Sociálna poradkyňa: Dvojročná podmienka pre kňaza, ktorý zneužíval deti, je výsmechom a odkazom obetiam, že nemá zmysel to hlásiť

Robil som viac rozhovorov a reportáží o obetiach sexuálneho zneužívania. Prakticky všetky mi tvrdili, že ak sa rozhodli dosiahnuť spravodlivosť a vypovedať, počas procesu sa cítili nekomfortnejšie ako páchatelia. Ako je to možné?

Tento pocit obetí vôbec nie je mylný. Je pravdivý. Sexuálne násilie, respektíve zneužívanie zažíva veľa ľudí, ktorí sú obvykle už na pohľad slabší od majority – napríklad finančne, vzdelaním, rozumovými schopnosťami či sociálnym statusom. A nie je to náhoda, je to taktika páchateľov. Vo výsledku si tak páchateľ môže dovoliť kvalitného obhajcu, kým obeť bežne nemá pri sebe nikoho. Tých nerovnováh je však viac.

Napríklad obete sa často nevyznajú v systéme. Z toho vyplýva, že ani len netušia, čo môžu žiadať. Pozrite sa, ako prebieha poučenie na polícii, ako tam prebieha reálna práca s obeťami. Myslíte si, že im niekto dostatočne pomaly, zrozumiteľne, krok po kroku vysvetľuje, čo môžu urobiť? A uisťuje sa, že skutočne rozumejú? Alebo im len predložia niekoľko strán papiera s poučením na podpis, ktoré potom pricvaknú na začiatok zápisnice?

Obete sú na polícii v strese, nemajú komfort na pokojné prečítanie si toho materiálu. Lenže práve v ňom sa nachádza mnoho užitočných informácií, ktoré nakoniec prehliadnu. A to sa potom tiahne až do konca celého procesu.

To však znamená, že o tom, ako sa bude obeť cítiť, už v úvode procesu rozhodne citlivosť a empatia vyšetrovateľa či vyšetrovateľky.

Presne tak. Tam je veľký bod zlomu. Zákon ani vykonávacie predpisy nikdy nemôžu obsiahnuť všetky nuansy, napríklad povinnosť pracovať s obeťami citlivo, empaticky, povinnosť zdôrazniť im alebo zopakovať niektoré podstatné veci a podobne. Tu ide len o bežnú ľudskú slušnosť. A my sa tu, v spoločnosti, kamkoľvek prídu, dlhodobo k obetiam nesprávame dobre. Správame sa nedôverčivo, podozrievavo, miešame dokopy ich vlastnosti a osobnosť s tým, čo im niekto urobil.

Všetky obete, s ktorými som hovoril, mi opisovali, ako ponížene sa cítili, keď im otázky kládli advokáti páchateľov. Zhadzovali ich, spochybňovali, urážali, obviňovali z klamstva, manipulácie a pomsty, zvyšovali na ne hlas, opakovane ich traumatizovali požiadavkou, aby detailne opisovali sexuálne praktiky, ktoré s nimi vykonával páchateľ. Prečo toto policajní vyšetrovatelia dovolia? Prečo nezasiahnu?

Lebo si často zamieňame nestrannosť s akceptovaním čohokoľvek. Obete na výsluchy a konfrontácie bežne chodia bez advokátov, lebo na nich nemajú peniaze. Buď im nenapadne požiadať o bezplatnú právnu pomoc, alebo na ňu nedosiahnu, lebo o pár eur prešvihnú limit, pri ktorom na ňu majú nárok. Štát im dokonca často neponúkne ani len psychológov, hoci by to mala byť norma.

Nehovorím pritom o psychológoch a psychologičkách či iných odborníkoch, ktorí s danou obeťou dlhodobo pracujú a pomáhajú jej zvládnuť následky zneužívania, ale o tých, ktorí by s obeťami mali sedieť pri výsluchoch a sprevádzať ich aj na súdoch až do definitívneho vynesenia rozsudku nad páchateľom.

To sa rozhodne nedeje.

Veď to. Obeť sedí v miestnosti na polícii, oproti nej sedí dostatočne motivovaný právnik, a tiež páchateľ. Samozrejme, právnik si len robí svoju prácu v snahe pomôcť klientovi, preto niekedy kričí, je nepríjemný a indiskrétny.

Keby na druhej strane, teda pri obeti, sedel niekto kompetentný, mohol by jej povedať – neboj sa, to je len ich taktika, hra o pozície, to si nevšímaj, teraz vypni, z tej kopy urážok vyberieme len podstatu, a na tú odpovieme. Obeť sa tak sústredí na to podstatné, ostatné môže ignorovať, lebo sa jej to zrazu netýka.

Vo výsledku by bola pokojnejšia, lebo by celý čas vedela, že sa má o koho oprieť. Ak sa však vo vyšetrovacej miestnosti na polícii ani na súde o takého človeka oprieť nemôže, cíti sa zle, ponížene, osamotene. Vytvára to priam až filmový obraz retraumatizácie.

Čo by teda malo byť povinnosťou štátu?

Ak sa chce správať k obetiam slušne, ak chce nastaviť pravidlá tak, aby sa obete v strede Európy cítili bezpečne, mal by im prideliť sprievodcov na celý proces, čiže edukovať štátnych zamestnancov – ľudí z polície, prokuratúry, zo sociálno-právnej ochrany či súdov tak, aby boli k obetiam maximálne citliví. Vždy a stále. Ak sa budeme správať len slušne, kvalitu samotného procesu či zisťovania to predsa nijako nezníži.

V zápisniciach z výsluchov obvykle nenájdem žiadnu zmienku o tom, že advokáti páchateľov sa správali ako nechutní agresori a obete ponižovali. Pritom sa to deje.

Práve k tomu smerujem – vyšetrovatelia by nemuseli priamo zasahovať do spôsobu kladenia otázok advokátmi páchateľov, ale mali by doslovne zapísať všetky ich útoky na obete. Nie písať selektívne, prekladať to, čo sa deje, do suchej, slušnej administratívnej reči, ale zapísať aj to, ako sa to deje.

Veď obete často zraňuje práve to, že tam sedia, musia počúvať nechutné reči, musia akceptovať, že protistrana na nich bliaka, ale v zápisnici o tom nič nie je. Toto je strašná chyba a obetiam to mimoriadne ubližuje. Ako je vôbec možné, že slovné útoky na obete nie sú zaznamenané, keď sa dejú priamo na polícii?

Keby sa to zapisovalo poriadne, polícia či súdy by dokázali posudzovať proces jednoznačnejšie, videli by ho čistejšie, bolo by im jasné aj to, pod akým tlakom sa obeť ocitla. Ale koniec koncov – práve na to bol vymyslený nástroj videozáznamu výpovede, nie?

Ak tomu dobre rozumiem, vy vlastne nekritizujete samotných advokátov, že sa správajú nechutne, ale policajtov, ktorí to nezapíšu?

To, že sa tak správajú advokáti, je predsa v poriadku, lebo presne za to si ich klient platí. Ich úlohou je ostrá obrana a spochybňovanie všetkého, čo obeť hovorí. Je to normálna služba, o ktorej si môžeme myslieť svoje, ale tak to funguje. Na druhej strane, pri obeti by malo fungovať to isté – silná ochrana.

Moment slušnosti sa predsa nestráca tým, že advokát si ostro robí svoju prácu, že skúša. Moment slušnosti sa vytratí až vtedy, keď nezasiahnu tí, ktorí sú okolo. Inými slovami, žiadny advokát si nedovolí byť opakovane hrubý v spoločnosti, v ktorej sú všetci ostatní slušní, lebo vie, že sa okamžite ohradia, podržia obeť, dajú jej včas prestávku, aby si oddýchla, prestala plakať, ponúknu jej čaj, vodu a podobne. Všetky procesy a ich kvalita súvisia s citlivosťou a so slušnosťou ľudí, ktorí zabezpečujú spravodlivosť.

Ďalšia vec, ktorá obete sexuálneho zneužívania demotivuje – vyšetrovanie sa obvykle ťahá roky a ony musia chodiť vypovedať viackrát. Prečo nestačí jedna ich výpoveď a rovno na kameru, aby ju už nemuseli opakovať?

Netuším. My, ktorí s obeťami pracujeme dlhé roky, sme s touto požiadavkou prvýkrát prišli hádam už pred 25 rokmi. Žiadali sme, aby sa obete netraumatizovali novými a novými vypočúvaniami, aby sa to udialo len raz, aby to všetko malo svoje limity. Vyšetrovanie totiž neraz trvá aj päť rokov. Neviem však povedať, prečo sa systém tak urputne bráni normálnym návrhom.

Viem si predstaviť, čo obete cítia, keď sa opakovane musia vracať k chvíľam hrôzy, k detailom o tom, čo sa im dialo. O to viac sa ukazuje, že by mali dostať podporu – právne, sociálne, psychologické poradenstvo, terapeutické služby. Ktorá obeť si môže dovoliť platiť také služby z vlastných peňazí?

Obete sa bežne musia podrobiť znaleckému dokazovaniu, aby sa preukázala ich dôveryhodnosť. Trvá to dlhé hodiny. Lenže na konci sa vyšetrovateľovi neposielajú len odpovede odborníka na jeho otázky, ale všetko, čo obete vypovedali. A teda aj intímne a dôverné informácie o celom živote, ktoré s prípadom vôbec nesúvisia. A keďže to ide do spisu, dostáva sa k tým informáciám aj páchateľ. Je to normálne? Lebo to má priam vydieračský potenciál.

Ja tvrdím, že to normálne nie je. Iná vec je, že stále je to legálne. Vyšetrovateľ aj páchateľ by mali mať k dispozícii len odpovede na otázky, ktoré položili, prípadne aj informácie, ktoré tie odpovede podporujú.

Nemali by však mať každé slovo, ktoré obeť pred psychológom či psychologičkou vyslovili, pretože tam naozaj musia rozprávať o svojom detstve, dospievaní, sexe, láskach, problémoch, psychických stavoch, o všetkom možnom. Informácie, ktoré s prípadom nesúvisia, by sa do spisu dostať nemali.

Čo má s prípadom sexuálneho zneužívania informácia o tom, kedy obeť začala masturbovať, aký mala vzťah s rodičmi, kedy si našla prvú lásku a podobne? Právnici nás jasne edukovali, že ak sa stane trestný čin, nemáme riešiť, čo sa dialo okolo, čo k tomu viedlo, ale iba fakty – stalo sa to na tom a tom mieste v takom a takom čase a prebiehalo to takto a takto. Všetko ostatné len dopĺňa obraz.

Hovoríme predsa o trestných činoch, ktoré sú založené na moci, stereotypoch a spoločenských tabu, teda že nejaká autorita sexuálne zneužíva dieťa. Ak máme k dispozícii príliš veľa informácií o obeti, jej živote, ale o páchateľovi nie, je ľahké začať špekulovať, či je taká alebo onaká, či pôsobila vyzývavo, aké mala vzťahy doma, aký je jej osobnostný profil a podobne.

Inými slovami, aj keby šlo rovno o neplnoletého prostitúta, polícia ani nik iný nemá čo spochybňovať ním nahlásené sexuálne zneužívanie. Lebo napríklad bývalý kňaz Ladislav Jurčík, ktorý dlhé roky zneužíval chlapcov, si podľa svedkov aj takéto obete vyhľadával na internete. A viaceré z nich by vzhľadom na svoje profily zrejme neboli dôveryhodné.

Presne tak. Chlapcom s takou históriou by zrejme nik neveril, slušní ľudia od nich cúvnu o dva metre. Kto by tiež uveril dospelej prostitútke, že ju niekto niekedy znásilnil? Nielenže by jej mnohí neuverili, ale ešte by k tomu pridali aj ten strašný balast, že sama provokovala. Na konci by sa to nebodaj bralo aj ako poľahčujúca okolnosť pre páchateľa. Raz som povedala, že ľudské práva nemajú peknú tvár.

My pritom vôbec nemáme klásť otázky typu: a nekoledovala si tá obeť o to svojím konaním a tým, ako žila, čo robila? Nesprávala sa vyzývavo? Neprovokovala? Podstatné je len to, či sa skutok, to, čo spôsobilo tú bolesť, stal alebo nestal.

Vráťme sa k znalcom, od ktorých prúdia do spisu intímne detaily o životoch obetí, hoci sa na ne vyšetrovateľ explicitne nepýtal.

Na čo vlastne majú slúžiť intímne detaily zo životov obetí, ktoré z nich v rámci vypracovania znaleckých posudkov vytiahnu psychológovia či psychologičky? V poriadku, nech sa na ne pýtajú, ak to potrebujú na posúdenie celkovej osobnosti, jej dôveryhodnosti a následné vypracovanie odpovedí na otázky vyšetrovateľa, ale nech mu nedávajú do spisu všetky dôverné informácie, ktoré takto získali.

Obete, ktoré u nás hľadajú pomoc, sú neraz doslova ubité z toho, čo sa s nimi dialo na polícii alebo u znalcov. Chcete príklad?

Jasné.

Dieťa, ktoré sa pred agresorom skrývalo pod posteľou, zažívalo nátlak, krik a videlo fyzické násilie, znalec ohodnotil tak, že je malé a na kontakt s ním v rámci rodičovského konfliktu ho treba „donútiť“, aby boli zachované jeho väzby – s násilníkom.

Fakt sa to stalo. Nenahovárajme si – my experti a expertky nie sme nič iné ako vzorka spoločnosti, úplne taká istá ako traktoristi či zdravotné sestry. Sú medzi nami výrazné postojové rozdiely, hodnotíme rozdielne.

Obete však nik vopred nepripravuje na to, kto a čo ich tam čaká, ako majú vypovedať, na čo si majú dávať pozor, čo nemajú hovoriť, lebo to môže byť zneužité, a podobne. Obete rozdiely medzi nami nepoznajú a v dobrej viere „vyvalia“ zo seba všetko, a teda aj to, čo s prípadom nijako nesúvisí a čo ich môže neskôr poškodzovať. Nechránia sa.

Viaceré obete, ktoré boli ochotné anonymne rozpovedať svoj príbeh do novín, sa ma pýtali, akú im môžem dať garanciu, že páchateľ niekde neprezradí ich meno. Napríklad na sociálnych sieťach. Jednoducho sa boja, že sa o všetkom dozvie ich okolie. A ja im to, samozrejme, zaručiť nedokážem.

To sa nedá, na to neexistuje žiadne spoľahlivé opatrenie či ochrana, dokonca ani satisfakcia. Obeť zverejní svoj príbeh v novinách, ide s ním na políciu, prejde ťažkým a bolestivým procesom a na konci možno páchateľa odsúdia na podmienečný trest.

Vezmite si, koľko do toho obeť musela investovať odvahy, energie, času či financií na odborníkov, ktorí jej pomáhajú s traumami. Niektoré obete dokonca potrebujú odbornú pomoc celý život. Skúste však v niektorých regiónoch Slovenska nájsť organizáciu, ktorá pomáha obetiam sexuálneho zneužívania. Skúste to povedzme v Komárne, na Kysuciach, v okolí Sniny či Svidníka.

Kto tam obetiam poskytne kompletný právny aj psychologický servis? V akom rozsahu? Koľko hodín sa môžem venovať jednej obeti? Táto sieť naozaj nie je veľká, pričom obete bežne nemajú ani na to, aby za pomocou dochádzali do okresného mesta. Napriek tomu viaceré naberú odvahu, nahlásia svoj prípad, prejdú si celým procesom, aby na konci videli, že páchateľ za zničenie ich života dostane podmienku.

Čo asi potom cítia? Vnímajú to ako stratené roky. Jasné, mohli by žiadať aj finančné odškodnenie. Ale až v ďalšom súdnom spore. Vykašlú sa však na to, lebo vedia, že by to znamenalo ďalších päť rokov utrpenia, behania po úradoch a vracania sa k starým traumám.

A koľko by nakoniec dostali? Bolo by to aspoň na pokrytie nákladov? Moja skúsenosť hovorí, že ani zďaleka. Celé to od nahlásenia prípadu až po vysúdenie odškodného môže trvať aj päť, sedem, možno až desať rokov, čiže pridlho, s priveľkými nákladmi a s neistým výsledkom.

To je práve zaujímavé – ani jedna z obetí sexuálneho zneužívania, ktoré poznám, nežiadala o finančné odškodnenie, čo je na Západe bežné. Vravia, že peniaze aj tak nedokážu kompenzovať tú bolesť. Napríklad v prípade bývalého kňaza Ladislava Jurčíka sú už dve preukázané obete, ale nežiadajú peniaze ani od cirkvi, ani od neho samotného. Nemali by mať obete v prípade právoplatne odsúdeného páchateľa automaticky priklepnutú aj finančnú satisfakciu?

