskej Afriky –, už dnes v prístave niet ani stopy.

II. SAN CRISTÓBAL DE LA LAGUNA: „SME ĽUDSKÉ BYTOSTI“

Vicente Zapata nevyzerá ako typický univerzitný profesor – na stretnutie dorazí v sandáloch, z krátkych nohavíc mu vykukujú svalnaté opálené lýtka. „Ale ani vy nevyzeráte ako novinári,“ smeje sa, kým na chodbe vyľudneného univerzitného kampusu odomyká svoju kanceláriu.

Zapata žije na ostrove Tenerife, od Gran Canarie vzdialenom necelé dve hodiny plavby trajektom. Pôsobí v treťom najväčšom meste na celom súostroví – v kedysi koloniálnom meste San Cristóbal de La Laguna, kde sa dnes nachádza aj najstaršia univerzita na Kanárskych ostrovoch Universidad de La Laguna.

„Atlantická migračná trasa je zdokumentovaná už od roku 1994. To ale neznamená, že neexistovala už skôr – ľudia tadiaľto prechádzali vždy. Počet ľudí, ktorí ju využívajú, však kolíše podľa toho, aké priechodné sú ostatné trasy smerom do Európy,“ vysvetľuje profesor Zapata. Do ruky chytí glóbus a prstom na ňom ukazuje niekoľko migračných trás, ktoré vedú do Európy – z Turecka do Grécka, z Maroka do pevninského Španielska a napokon zo západnej Afriky na Kanárske ostrovy.

Nedá sa hovoriť o jednom konkrétnom dôvode, prečo sa po atlantickej trase začalo vydávať viac ľudí, vraví Vicente Zapata. Foto – Deník N/Karolína Klinková

Zapata sa výskumu migrácie venuje už vyše dvadsať rokov – skúmal posledný veľký nárast počtu príchodov migrantov v roku 2006, činnosť aktivistických hnutí, ktoré cudzincom pomáhajú, ale aj celkové naladenie miestnych voči migrantom. A taktiež sa venoval udalostiam minulého a tohto roku.

„Nedá sa hovoriť o jednom konkrétnom dôvode, prečo sa atlantickou trasou začalo vydávať viac ľudí. Podstatné je, že tie, ktoré vedú zo severnej Afriky do južnej Európy, sa začali lepšie kontrolovať. Rolu určite zohrala aj pandémia, ktorá mala na krajiny pôvodu veľké dopady. A potom sú tu problémy v samotných krajinách – vojna v Mali, ekonomická situácia v Senegale. A uvidíme, aký vplyv bude mať napríklad štátny prevrat v Guinei,“ vysvetľuje profesor ďalej.

„Vytvoriť kapacity pre migrantov, ktorí vlani prišli, nejaký čas trvalo. Pre Španielsko to bola ťažká úloha, miestne samosprávy totiž migrantov prijímať nechceli. Štát teda musel využiť vlastné kapacity: vojenské objekty, zbrojné sklady, školy. Keď som vlani chodil behať okolo Las Raíces, videl som, ako stavebné stroje postupujú v práci. Celé to prebehlo veľmi rýchlo, aby migranti mohli prísť čo najskôr,“ hovorí.

Okrem prístavu v Arguineguíne azda neexistuje miesto, ktoré by sa v debate o migrácii na Kanárskych ostrovoch skloňovalo častejšie než práve Las Raíces. Bývalý vojenský objekt leží v meste San Cristóbal de La Laguna a na ostrovoch o ňom počuli snáď všetci, domáci aj migranti. Šance, že po príchode skončíte práve tu, sú vysoké – ide totiž o jeden z dvoch najväčších táborov na celom súostroví.

Od starého koloniálneho centra je kemp Las Raíces vzdialený asi polhodinu chôdze. Nie je to príjemná prechádzka; v neznesiteľne horúcom slnku kráčate do kopca a po krajnici, okolo jazdia osobné autá aj kamióny, nos vám dráždia výfukové plyny, prach a suchý vzduch. Pri ceste leží mŕtva mačka. A to celé sprevádza cynický paradox: cesta, po ktorej práve kráčate, sa volá Carretera de la Esperanza, „cesta nádeje“.

Priamo pred Las Raíces sa voľne fotiť nedá, kemp sa nachádza v bývalom vojenskom objekte. Foto – Deník N/Karolína Klinková

Pred bránami Las Raíces posedávajú skupinky mužov, dovedna ich je možno tridsať. Oproti ceste, ktorou ste ku kempu prišli, sa prostredie líši – vzduch je tu vlhší, prašné kopce vystriedal zelený porast a vysoké stromy, pod ktorými sa chlapi skrývajú v tieni, evokujú akési ďaleké tropické miesto. Po pravej ruke sa uprostred húštiny týčia biele humanitárne stany. Vchod do objektu stráži ochranka – prejsť dovnútra je pre novinára nemožné, rovnako ako na mieste slobodne fotiť.

„O chvíľu tu budem mesiac,“ hovorí jeden z mužov pred bránou, stavia sa z odpíleného pňa stromu a núka svoje miesto na sedenie. „Povolaním som murár, práce ale bolo v Gambii veľmi málo, takže som už dávno odišiel do Mauritánie. Rodinu som nevidel štyri roky,“ vysvetľuje.

„Naša loď vyplávala zo Senegalu. Plavili sme sa šesť dní a dorazili sme do prístavu v Arguineguíne. Tri dni sme strávili na polícii, potom nás poslali do hotela a potom sem,“ opisuje muž a ďalšia dvojica súhlasne prikyvuje. Vlastne rozpráva aj ich príbeh – všetci sa spoznali na lodi smerom do Európy.

V kempe nežijú len ľudia z Gambie, ale aj z Mali, Maroka či Senegalu. Dnes ich je niekoľko stoviek ľudí, väčšinou mužov, no ešte prednedávnom to boli tisícky. A povesť, akú si kemp vyslúžil, je azda najhoršia spomedzi všetkých siedmich táborov na Kanárskych ostrovoch.

„Podmienky, v akých ľudia v kempe v zime žili, boli otrasné,“ opisuje na terase neďalekej kaviarne mladá aktivistka Isora Guezová Mesová. „Pre dvetisíc ľudí tiekla teplá voda len dvadsať minút denne. Jedlo, ktoré dostávali, bolo často pokazené, a keď ho zjedli, začalo ich z neho okamžite bolieť brucho. Lekárska pomoc bola absolútne nedostatočná – rovnakú tabletku ste dostali, keď vás bolela hlava, aj keď ste močili krv,“ pokračuje.

„Dávali nám jedlo, ktoré nechávali zamraziť ešte na pevnine a potom ho posielali sem na ostrovy,“ zapája sa do debaty mladík Suma a spolu s aktivistkou na mobile ukazujú fotky neidentifikovateľnej bledožltej kaše a šošovice.

„Všetko, čo sme mali, sme dostali od aktivistov – dávali nám jedlo, oblečenie, a ak niekto ochorel, vzali ho do nemocnice,“ pokračuje mechanik a rybár, ktorý na Kanáre prišiel vlani z Gambie taktiež pre nedostatok práce. Sám žil istú dobu v Las Raíces, z tábora však odišiel a dnes žije u rodiny aktivistov – preto môže tak slobodne hovoriť s novinármi, uviesť svoje meno, nechať sa odfotiť. „Nie sme h***á, ale ľudské bytosti,“ dodá nahnevane.

Suma žil v Las Raíces, z tábora ale odišiel a dnes žije u aktivistov. Foto – Deník N/Karolína Klinková

Podmienky, ktoré v Las Raíces panovali, vyvolali vlnu odporu; netrvalo dlho a asi päťdesiatka migrantov začala pred táborom protestovať. Priamo pred bránami kempu tak vyrástol improvizovaný tábor, kde sa o ľudí starali práve aktivisti.

„Vznikli sme vo februári ako podpora pre migrantov pred táborom. Sú medzi nami ľudia, ktorí sú aktivistami na plný úväzok, ale aj takí, ktorí majú bežnú prácu,“ vysvetľuje Silvia Mesová Martinová – ďalšia členka Asamblea de Apoyo de Migrantes en Tenerife (Združenie na podporu migrantov na Tenerife). „Na WhatsAppe sme založili skupinu s asi tisíc členmi a aspoň jeden z nás bol vždy aj priamo na mieste. Zabezpečovali sme jedlo, medicínsku aj právnu pomoc. Nakoniec pre nich skutočne bolo lepšie stanovať pred bránami než zostať vnútri,“ pokračuje.

Dnes zostali pred vchodom do Las Raíces po improvizovanom tábore len stopy – pár drevených tyčí, niekoľko roztrhaných plachiet. Miesto, kde sa to ešte pred pár mesiacmi hemžilo aktivistami, migrantmi aj novinármi, si dnes nikto príliš nevšíma. Podmienky vo vnútri tábora sa tiež trochu zlepšili – kemp vymenil dodávateľa jedla a pomohlo aj to, že sa v tábore uvoľnili kapacity. Muži pred bránami popisujú, ako si z času na čas v tábore zašportujú, a ak chcú, môžu zájsť po Carretera de la Esperanza aj do mesta.

Čo presne sa bude diať s tými, ktorí zostali vo vnútri – a ktorí do tábora v najbližších mesiacoch ešte len prídu –, ale zostáva nejasné. Medzinárodnú ochranu získava len zlomok z nich; tí, ktorí utekajú z krajín, kde im preukázateľne hrozilo nebezpečenstvo. Drvivá väčšina ľudí pre nedostatok informácií či vedomie, že by ho aj tak nezískali, o azyl ani nežiada. Naďalej však zostávajú v Španielsku – úrady pre komplikovanosť celého procesu migrantov do krajín pôvodu takmer vôbec nevracajú.

Ľudia vo vnútri tábora tak ostávajú v akomsi neopísateľnom limbe – nik vlastne presne nevie, aký je ich právny status, na čo čakajú a dokedy bude ich prítomnosť štát tolerovať.

Väčšina tých, ktorí ešte pred pár mesiacmi žili v Las Raíces, sa nakoniec svojho miesta v systéme dobrovoľne vzdala. Nik im v tom nebránil – skrátka odišli a už sa nevrátili. Niektorí zostali na ostrovoch, iným sa podarilo dostať na pevninu. A od momentu, keď bývalú vojenskú základňu opustili, sa svetom pretĺkajú už len na vlastnú päsť.

III. LAS PALMAS: RADŠEJ NA ULICU

Zvony kostolnej veže na Námestí svätého Dominika odbíjajú pravé poludnie. Pomaly sa otvoria ťažké drevené dvere a z kostola vykukne postava – do medzery v otvorených dverách postaví stolík a vykladá naň niekoľko balíčkov. Pred dverami sa zhromažďujú starší aj mladší, miestni i cudzinci.

„Na Kanárske ostrovy som prišiel pred vyše dvoma rokmi – s kamarátmi z Maroka sme zaplatili za loď a priplavili sa na ostrov Lanzarote. Dokopy nás bolo tridsaťsedem,“ hovorí mladý muž, ktorý si práve z potravinovej banky vyzdvihol balíček s jedlom. Tak ako v každý pracovný deň.

Motív sa opakuje – aj Yahya z domoviny odišiel pre nedostatok práce. V Maroku pracoval v hliníkovom priemysle – vyrábal okenné rámy, dvere, rámy postelí – a niekedy pracoval aj so sklom. Pri rozhovore ukazuje jazvy na predlaktiach, fyzické dôkazy predošlého života.

„Do tábora som ísť nechcel. Ale mal som šťastie – mám kamaráta, ktorý tu v Las Palmas žil v squate, tak som prišiel za ním,“ pokračuje Yahya. „Práve na ulici som sa naučil po španielsky. A chcel by som tu aj zostať – ľudia sú na nás dobrí, veľmi nám pomáhajú a aj klíma je tu lepšia než na pevnine. Tam by sa vám na ulici ľahko mohlo stať, že v noci umrznete.“

Niektorí migranti žijú v squatoch, iní na pláži alebo priamo na ulici, vraví Marifé Navarrová. Foto – Deník N/Karolína Klinková

Takých ako Yahya žijú v uliciach Las Palmas – hlavného mesta Gran Canarie – stovky. Niektorí z nich sa rozhodli z táborov odísť, iní však do nich dobrovoľne ani nikdy nenastúpili.

„Migranti mimo systému žijú v Las Palmas rôzne – niektorí v squatoch, niektorí doma u aktivistov, iní prespávajú na ulici alebo na pláži,“ vysvetľuje aktivistka a divadelníčka Marifé Navarrová. „A je to ťažký život – kedykoľvek sa môže stať, že na pláž prídu ľudia z technických služieb a všetko, čo vlastníte, vyhodia.“

Sivovlasá päťdesiatnička sedí v priestoroch lokálneho komunitného centra v starej koloniálnej časti mesta – okrem aktivistov v budove sídli aj knižnica a maličká kaviareň. Priestor vyzerá aj vonia ako akýsi školský sklad učebníc. Na policiach však ležia knihy od španielskeho anarchistického vydavateľstva a zoradené sú v kategóriách: filozofia, ekológia, feminizmus.

Marifé je súčasťou najväčšej aktivistickej skupiny v Las Palmas s názvom Somos Red – v preklade Sme sieť. A meno je to príznačné; aktivisti sa totiž skutočne snažia vytvoriť širokú a mnohovrstevnú záchytnú sieť pre tých, čo sa ocitli mimo systému.

„Vznikli sme v čase, keď na uliciach začalo pribúdať skutočne veľa ľudí. Po nejakom čase, ktorý strávili v hoteloch, ich chceli úrady poslať do táborov, často do Las Raíces. Veľa z nich to ale odmietlo, mali strach,“ vysvetľuje ďalej Marifé.

Skupina Somos Red si čoskoro vytvorila prepracovanú štruktúru, v ktorej každý výbor zodpovedal za iný aspekt pomoci: logistiku, jedlo, darcovské príspevky. A čoskoro začala poskytovať aj to, v čom sa štátu príliš uspieť nedarí – právnu pomoc či pravidelné hodiny španielčiny.

Status migrantov na ulici nie je o nič jasnejší než u tých, ktorí zostávajú v kempoch; medzinárodnú ochranu väčšinou nemajú, ale nik ich ani nevyhostí. Často však majú pocit, že oproti životu v kempe im ulica ponúka nevídanú nádej – možno sa im podarí nájsť slušný squat, ľahšie sa naučia jazyk, niekedy si dokonca zarobia aj pár drobných.

Muhammad v Senegale pracoval ako rybár. Potom ale práca aj ryby zmizli – v senegalských vodách dnes lovia veľké medzinárodné firmy. Foto – Deník N/Karolína Klinková

Komunita, ktorá migrantom v Las Palmas ponúka pomoc, je obrovská a tých, ktorí dokážu v prípade núdze na krízu reagovať, existuje mnoho. Somos Red nie je ani zďaleka jediná organizácia, ktorá ľuďom na ulici poskytuje pomoc.

Ak viete, čo hľadáte, len hodinku chôdze od komunitného centra nájdete v bývalej robotníckej štvrti neďaleko nákladného prístavu nenápadnú rohovú budovu. Nie je nijako špeciálne označená, na dverách len visí úsmevný nápis: „Nenechávajte bicykle vo dverách, lebo sa nahneváme, a to nie je dobré pre karmu.“

Keď však zazvoníte na zvonček a vyjdete po trochu ošúchanom schodisku na strechu, objavíte skupinku, ktorá vám veľmi rýchlo vysvetlí, čo je na starej nenápadnej budove výnimočné.

„Na Gran Canariu som prišiel na jeseň, nejakú dobu som strávil v hoteli. Potom mi úrady povedali, že mám odísť do Las Raíces. Mal som tam kamaráta a ten ma varoval, nech radšej vôbec nechodím. Tak som si vybral ulicu,“ popisuje dvadsiatnik Muhammad – jeden z mužov, ktorí sedia na streche medzi sušiacou sa bielizňou. „Na ulici som strávil mesiac a dvadsať dní, spával som na zemi, jedlo mi dávali okoloidúci. Potom si ma k sebe vzala jedna aktivistka a nakoniec som prišiel sem.“

Budova patrí spolku, ktorý sa volá Atlas – v dlhšej verzii Alternative Travel Local Association, teda Lokálna asociácia pre alternatívnych cestovateľov. Miesto funguje ako hostel pre tých, ktorých tradičný turizmus na Kanároch príliš neláka – cestovateľov, ktorí pred luxusom uprednostnia skromnejšie a punkovejšie bývanie so zdieľanou kúpeľňou aj kuchyňou.

Batôžkári či digitálni nomádi boli pôvodne jedinými, na koho by ste v Atlase narazili. Dnes to však neplatí – v tejto chvíli tu totiž žije nielen Muhammad, ale aj sedem ďalších Senegalčanov, ktorí by inak živorili na ulici.

„Existujú takí, ktorí cestujú pre radosť, a potom tí, čo cestujú, aby prežili. Atlas ich práve teraz spája,“ vysvetľuje zakladateľ asociácie Manolo Cabezudo – energický štyridsiatnik, ktorý kedysi sám pracoval vo veľkom turistickom priemysle, no pred niekoľkými rokmi sa z neho rozhodol odísť. „Nikdy by som migrantom neradil, aby odišli z táborov. Ale keď sa ich už toľko v zime ocitlo na ulici, ponúkli sme im miesto.“

Doteraz sa v Atlase vystriedalo pätnásť migrantov. A dnes sú Muhammad a jeho spolubývajúci nájomníkmi ako každý iný – Manolo im prenajíma spoločnú izbu za 250 eur mesačne. A hoci legálne pracovať nemôžu, spôsoby, ako mu splatiť nájom, predsa existujú.

Niektorí cestujú pre radosť, iní preto, aby prežili, vraví Manolo Cabezudo. Na streche budovy Atlasu usporadúva filmové večery a koncerty. Foto – Deník N/Karolína Klinková

„Každý štvrtok na streche premietame filmy. Lístok stojí tri eurá a chlapci pripravujú občerstvenie. Niekedy tiež pomáhajú ľuďom v susedstve, napríklad im za pár eur umyjú auto či pomôžu vymaľovať,“ vysvetľuje Manolo.

Nestal sa z neho aktivista na plný úväzok – stále sa chce venovať predovšetkým rozvíjaniu Atlasu a komunitného centra, ktoré sa okolo neho tvorí. Pochopil však, že práve zabezpečenie bývania, kontaktu so španielčinou a hoci aj tej najdrobnejšej práce môže predstavovať jeho trošku, ktorou prispeje k ľahšiemu životu migrantov v Las Palmas.

Filmové večery aj umývanie áut tak budú pokračovať – a hneď vedľa Atlasu dokonca vzniká aj dielňa, v ktorej niekoľko vyučených krajčírov zo Senegalu šije farebné batohy či tašky, ktoré bude Atlas neskôr predávať.

„Po tom, čo som s nimi strávil niekoľko mesiacov, som si uvedomil, že každý migrant je projektom celej širokej rodiny,“ hovorí Manolo. „Každý z nich má obrovskú zodpovednosť – na to, aby vôbec vyrazil na cestu, sa mu často zložilo množstvo ľudí. V momente, keď príde, by dal všetko za to, aby mohol pracovať.“

V tejto chvíli sa tak migranti, ktorí sa ocitli mimo systému, upínajú na jediné: že jedného dňa budú môcť vládu požiadať o to, aby v Španielsku mohli začať pracovať legálne.

Najprv to však na ulici alebo v squate, na pláži či v hosteloch musia vydržať aspoň tri roky.

ARINAGA: KDE SA PLAVBA KONČÍ

„Ahoj, skupina, nemáte nejaký tip, kde sa dá na Tenerife najlepšie potápať a je tam aj čo vidieť – či už nejaký vrak, alebo koraly?“ pýta sa tretí používateľ facebookovej skupiny Kanárske ostrovy.

Auto zíde z diaľnice, prejde nehostinnou priemyselnou zónou a zastaví pred kovovou bránou prístavu. Hneď po otvorení dverí sa vám do očí nahrnú zrnká piesku – sila vetra, ktorý tu veje od oceánu, je neskutočná. V zátoke opodiaľ surfujú turisti.

V prístave Arinaga na východnej strane Gran Canarie je ticho. Okrem nárazov vetra, tichého bzučania neďalekých veterných mlynov a vlastných krokov na prašnej ceste nie je počuť vôbec nič.

V jednej lodi leží topánka bez páru, v druhej celý pár. Foto – Deník N/Karolína Klinková

Na súši stojí viac než stovka vrakov drevených lodí – biele, modré, zelené. Niektoré z nich vyzerajú celkom zachovalo, u iných sa však boky či vnútro celkom rozpadávajú. V jednej lodi leží topánka bez páru, v druhej celý pár, v ďalšej zhrdzavená plechovka od coly, veľký kanister na vodu, staré baterky. Spod jedného z vrakov znejú plačlivé zvuky – zasekla sa pod ním mačka a teraz nevie nájsť cestu von. Človeku sa po tele mimovoľne rozbehnú zimomriavky. Je to miesto, kde sa niečo strašidelné prelína s hlbokým pocitom piety.

Každá z lodí prežila nebezpečnú plavbu – niektorá plávala stovky, ďalšia aj viac než tisíc kilometrov, jedna na svojej palube odviezla do Európy pár desiatok, no iná aj viac než sto ľudí. V Arinage sa ich plavba končí.

„Po záchrane na mori sem lode preváža Salvamento Marítimo,“ prekričí vietor strážnik v policajnej uniforme pri vchode do prístavu. „Keď už tu viac nebude miesto, lode sa zničia a namiesto nich sem privezú ďalšie.“


S prispením Kirilla Ščeblykina.

Text bol vytvorený s finančnou podporou EÚ, za jeho obsah nesie výhradnú zodpovednosť autor a nemusí odrážať postoje EÚ.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Európska únia

Migrácia

Svet

Teraz najčítanejšie