Denník N

Pri stíšenom svetle nostalgie. Zmarené nádeje a nenaplnené sny v poviedkach Kazua Ishigura

Kazuo Ishiguro. Foto - Frankie Fouganthin
Kazuo Ishiguro. Foto – Frankie Fouganthin

Čítať Ishigura vyžaduje určitú disciplínu. Aj pri zbierke Nokturna.

Keď v roku 2017 získal britský spisovateľ japonského pôvodu Kazuo Ishiguro (1954) Nobelovu cenu za literatúru, poznamenal známy anglický profesor literatúry Paul Gilroy sarkasticky: „Je fajn vidieť, že toto ocenenie dostal opäť gitarista.“ Bola to narážka na predchádzajúceho laureáta, pesničkára Boba Dylana, ktorého doterajšie dielo podľa expertov zanechalo v súčasnej kultúre výraznejšiu stopu ako knihy väčšiny žijúcich spisovateľov.

Gilroy však vedel, čo hovorí – Ishiguro bol a je naozaj popri svojej slávnej spisovateľskej kariére aj ambiciózny pesničkár a gitarista. V minulosti hral a spieval v kapele a dokonca skúšal „zážitkové“ šťastie aj ako busker (pouličný spevák) v parížskom metre. Rovnako je však textár – podieľal sa na dvoch úspešných CD nominantky na cenu Grammy americkej džezovej speváčky Stacey Kent. Ale naspäť k literatúre.

Kazuo Ishiguro patrí k najuznávanejším súčasným svetovým autorom a v Británii, kde žije od svojich piatich rokov, patrí do línie autorov ako Martin Amis, Salman Rushdie, Julian Barnes alebo Graham Swift. Na University of Kent v Canterbury absolvoval štúdium anglického jazyka a filozofie a neskôr spolu s Ianom McEwanom na University of East Anglia v Norwich kurzy tvorivého písania pod vedením legendárneho Malcolma Bradburyho.

V roku 1981 publikoval časopisecky prvé poviedky a neskôr prešiel k románovej spisbe. Už za svoj druhý román Maliar miznúceho sveta (1986) získal Whitbreadovu cenu a jeho tretia knižka Súmrak dňa (1989) zaznamenala fenomenálny úspech, ktorému dopomohlo sfilmovanie režisérom Jamesom Ivorym v hlavných úlohách s Anthony Hopkinsom a Emmou Thompson. Film bol nominovaný na osem (!) Oscarov a Ishigura ocenili prestížnou Man Bookerovou cenou.

Pozornosť porôt prestížnych hodnotení zaujali aj jeho ďalšie diela a román Neopúšťaj ma (2005) bol časopisom TIME vyhodnotený ako najlepšia kniha roka. Jeho tvorba je často prirovnávaná ku klasickým aj súčasným autorom – od Jane Austenovej po Salmana Rushdieho. On sám ako o inšpirácii hovorí o dielach F. M. Dostojevského a Marcela Prousta. Z japonskej kultúry priznáva skôr vplyv filmov režisérov Jasudžira Ozua a Mikia Naruseho. Napísal aj niekoľko televíznych a filmových scenárov, ako napríklad pre surrealistickú tragikomédiu Najsmutnejšia hudba na svete (2003) s Isabellou Rossellini v hlavnej úlohe alebo drámu Večer u Bielej grófky (2005), ktorú sfilmoval James Ivory.

Na začiatku nového milénia sa Ishiguro vrátil k úvodu svojej spisovateľskej kariéry súborom noviel Nokturna s podtitulom Pět příběhů o hudbě a soumraku (2009, česky Argo, 2021), ktorý patrí k vrcholom jeho doterajšej tvorby. Štylisticky veľmi zaujímavé poviedkové útvary skvele dopĺňajú obraz o jeho diele a ten, kto čítal Súmrak dňa alebo Maliara miznúceho sveta, získava vďaka nim celistvejší pohľad na autorov profil.

Jeho poviedky sú príbehy takmer bez konca a evidentnej či výraznej pointy, idú tak trocha do „fade outu“. Čítať Ishigura vyžaduje určitú disciplínu; totiž vďaka jeho brilantnej štylistike a kratším, presne napasovaným vetám text zvádza k rýchlemu čítaniu. Je to ale skôr o degustácii a pomalom vychutnávaní nostalgickej rezervovanosti a melanchólie typu Ivana Bunina.

Slovník cudzích slov uvádza pri pojme nokturno takéto vysvetlenie: ide o hudobnú skladbu s náladou krásnej noci, obraz nočnej krajiny, nočnú hudbu. Všetky tri definície sú v prípade Nokturien relevantné – hudba hrá vo všetkých útvaroch prím a väčšinou sa odohrávajú pri stíšenom svetle.

Presnejšie je však vyjadrenie tohoto termínu smerom k pocitovej stránke. Podľa oxfordského slovníka ide o snovú hudobnú skladbu, ktorá aktivizuje atmosféru začiatku večera alebo noci. Typickými náladami a pocitmi sú potom uľútostené stavy, sklamania, žiaľ, melanchólia a únava či driemoty. Stačí si pustiť z prehrávača dokonale zadumané Nokturná Fryderyka Chopina, poľského hudobného skladateľa a hudobného virtuóza z obdobia romantizmu (špeciálne op. 9, No. 2), štandardy amerického swingového a „lazy“ džezového speváka Tonyho Bennetta alebo pomalé gitarové kúzla Wesa Montgomeryho a naladenie je jasné.

Dohasínajúci deň a nadchádzajúca noc síce znamenajú, že niečo staré skončilo a že nasledujúci deň niečo nové príde, ale táto nádej nemusí byť vždy naplnená. A práve zmarené nádeje a nenaplnené sny sú kľúčovým motívom Ishigurovej zbierky. Podáva ich s jedinečným citom pre striedanie nálad a zachytenia najjemnejších emócií v pulzujúcom plynutí času.

Nokturná sú príjemnou a inteligentnou kolekciou, ktorá určite zaujme. Ale Ishiguro „nespí“, skvelý je aj jeho ďalší román vo „fantasy“ štýle Pochovaný obor (2015) a sci-fi novinka Klára a slnko (2021) s nomináciou na Bookerovu cenu. Je to autor, ktorého sa oplatí čítať.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie