Karol Sudor
Je streda 22. septembra tesne pred pol druhou poobede. Prichádzam na Okresný súd vo Zvolene pozrieť sa na verejné zasadnutie, na ktorom má sudca rozhodnúť o návrhu dohody o vine a treste. Potrestaný má byť bývalý katolícky kňaz 55-ročný Ladislav Jurčík, ktorý počas aktívnej služby na rôznych pôsobiskách po Slovensku dlhé roky sexuálne zneužíval mladistvých chlapcov.
Cestou do Zvolena premýšľam, či je normálne, že padlému kňazovi naozaj hrozí taký „drakonický“ trest – dvojročná podmienka s tým, že aj počas nej môže v prítomnosti inej dospelej osoby naďalej pracovať s deťmi a po jej uplynutí v tom môže pokračovať dokonca bez dozoru. Dvojročná podmienka za zničenie životov viacerých chlapcov?
Presne taký návrh trestu sa naozaj nachádza v návrhu na schválenie dohody o vine a treste, ktorú s dnes už bývalým kňazom Ladislavom Jurčíkom už 27. januára 2021 uzavrela zvolenská okresná prokurátorka Zuzana Bálintová. Koľko rokov natvrdo to vlastne dávajú za pár rastlín marihuany v záhrade? Desať?
V hlave mi vyskakujú otázky: ktorá obeť sexuálneho násilia ešte bude ochotná podstúpiť množstvo ponižujúcich vyšetrovacích úkonov, nechať sa ponižovať advokátom obvineného, roky sa vracať k starým traumám, ak vo výsledku násilník vyviazne s banálnym trestom a ešte aj môže ohrozovať ďalšie deti? Má vôbec zmysel bojovať za spravodlivosť?
Ladislav Jurčík mal smolu – dve jeho obete sa s odstupom času rozhodli vypovedať na polícii, hoci vedeli, že to bude ťažké. U oboch sa preukázalo, že hovoria pravdu. Jednou z nich je Šimon (jeho skutočné meno redakcia pozná), ktorého návrh výšky trestu mimoriadne sklamal, a preto sa rozhodol prísť aj na súd. Autor tohto textu má informácie aj o ďalších možných obetiach a svedkoch kňazovho konania, ktorí však odvahu vypovedať na polícii zatiaľ nenašli.
Čo sa dialo na súde
Vystupujem po schodoch súdu a do okienka podávam občiansky preukaz so slovami, kam idem. „Máte predvolanie?“ pýta sa uniformovaný pán. Vysvetľujem, že ho nemám, že som prišiel ako novinár na verejné zasadnutie.
Odpovedá niečo v duchu, že to nie je také isté. Mám čakať. Začne telefonovať. Dovnútra zatiaľ púšťajú len Šimona. Práve jeho výpovede na polícii zabezpečili, že kňazovo správanie sa dostalo až na súd. V prípade druhej obete totiž vyšetrovateľ konštatoval, že skutok sa síce stal, ale je už premlčaný.
Cirkevnému vyšetrovaniu sa zase Ladislav Jurčík vyhol tým, že požiadal Vatikán o laicizáciu, čiže zbavenie kňazských záväzkov, a ten mu vyhovel. Potrestanie jeho skutkov tak ostalo na svetských inštitúciách.
Zrazu sa za vstupnými dverami súdu zjaví samotný Jurčík. Sestra obete so slzami v očiach vybehne von, čosi mu hovorí a do ruky mu vtlačí zabalenú detskú kolobežku. Práve túto kolobežku kňaz kúpil svojej obeti v čase, keď ju zneužíval. Začal s tým, keď mal Šimon len 12 rokov, a pokračoval ďalšie tri roky.
Zaskočený Jurčík nevie, čo sa deje, a tak aj s „darom“ v ruke vyjde schodmi a pristúpi k okienku. Službe ukáže občiansky preukaz a predvolanie. Kým čaká, zapínam kameru a pýtam sa ho, či sa nechce verejne ospravedlniť svojim obetiam.
Reaguje takto: „Akým obetiam?“ Akoby sa už dávno nepriznal cirkvi aj polícii. Odpovedám: „Tým, ktoré ste zneužívali.“ Na to už Jurčík nereaguje a služba ho posiela k detekčnému rámu. O chvíľu je aj so svojím advokátom vnútri.
Hoci Šimona prišla na súd podporiť jeho sestra aj jeho psychologička, stále musia čakať spolu so mnou. Služba nás odmieta pustiť dnu a hovorí čosi o protipandemických opatreniach, hoci verejné zasadnutie sa má uskutočniť v miestnosti, do ktorej by sme sa pohodlne zmestili aj s prípadnými rozstupmi.
Psychickú podporu obete pustili až po námietkach
Zrazu si všetci traja čakajúci uvedomíme, čo sa odohráva pred našimi očami – vnútri na chodbe čaká Šimon ako dlhoročná obeť sexuálneho násilia. Je tam sám, hoci mu nie je dobre a očividne potrebuje psychickú podporu. Miesto toho, aby k nemu pustili aspoň sestru, respektíve psychologičku, ktorá mu dlhodobo pomáha dostať sa z tráum, poslali dovnútra len obvineného, ktorý ho roky sexuálne zneužíval, s jeho advokátom.
Ihneď sa ozveme, že obeť sa môže psychicky zrútiť, a žiadame, aby služba pustila za Šimonom aspoň psychologičku. Služba namieta, že sa tam nemôže nič stať, že to majú zabezpečené, že je tam iný príslušník (neskôr sme zistili, že tam žiadny nebol), akoby naše obavy vyplývali z fyzického napadnutia obete. Je zjavné, že služba nerozumie pointe našej žiadosti.
Na rozdiel od službukonajúceho pána však vieme, v akom stave sa obeť nachádza, a tušíme, čo s ňou môže urobiť stretnutie so sexuálnym predátorom. Po zvýšení hlasov nakoniec psychologičku predsa len púšťajú dnu. Ja vychádzam von pred budovu súdu a čakám.
Stiahnutie návrhu na poslednú chvíľu
Po chvíli mi zvnútra prichádza správa, že zasadnutie súdu sa nekoná. Prokurátorka svoj návrh na dohodu o vine a treste vzala späť. Zaujíma ma, kedy sa tak stalo, pretože sa to záhadne časovo prelína s vydaním správy v rubrike Minúta po minúte v Denníku N. O pol jednej poobede sme totiž publikovali informáciu o súdnom pojednávaní a o tom, že kňazovi za jeho činy hrozí len dvojročná podmienka, pričom môže ďalej pracovať s deťmi.
Že šlo o nečakané rozhodnutie na poslednú chvíľu, dokazuje aj to, že na súd nechali pricestovať obvineného Ladislava Jurčíka z východného Slovenska. Pri miestnosti, v ktorej sa malo odohrať zasadnutie, zároveň stále visel oznam, že sa uskutoční o 13.45 hod.
Uvedomila si prokurátorka na poslednú chvíľu, že trest je predsa len neadekvátne nízky? Alebo tam bol iný dôvod? Zisťovali sme to priamo na prokuratúre.
Hovorca Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici Ivan Vozár reagoval, že poškodený doručil po podaní návrhu na schválenie dohody o vine a treste s obvineným Ladislavom Jurčíkom na okresnú prokuratúru podanie, „z ktorého vyplynuli nové, doposiaľ neznáme skutočnosti, a prokurátorka v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku vzala svoj návrh na schválenie dohody o vine a treste späť tak, aby mohol byť objektívne došetrený skutkový stav veci“.
Presný čas stiahnutia návrhu hovorca nevedel stanoviť. Vysvetlil, že k tomu došlo „pred otvorením verejného zasadnutia“.
Niečo tu však nesedí – Šimon síce naozaj poslal vyjadrenie nespokojnosti s návrhom o vine a treste, kde vysvetlil, prečo považuje dvojročnú podmienku pre obvineného za absurdnú, urobil to však už 10. septembra. Ak odpočítame víkendy a jeden sviatok, prokurátorka mala na stiahnutie návrhu dohody dostatok času.
Navyše Šimon nesúhlasí ani s tým, že z jeho listu vyplynuli „nové, doposiaľ neznáme skutočnosti“. Podľa vlastných slov nič nové neuvádzal a všetky informácie kompetentní mohli nájsť už v spise. „Ja som len pripomenul niektoré dôležité skutočnosti, lebo výška trestu mi pripadala neuveriteľná a neobhájiteľná.“
Podmienečné tresty za sexuálne zneužívanie ako norma
Pred šiestimi rokmi sa vtedajšia opozičná poslankyňa Lucia Nicholsonová (SaS) pokúsila o sprísnenie trestných sadzieb za spáchanie trestných činov sexuálneho zneužívania a obmedzovania osobnej slobody.
V parlamente 18. marca 2015 uviedla: „Čoraz častejšie rezonujú medializované prípady zneužívania detí, pri ktorých páchateľ vyviazne len s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody. Malo by byť povinnosťou zákonodarcu klásť zvýšený zreteľ na ochranu detí a obzvlášť prísne trestať páchateľov vyššie spomenutých trestných činov. V Trestnom zákone sú však sadzby… nastavené príliš benevolentne, čím sa vytvára priestor, že dlhodobá práca vyšetrovateľov je v mnohých prípadoch zmarená rozhodnutiami sudcov…“
O jednom z takých prípadov som písal už v roku 2013. Išlo o dve sestry, ktoré roky sexuálne zneužíval ich vlastný otec. Začal s tým, keď mali 11 a 12 rokov. Vyšetrovanie sa vlieklo päť rokov. Otec nakoniec dostal trojročnú podmienku. Dievčatá vtedy už mali 22 a 23 rokov a niesli si so sebou množstvo tráum.
Za to, že sa vôbec ozvali, ich odvrhla rodina z otcovej strany. Prešli si depresiami, pocitmi špinavosti, zmenami emócií od plaču po smiech, chuťou vyrezať si pohlavné orgány, opakovane pomýšľali na samovraždu. Jedna z nich priznala, že je náchylná na sexuálne zvrátenosti, obe mali dlhotrvajúce problémy v milostnom živote, necítili sa plnohodnotné.
Uviedli však aj čosi iné – po tom, čo za tie roky zažili na polícii, pri vyšetrovaní u odborníkov, na súdoch, a po tom, ako necitlivo sa k nim správal advokát protistrany aj rodina z otcovej strany, by vraj už podobný prípad zrejme nikomu hlásiť neodporúčali.
Poslanci vtedy vládneho Smeru návrh Nicholsonovej na sprísnenie trestov odmietli. Naopak, za návrh hlasovali všetci prítomní opoziční poslanci s výnimkou Štefana Kuffu a Márie Ritomskej (v tom čase obaja za OĽaNO).
Predsudky voči obetiam, pochopenie pre páchateľov?
Že za sexuálne zneužívanie detí súdy bežne udeľujú len podmienečné tresty, potvrdzuje z praxe aj sociálna poradkyňa Ida Želinská. „Je to zlé, nespravodlivé, ale stalo sa to tu normou.“
Podľa nej majú obete horšie postavenie ako páchatelia už počas vyšetrovania. „Obete musia čeliť neraz agresívnym a ponižujúcim otázkam advokátov páchateľov, kým ony samy tam sedia bez akejkoľvek morálnej či psychologickej podpory.“
Želinská vysvetľuje akceptáciu nízkych trestov pre násilníkov tým, že u nás s deťmi nehovoríme o sexe ani o vzťahoch a na násilie sme zvyknutí. „V tomto priestore v strede Európy v sebe zároveň máme zakotvené množstvo stereotypov, ako má vyzerať rozhovor o ťažkých traumách a o bolesti – vôbec nemá byť, veď načo vetrať súkromie? A keď to nevyjde, keď sa niečo prevalí, keď sa dokonca rozkryje patológia, prvá reakcia často vyzerá – nevymýšľaj si.“
Rovnako je v nás podľa sociálnej poradkyne zakorenená nemiestna úcta k formálnym autoritám a strach ísť s nimi do konfliktu. „Dieťa, ktoré je zneužité učiteľom, vychovávateľom či kňazom, to radšej nikomu nepovie, lebo veľmi dobre vie, kde leží tabu.“
Táto topornosť sa, logicky, prenáša aj do priestorov spravodlivosti a bezpečia. „Tí, čo tie prípady riešia, predsa nie sú iní ľudia. Majú v sebe tie isté postoje aj predsudky ako väčšina spoločnosti. Psychologička skúma, či obeť niečím ‚neprovokovala‘, policajt skúma, či sa obeť ‚bránila‘. Všetok tento koktail potom vytvorí podhubie, ktoré generuje výsledky, o ktorých hovoríme.“
Obeť sexuálneho zneužívania: Takto sa to nemôže skončiť
Šimon, ktorého kňaz Ladislav Jurčík sexuálne zneužíval tri roky, tvrdí, že ho navrhovaná výška trestu bolestne zasiahla. Premýšľa, či utrpenie, ktoré v záujme spravodlivosti podstúpil, malo vôbec zmysel.
Čo si myslíte o tom, že Ladislav Jurčík mal za vaše sexuálne zneužívanie dostať len dvojročnú podmienku s tým, že môže naďalej pracovať s deťmi?
Ten trest je absolútne nedostatočný, lebo vôbec nezohľadňuje skutočný rozsah konania páchateľa. Jednak nešlo o jednorazovú záležitosť, len mňa zneužíval tri roky, navyše je preukázané, že niekoľko rokov zneužíval aj inú obeť, o ktorej ste písali, len ide o premlčaný prípad. Sám sa k svojim činom priznal najskôr biskupovi a po dlhšom zatĺkaní nakoniec aj polícii. A v hre sú aj ďalšie obete.
Takýto nízky trest nezabezpečuje ochranu spoločnosti pred páchateľom, nepôsobí výchovne, odstrašujúco ani nevyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Nehovoriac o tom, že pre mňa nie je žiadnym zadosťučinením či ochranou. Takto môže Ladislav Jurčík opakovane viktimizovať mňa aj moju rodinu, respektíve môže naďalej ubližovať iným deťom.
Vaša sestra pred budovou súdu Jurčíkovi odovzdala kolobežku. O čo šlo?
Tú kolobežku mi kúpil, keď som mal 12 rokov. Vtedy ma vzal na dovolenku do Chorvátska. Bol to jeden zo spôsobov, ako mnou manipulovať. V tom veku som nedokázal takéto veci správne „čítať“. Až rodičia mi neskôr pripomenuli, že po návrate domov som záhadne o tej dovolenke vôbec nechcel rozprávať.
Nedokázal som to, lebo kňaz bol na dovolenke mimoriadne podráždený z toho, že som odmietal jeho „pozvania“, aby som s ním spával v jeho posteli. Ako zámienku uvádzal, že sa tak nebudem báť búrky. Tá kolobežka je pre mňa symbolom toho, ako si ma chcel kúpiť. Aj vplyvom nej som sa neskôr, keď som sa konečne dokázal vzoprieť jeho činom, cítil zneužitý.
Vôbec nemal strach, že by ste niečo z toho, čo vám robil, mohli prezradiť rodičom?
Zrejme mal, pretože si cielene budoval kamarátske vzťahy s mojimi rodičmi aj súrodencami. Týmto si zabezpečoval, aby sa o tom dozvedel, a zároveň si budoval imidž dôveryhodnej a priateľskej autority, ktorá by nikdy nič zlé nespravila. Naša rodina jeho konanie dodnes vníma ako strašnú zradu.
Ladislav Jurčík na polícii svoje činy dlho popieral. Nemali ste strach, že nakoniec vyviazne ako nevinný?
Zatĺkal dosť dlho – vy ste o ňom prvýkrát písali v januári 2019, polícii sa priznal až v novembri 2020. Vyšetrovateľ ma ubezpečoval, že vzhľadom na obštrukcie, ktoré robil, na dôkazy, ktoré vyžadoval, napríklad že na kameru musel ísť vypovedať aj môj otec, pre ktorého to bolo strašne bolestivé, a na to, že sám som musel podstúpiť päťhodinové psychologické vyšetrenie, to nakoniec dopadne dobre.
