Denník N

Behať začala, keď videla víťaziť svoje deti. Víťazka košického maratónu hovorí, ako po tridsiatke objavila vrcholový šport

Petra Pastorová. Foto – TASR
Petra Pastorová. Foto – TASR

Príbeh českej bežkyne Petry Pastorovej je presným opakom života, ktorý prežila väčšina vrcholových športovcov. Kým ostatní profesionáli myslia na založenie rodiny v druhej polovici alebo po skončení kariéry, ona sa k behu dostala po tridsiatke, keď jej traja synovia už chodili do školy. Začala práve vďaka nim, keď videla, akí sú úspešní.

Pár mesiacov po prvom štarte už atakovala maratónsky olympijský limit a rýchlo sa zaradila medzi českú špičku. V kombinácii s materstvom si následne vyskúšala život výkonnostnej atlétky s dvojfázovým tréningom či so zahraničnými sústredeniami. Päťkrát získala český maratónsky titul, vlani vo veku 43 rokov vyhrala maratón v Košiciach a v nedeľu sa postaví na štart opäť.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

  • či je podľa nej život matky ťažší ako život vrchovej športovkyne,
  • akým začiatočníckym chybám by sa dnes vyvarovala,
  • v čom sa na tele najviac prejavuje pribúdajúci vek,
  • prečo maratónci potrebujú šprintovať a posilňovať,
  • ako trénuje, čo je a pije týždeň pred maratónom.

Skutočne ste pred tridsiatkou nikdy nebehali?

Len občas a pomaly. Synovia sa narodili krátko po sebe a všetci traja boli veľmi aktívni. Bolo to náročné obdobie a preto občas, ak to situácia dovolila, zašla som do lesa. To bolo všetko. Hlavne išlo o to, aby som strávila čas sama so sebou, rozhodne to nebol tréning.

Keď som videla, akí sú chlapci živí, snažila som sa ich viesť k športu. So školou prišli aj prvé preteky. Jedným takým bola Hornícka desiatka. Bola som tam výlučne v pozícii matky, fanúšičky. Keď som však videla, ako najstarší syn beží, navyše mu spadla čelenka, pre ktorú sa vracal, a aj tak dobehol prvý a pred cieľom ešte stihol výskok, nabudilo ma to. Povedala som si: ,Matka, choď si to zabehnúť, nech vieš, aké to je.‘

Trať som zabehla pod hodinu, čo som vtedy považovala za výborný výsledok. No pamätám si, že ma to veľmi unavilo a bola som hotová minimálne týždeň.

Evidentne vás to neodradilo.

Spomenuté preteky sa konali v novembri, ďalšie prišli v januári. Tiež sa k nim viaže úsmevná príhoda. V ten deň sme mali ísť na ples, na ktorom mal manžel zo svojej pozície povinnosť zúčastniť sa. Za normálnych okolností by sme určite tancovali, avšak dva dni pred plesom mu trhali stoličky a vedela som, že bude unavený a ja budem len sedieť. Rozmýšľala som preto, ako by som sa tiež unavila.

Vtedy som si prvýkrát zadala do Googlu slovo maratón. Mala som pocit, že ten by ma mohol dostatočne unaviť. Zrovna v deň plesu sa konal maratón v Ostrave, tak som sa prihlásila.

V tom čase som ani nevedela, koľko maratón meria. Neriešila som prípravu, dokonca ani obuv. Synovia boli od malička vyspelejší, takže najstarší mal už v tom čase rovnako veľkú nohu ako ja. Obula som si jeho kožené topánky a vybrala sa na štart.

Bola tam partia bežcov v športovom oblečení, ktorí vyzerali tak, že tomu rozumejú. Tak som bežala za nimi. Tempo mi pripadalo svižné, ale držala som sa. Až kým sme neprišli do polovice, kde ostatní bežci skončili. Netušila som, že sa tam v ten deň bežal aj polmaratón. Zaskočilo ma to,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Atletika

Behanie

Radíme športovcom

Rozhovory

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie