Denník N

Semafor ako predzvesť zlatých šesťdesiatych

Zakladateľ divadla Semafor Jiří Suchý oslavuje 90 rokov.

Do začiatku zlatých šesťdesiatych rokov chýbali dva mesiace, keď sa dňa 30. októbra 1959 v pražskom divadelnom priestore Ve Smeč­kách odohrala premiéra hry Člověk z půdy, prvého predstavenia nového divadla Semafor. Obrovský úspech divadla, ktoré založili Jiří Suchý a Jiří Šlitr, bol akoby pred­zvesťou nasledujúceho desaťročia plného prelomových udalostí vo všetkých sférach umeleckého života nielen vo svete, ale aj u nás.

Názov Semafor vznikol zo začiatočných písmen slov „sedem malých foriem“, dek­laroval myšlienku integrovať hudobné divadlo, detský kabaret, divadlo poézie, film, výtvarníctvo, bábkarstvo a pantomímu, no veľmi rýchlo sa Semafor vyprofiloval ako autorské, predovšetkým pesničkové divadlo oboch zakladateľov.

Tí už v tom čase neboli žiadni umeleckí elévi, Šlitr bol renomovaným skladateľom a klaviristom s výrazným podielom napríklad na úspechu Laterny magiky na svetovej výstave Expo ’58 v Bruseli, kým Suchý mal po účinkovaní v Redute, kde sa ako basista Akord clubu presadzoval i vlastnými skladbami, aj skúsenosť so založením Divadla Na zábradlí (spolu s Ivanom Vyskočilom).

Hoci Semafor okamžite zarezonoval u kultúrnej verejnosti a k pravidelným radom na rôzny nedostatkový tovar pribudli tradičné „fronty“ Ve Smečkách na vstupenky do divadla. Hoci od prvých hier bolo jasné, že sa zrodilo nielen jedno netradičné divadlo, ale že ide o vznik úplne nového teatrologického fenoménu, kritika vzala Semafor na milosť až po inscenácii Jonáš a tingl-tangl v roku 1962. Akoby až vtedy uznala, že sa zrodilo divadlo, ktoré odštartovalo vznik desiatok avantgardných súborov „malých javiskových foriem“ (vtedy frekventovaný terminus technicus) v celom Československu.

V divadle, ktoré vzápätí prinieslo úspešné tituly Benefice, Ďábel z Vinohrad, Dobře placená procházka, Poslední štace či Jonáš a dr. Matrace, dochádzalo k paradoxnej situácii – Suchý na jednej strane dôsledne staval na nehercoch, no súčasne na semaforských hitoch ako Tereza, Babeta, Láska nebeská, Jo, to jsem ještě žil, Motýl, Pramínek vlasů, Včera neděle byla, Klokočí a desiatkach ďalších vyrastali a profesionalizovali sa budúce spevácke hviezdy ako Waldemar Matuška, Karel Gott, Eva Pilarová, Hana Hegerová a mnoho ďalších.

S tvorbou divadla Semafor úzko súvisel aj vznik filmov ako Konkurs, Zločin v šantánu či Kdyby tisíc klarinetů a nového televízneho žánru tzv. filmových pesničiek, teda inscenovaných hudobných hitov, v podstate predchodcov dnešných klipov.

Koniec zlatých šesťdesiatych bol po sovietskej okupácii krutý pre celú československú spoločnosť a, samozrejme, ani Semafor nebol výnimkou. V zmenenej politicko-spoločenskej situácii začalo mať divadlo problémy pre Suchého podpis pod Dvetisíc slov a ďalšou ťažkou ranou bolo náhle úmrtie Jiřího Šlitra na Vianoce 1969. Suchý to však nevzdal, za dvorného skladateľa si vybral semaforského kapelníka Ferdinanda Havlíka, do súboru prizval komika Josefa Dvořáka a z mladej návštevníčky a obdivovateľky divadla Jitky Molavcovej sa stala skvelá umelecká partnerka Jiřího Suchého.

Normalizačná éra nutne poznamenala existenciu divadla, keď sa režim rôznymi zákazmi a šikanovaním snažil vytesniť Suchého zo Semafora. Z peripetiami poznačeného fungovania súboru však vychádzali ďalšie vynikajúce hry, najmä KyticeSmutek bláznivých panen. Významná bola aj spolupráca s Radošinským naivným divadlom (hra Nevesta predaná Kubovi). V tom čase v Semafore pôsobili aj ďalšie dve platformy – skupiny už spomínaného Josefa Dvořáka a Miloslava Šimka, s ktorými zviedol Suchý po roku 1989 ťažký, no úspešný súboj o pôvodný charakter divadla.

Ani v slobodných pomeroch sa však divadlu nevyhýbali problémy – priestorové i finančné (na protest proti grantovej politike pražského magistrátu vznikla hra Děti kapitána Granta). Suchý však s vervou písal a píše ďalšie a ďalšie hry, príznačná pre jeho nezničiteľnú vervu bojovať o svoje divadlo bola napríklad aj hra To nám to pěkně začíná, ktorú začal písať okamžite po tom, ako ničivá povodeň v roku 2002 kompletne zatopila podzemné priestory jeho divadla.

Legenda divadla Semafor je stále živá. História tohto divadla aj napriek množstvu hviezd, ktoré sa ocitli na jeho javisku, zostáva predovšetkým nevšedným príbehom renesančného umelca Jiřího Suchého.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Divadlo

Hudba

Kultúra

Teraz najčítanejšie