Týždeň v práve Rada Procházku: Asociálne siete. Epizóda II.

Čerstvé udalosti z oblasti práva komentuje ústavný právnik a bývalý poslanec NR SR Radoslav Procházka

1. Protinožci sú buď avantgardou, alebo idú v protismere

Dominika Cibulková sa predbehla pri očkovaní, to si ešte pamätáme. Médiá to riešili a ľudia to komentovali. Autor je rád, že nevie presne ako, ale zároveň si to vie predstaviť, aspoň v hrubých rysoch. Podľa vtedajšej nálady veľmi hrubých.

A teraz si predstavte, že by ona – alebo ktokoľvek ďalší, komu internetový dav sebe vlastným spôsobom, čiže bez akýchkoľvek zábran, naložil – úspešne žalovala nie (len) autora difamačného komentára, ale (aj) autora statusu, pod ktorým sa objavil.

Najvyšší súd v Austrálii v prípade, v ktorom sa to týkalo viacerých celoštátnych médií, dospel k záveru, že práve takto to môže a má byť. Otázku, do akej miery utrpel pán Voller skutočnú ujmu na cti, ešte len bude riešiť, ale už rozhodol, že ak k nej došlo, nesie za ňu zodpovednosť (aj) prevádzkovateľ profilu na sociálnej sieti.

Čosi podobné povedal v roku 2015 Európsky súd pre ľudské práva v kauze Delfi proti Estónsku, keď rozhodol, že prevádzkovateľ spravodajského internetového portálu môže niesť právnu zodpovednosť za nenávistné prejavy a priame vyhrážky v komentároch pod svojimi článkami. O rok neskôr v kauze MTE proti Maďarsku – v skutkovo veľmi podobnom prípade – však  Štrasburg rozhodol opačne. Ako je to možné?

Vysvetľovaniu slova kazuistika sa vyhneme, povedzme, že súd našiel rozdiel v závažnosti reputačných útokov, ktoré boli predmetom daných sporov. V estónskom prípade boli kvalifikované ako „hate speech“, v tom maďarskom ako síce nactiutŕhačské, ale nedosahujúce intenzitu nenávistného prejavu.

To, v čom je austrálsky verdikt novinkou a zároveň výnimkou, sa týka dvoch ďalších prvkov témy. Po prvé, nielen médiá, ale ktokoľvek s verejným profilom na Facebooku môže byť právne zodpovedný za to, čo sa pod jeho statusom deje.

Po druhé, uplatňuje sa objektívna zodpovednosť, čiže zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Austrálsky súd totiž nepovažoval za potrebné, aby pán Voller najskôr žiadal príslušné médiá o stiahnutie urážlivých komentárov, a dal im vedieť, že tam také sú.

Amerika v tomto zatiaľ stojí na opačnej strane zemegule, keďže priamo zákonom priznáva online platformám imunitu vo vzťahu k prejavom tretích osôb. Debata, do akej miery je to udržateľné, sa však začala už aj tam a dokonca priamo na pôde kongresu.

Ono je to samozrejme väčšia téma než len to, koho bude cnostný dav lynčovať dnes a koho zajtra. V širšom úchope sa týka aj autorských práv k zdieľanému obsahu, ochrany pred dezinformáciami, vzťahu medzi slobodou prejavu a osobnostnými právami, či úlohy umelej inteligencie v týchto procesoch. Niektoré z nich už sa preberali aj v tejto rubrike, na iné ešte len dôjde. (Gnozeologická úvaha o tom, aký vplyv má trvalý pobyt na (a)sociálnych sieťach na spôsob, akým človek tvorí a následne vníma vlastnú identitu, a teda na vedomie ako také, by nás síce bavila viac, ale to už by sme fušovali do iných remesiel.)

Ale nech nekazíme zábavu na víkend, idú predsa politické diskusie aj športové prenosy: na Slovensku je to celé hypotetická debata, kým sem niečo takéto dorazí, ešte bude veľa príležitostí schuti niekomu vynadať. Trebárs aj hneď teraz. ;)

2. Žurnalistika bona fide

A keď už sme sa tu po týždni zišli, nadviažme na minulý piatok nielen v téme Facebook, ale aj v téme sloboda prejavu a jej hranice.

Pán A. viedol v meste Kragujevac mestské pohrebníctvo. V článku nazvanom „Z pašeráka cigariet boháč“ o ňom miestne médium napísalo okrem iných aj tieto vety: „V čase, keď tisícky odborníkov a ťažko pracujúcich zamestnancov strácalo prácu, hlavný mestský hrobár išiel opačným smerom, a z bežného robotníka (tri roky učilišťa) a pouličného dílera cigariet sa stal riaditeľom mestského pohrebníctva, o ktorého vysokých príjmoch, tých oficiálnych a ešte častejšie tých neoficiálnych, získaných pod rukou, sa v meste rozprávajú fantastické príbehy.

Neponechávajúc nič na náhodu, hlavný mestský hrobár si zariadil dva diplomy, pre prípad, že by ich potreboval! Môžu sa mu zísť a znie to lepšie pri predstavovaní.“

Pán A. vo vnútroštátnom konaní so svojou žalobou uspel, dostal odškodné a štrasburský súd povedal, že to tak aj má zostať. S tým, že to je banálna príhoda, súhlasíme, aj keď ono sa to tak vždy zdá iba do chvíle, kým sa to človeka netýka priamo. Sem sa to zmestí preto, že v rozsudku tejto kauzy je elegantne vysvetlená potreba rovnováhy medzi dvoma právami rovnakej sily: slobody prejavu a ochrany osobnosti.

„Aj v prípade, ak by sa tieto vyjadrenia dali považovať skôr za prehnané hodnotiace úsudky, než za skutkové tvrdenia, alebo dokonca aj v prípade, ak by predstavovali novinársku provokáciu, vydavateľ v civilnom konaní nepredložil absolútne žiadny dôkaz pre svoje, či už implicitné, alebo priame, tvrdenie, že pán A v skutočnosti získal majetkový prospech nelegálne alebo že si svoje dva diplomy zabezpečil nejakým nekorektným alebo nezákonným spôsobom. Číra špekulácia alebo, v tom najlepšom prípade, dohad celkom jednoznačne nemôže stačiť ako primeraný základ pre takéto tvrdenia, a to napriek tomu, že pán A. bol v rozhodujúcom čase verejnou osobou a článok sa vo všeobecnosti týkal tém verejného záujmu. Z toho vyplýva, že predmetné dva odseky boli vedené snahou ponížiť pána A. v rozpore s relevantnými novinárskymi a etickými štandardmi.“

V skratke, verejne známe osoby musia zniesť prísnejšiu kritiku svojho konania, ale ani o nich sa nemôže napísať čokoľvek. Pravdivosť skutkového tvrdenia je potrebné preukázať a hodnotiaci úsudok sa musí opierať o dostatočný faktický základ.

Európsky súd pre ľudské práva na záver svojho rozsudku ešte cítil potrebu zdôrazniť, že „napriek nezastupiteľnej úlohe tlače v demokratickej spoločnosti, čl. 10 ods. 2 Dohovoru negarantuje neobmedzenú slobodu prejavu ani vo vzťahu k mediálnemu pokrytiu tém dôležitého verejného záujmu. Ochrana, ktorú Dohovor priznáva novinárom a vydavateľom, je podmienená tým, že konajú v dobrej viere, s cieľom poskytnúť korektné a spoľahlivé informácie a v súlade s požiadavkami zodpovednej žurnalistiky“.

Šedivá je teória, zelený strom života!

3. Právny štát v opatere odborníkov, nie jánošíkov

Voľné pokračovanie si dokážeme dopriať dokonca aj v téme Lex Zuzana. Ten zatiaľ v parlamente uviazol, pretože SaS ho považuje za „krivenie práva“.

V pokleslom žánri by sa na tomto mieste dalo namietnuť, že strana, ktorú v oblasti spravodlivosti reprezentuje pán poslanec Baránik, by na túto tému s vážnou tvárou nemala hovoriť vôbec nič. To by bolo nezdvorilé, skúsme vážnejšie.

V piatok sa poslancom SaS podarilo cez pozmeňovací návrh k zákonu o mechanizme na podporu obnovy a odolnosti presadiť zmenu pravidiel, ktoré tu bez podstatnejších zmien a hlavne bez výhrad fungovali približne 25 rokov. Bez posúdenia výbormi, bez účasti verejnosti, bez pripomienkového konania, bez dôvodovej správy, až by sa žiadalo povedať, že pokútne, sa dosť zásadne mení spôsob voľby členov správnych rád v tých neziskových organizáciách, kde je štát jedným zo spoluzakladateľov.

Meritum (čistokrvný etatizmus) na túto chvíľu nechajme bokom, spomeňme len to, že priamo zákonom (!) sa k 1. novembru ruší funkčné obdobie členov týchto správnych rád a už s účinnosťou od 2. novembra musia byť vymenovaní tí noví. Možno iba desiatky, ale skôr stovky neziskových organizácií tak de iure dostali presne jeden deň, a to deň pracovného pokoja na „všech svätých“, aby si v jeho priebehu vytvorili funkčné orgány. Ktovie, koľko z nich o tom vôbec tuší. Nič viac by sa k tomuto spôsobu normotvorby vlastne ani nemuselo povedať.

Ale musí. Odhliadnuc od toho, že to je tzv. prílepok, alebo – v žargóne legislatívcov – tzv. divoký jazdec, je to zároveň retroaktívna, diskriminačná a mimoriadne nešikovne napísaná úprava, ktorá jednak štát bez zrozumiteľného dôvodu zvýhodňuje oproti iným subjektom, a navyše sa ani nedá vykonať. S tým prílepkom je jednoducho v neporiadku úplne všetko: motivácia, spôsob prijatia, obsah aj účinky.

Nesledujeme to podrobne, ale všimli sme si, že pánovi poslancovi Viskupičovi sa pred časom podobným spôsobom, čiže prílepkovým typom pozmeňovacieho návrhu, podarilo zrušiť aj jeden z nástrojov sociálneho dialógu (extenzia kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa), ktorý bol súčasťou právnej úpravy tridsať rokov a s ktorým sa dlho trápili vláda, parlament aj Ústavný súd, až sa napokon podarilo nájsť nejakú rovnováhu. Šup tam v druhom čítaní jeden „pozmeňovák“ a s vodou je vo výlevke aj dieťa.

Kedysi dávno mali na tento typ, s prepáčením, špinavej legislatívnej roboty svojho človeka aj smeráci. Mladý, ambiciózny, ochotný. Meno? Peter Pellegrini. Chlapík, čo spísal teóriu večného návratu, sa zase volal Nietzsche.

4. Neplačkaj za mnou, Slovensko!

Zadržali a potom pustili kráľovnú instantných celebrít. A nebolo to za zločiny proti vkusnosti, na tie paragraf nemáme.

Verejný záujem si zjavne žiadal, aby boli na tento úkon vopred pozvané médiá. Nejdeme to siliť do väčších podrobností, ale aspoň prekvôli záznamu: nie všetko, čo sa v štáte deje, sa musí od začiatku do konca inscenovať ako reality šou a nie každé celebritné zatýkanie si pýta pozvánku pre, ehm, strážnych psov demokracie, akoby to bola nejaká novinárska projekcia na filmovom festivale. To, že si to policajti nevedia alebo nechcú vedieť ustrážiť, je hanba.

A hoci pri tepláčkovej víle sa toho zjavne báť nemuseli, tá to zobrala ako promo, raz sa im tieto riadené priesaky operatívnych informácií môžu aj vypomstiť.