Pri vyšetrovaní som si však prežil oveľa väčšie problémy ako obvinený. Ten sa aj so svojím obhajcom snažil zo mňa urobiť nedôveryhodného človeka, psychicky nestabilného jedinca, ktorý vypovedá účelovo, pre svoj osobný prospech a azda aj z nejakej pomsty.
Nevyhol som sa ani nepríjemnej medializácii prípadu a hlavne nepochopeniu zo strany priateľov Ladislava Jurčíka. Naozaj to nebolo jednoduché.
Koľkokrát ste museli vypovedať?
Prvýkrát som bol vypovedať v prípade Milana, ktorého zneužívanie sa preukázalo tiež, len už bolo premlčané, potom som vypovedal vo svojom prípade, následne som znovu vypovedal to isté, ale už na kameru.
Nasledovalo moje psychologické vyšetrenie a ďalšia moja výpoveď, tentoraz v prítomnosti advokáta obvineného. Bola to mimoriadne nepríjemná skúsenosť, pripadal som si, akoby som to zlo páchal ja.
Následne si ma obhajca Ladislava Jurčíka počkal pred budovou polície a začal mnou manipulovať. Tvrdil, že je jeho bývalým farníkom, že ho pozná ako veľmi zodpovedného človeka aj kňaza a že neverí, že by sa mi pri ňom niečo stalo. Odpovedal som mu, že s ním odmietam akúkoľvek komunikáciu mimo záznamu. On asi vážne čakal, že popriem, čo sa naozaj dialo.
Spomínali ste, že psychologické vyšetrenie vám veľmi ublížilo.
Veľmi ma zarazilo a neskutočne mi ublížilo. Problém nebol v tom, že prizvaný znalec mal vyšetrovateľovi zodpovedať viaceré otázky o mojej osobe, napríklad či mám sklony vymýšľať si a či som dôveryhodný.
Nik ma však neupozornil, že do spisu sa dostane úplne všetko, čo rozprávam počas piatich hodín vyšetrovania. Všetko, teda nielen odpovede znalkyne na otázky vyšetrovateľa, ale aj intímne a dôverné veci, na ktoré sa ma psychologička pýtala, aby to mohla posúdiť v súvislostiach.
Keď som neskôr nahliadol do spisu, ostal som v šoku – našiel som tam každé slovo, ktoré som povedal psychologičke. Zložilo ma to, lebo šlo nielen o intímne detaily týkajúce sa môjho prípadu, ale aj mojej osobnosti, môjho dospievania, celého života.
Nemal som dôvod nedôverovať jej, lebo som chápal, že na to, aby sformulovala odpovede na otázky vyšetrovateľa, sa ma musí pýtať aj na množstvo iných vecí. Ani vo sne mi nenapadlo, že všetko dajú do spisu, čím tieto informácie kompletne sprístupnia aj páchateľovi.
Prosím?
Áno. Nepochybujem, že páchateľ má dnes kópiu celého spisu, a teda aj kompletný materiál o veciach, ku ktorým by nik cudzí nemal mať prístup. Opakujem – neskutočne mi to ublížilo. Intímne informácie o mojej osobe v rukách páchateľa? Neuveriteľné.
Ako sa k vám správal vyšetrovateľ?
Bol veľmi ústretový, nemal som s ním žiadny problém, dokonca mi na seba dal priamy kontakt, dôveroval som mu. Bol to ten istý človek, ktorý riešil aj premlčaný prípad inej obete – Milana. Po troch mesiacoch od uzavretia vyšetrovania môjho prípadu som sa však dozvedel, že tam už nepracuje. Zarazilo ma to.
Žiadali ste od Ladislava Jurčíka aj náhradu škody?
Mohol by som, ale radšej som sa tejto možnosti vzdal, keďže psychickú a fyzickú ujmu, ktorá vznikla mne aj mojej rodine, nemožno zmierniť finančnou kompenzáciou. Išlo mi najmä o dosiahnutie spravodlivosti. Nechcel som, aby peniaze, ktoré by aj tak nezahojili rany po jeho konaní, ovplyvnili výsledok vyšetrovania.
Išli by ste do toho všetkého znovu aj pri dnešných vedomostiach a skúsenostiach s tým, ako sa u nás riešia tieto veci?
Ťažko povedať. Isté je, že celé vyšetrovanie, hoci bolo pre mňa náročné a nepríjemné, som prežil len vďaka viere, že to bude mať efekt aj pre iné obete. Myslel som si, že by to mohol byť vzorový prípad, ktorý napomôže tomu, aby sa už takéto veci nediali.
Vôbec som nepredpokladal, že by sa to mohlo skončiť tým, že páchateľ dostane podmienku a možnosť ďalej pracovať s deťmi. Takýto výsledok mi ani len nenapadol, čosi také nepripadalo do úvahy. Pýtam sa, akú motiváciu hlásiť sexuálne zneužívanie vlastne budú mať iné obete, keď tresty za zničenie ich životov sú také banálne.
Navrhovaná výška trestu ma bolestne zasiahla, lebo som si uvedomil, že celé to utrpenie, ktorým sme si prešli v posledných rokoch, bolo zbytočné. Dodnes u mňa pretrvávajú vážne zdravotné následky trestného činu, ktoré sa zvlášť zintenzívnili v priebehu policajného vyšetrovania a po ochromujúcom zistení o pre mňa neprijateľnej dohode o vine a treste.
Čo ste cítili, keď ste sa dnes s Ladislavom Jurčíkom po dlhom čase stretli zoči-voči?
Je to zvláštne, ale necítil som vôbec nič. Vôbec nič.
3. 10. 2021 – Doplnené stanovisko hovorcu Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici
Poškodený doručil svoje podanie na Okresný súd Zvolen dňa 10. 9. 2021. Okresný súd Zvolen doručil predmetné podanie na Okresnú prokuratúru Zvolen až v piatok dňa 17. 9. 2021. Dozorujúca prokurátorka sa mala možnosť prvýkrát oboznámiť s obsahom podania až v poobedňajších hodinách. Okamžite kontaktovala vyšetrovateľa a vyžiadala si vyšetrovací spis, ktorý jej bol doručený nasledujúci pracovný deň, v pondelok 20. 9. 2021. Informácie obsiahnuté v podaní poškodeného bolo na podklade vyšetrovacieho spisu potrebné konfrontovať s obsahom jeho predchádzajúcich výpovedí a vyhodnotiť ich s ďalšími dôkazmi. Dozorujúca prokurátorka následne požiadala nadriadeného prokurátora o udelenie súhlasu na späťvzatie dohody o vine a treste, pretože dospela k záveru, že informácie vyplývajúce z podnetu majú závažný charakter a vyžadujú si dodatočné preverenie. Na základe týchto skutočností možno konštatovať, že dozorujúca prokurátorka postupovala aktívne a bez akýchkoľvek prieťahov.
Krajská prokuratúra Banská Bystrica nesúhlasí ani s uverejneným tvrdením poškodeného, že jeho podanie neobsahuje žiadne nové skutočnosti a že všetky informácie mohli nájsť kompetentní v spise. Po preskúmaní podania bolo zistené, že sa v ňom nachádzajú nové informácie, ktorými dozorujúca prokurátorka nedisponovala v čase uzavretia dohody o vine a treste s obvineným, pretože poškodený ich vo svojich výpovediach neuvádzal. Tieto nové skutočnosti môžu zásadným spôsobom ovplyvniť kvalifikáciu skutku, ako aj trest, ktorý bude obvinenému hroziť. Vzhľadom na štádium trestného konania však nie je možné uviesť bližšie podrobnosti.
Na záver by som chcel upozorniť na nepresnosť vo vašom článku, v ktorom uvádzate, že dohodu o vine a treste uzavrela zvolenská okresná prokurátorka Zuzana Bálintová. JUDr. Zuzana Bálintová je prokurátorka Okresnej prokuratúry Zvolen a nie okresnou prokurátorkou.
Ivan Vozár, hovorca
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