To je môj sen. Veľmi túžim po tom, aby ľudia, ktorí prežili niečo zlé, prechádzali náročnými procesmi, vydržali to a usvedčili páchateľa, automaticky dostali aj peňažnú kompenzáciu. Pre páchateľa by to mala byť doslova normálna súčasť trestu.

Obeť by si z toho mohla pokryť aspoň náklady na liečbu bolesti, za stratu spoločenského uplatnenia, škody, ktoré utrpela, na terapie, ktoré musela absolvovať, aby mohla žiť ako-tak kvalitne ďalej. Bolo by to spravodlivé.

Poznám obete sexuálneho zneužívania, ktoré mi povedali, že by aj šli vypovedať, ale nevidia v tom zmysel, lebo páchatelia za to aj tak dostanú len podmienečné tresty. Prebehol som pár náhodne vybraných rozsudkov na internete a môj prvý dojem je, že podmienky sú fakt štandardom. Na jednej strane sú zničené životy, na druhej banálne tresty, zato za pár rastlín marihuany posielame do basy na 10 aj viac rokov.

Podmienečné tresty za zničené životy sú naozaj bežné. Aj preto je pre mňa priam bolestivé pozerať sa na obete. Sexuálne zneužívanie neraz otočilo ich životy zlým smerom. Všetko to, čo prežili, sa odrazilo na tom, aké sú teraz.

Z mnohých sú dnes smutní ľudia, ktorí trpia úzkosťami, depresiami, majú problémy v partnerských vzťahoch, v milostnom živote, sú nervózni, ustrašení, domáhajúci sa, nevyrovnaní a neraz aj agresívni.

Ak im hovoríme, že by mali niečo spraviť pre spravodlivosť, a teda nahlásiť svoje prípady polícii, musíme im férovo priznať aj to, že na konci bude tá spravodlivosť vyzerať tak a tak, teda možno aj zle. A zároveň si zodpovedať otázku – ak sa na to podujmú, ako im to v živote pomôže? Nespôsobí im podmienka pre páchateľa ďalšiu traumu?

Spôsobí. S exfarárom Ladislavom Jurčíkom okresná prokurátorka vo Zvolene Zuzana Bálintová uzavrela návrh dohody o vine a treste. Mal dostať dvojročnú podmienku s tým, že môže ďalej pracovať s deťmi, hoci tri roky sexuálne zneužíval dieťa. Prokurátorka síce tesne pred zasadnutím na súde návrh stiahla, ale to sa už obeti aj pod vplyvom toho návrhu zhoršil zdravotný stav. Veľmi ju to zasiahlo a začala si klásť otázku, či to celé vôbec malo zmysel.

Takáto sme spoločnosť, takíto naozaj sme. Tu veľa vecí nezávisí od samotného zákona, ale od toho, kto daný prípad dostane do rúk. Či je ten človek vôbec schopný posúdiť, čo sa stalo a aké to má dôsledky. Je to nielen o našich pracovných metódach, ale aj o našich predsudkoch, o tom, či vôbec mám dostatočnú empatiu k obeti a či chápeme, ako by mal vyzerať spravodlivý rozsudok.

Dvojročná podmienka s tým, že páchateľ môže ďalej pracovať s deťmi, je pre všetky obete bývalého kňaza Jurčíka strašným zistením. Ten človek dlhé roky ničil životy viacerých detí a prokurátorka – autorita, garantka spravodlivosti – to vidí takto? Ten návrh trestu bol taký absurdný, že bol priam výsmechom obetí.

Kauzy Jurčíka otvoril Denník N. Napísali sme o ňom viacero textov. Úrady teda museli vedieť, že jeho prípad je pod drobnohľadom médií a že si odsledujú aj trest pre páchateľa. Ak napriek tomu prokuratúra najskôr prišla s návrhom na banálny trest, čo sa potom môže diať v prípadoch, o ktorých sa médiá nedozvedia?

Môžem k tomu povedať len jedno – neviem si predstaviť, ktorú obeť by to, čo sa udialo s návrhom trestu pre Jurčíka, mohlo motivovať, aby teraz svoje zneužívanie nahlásila. Väčšina si povie, že to nemá zmysel, lebo za zničenie životov detí sa tu dávajú smiešne tresty. A sme pri odpovedi na otázku, v akej krajine žijeme.

Poznám rodičov, ktorí hovoria – v živote nedáme dieťa do tábora, lebo Chachaland, naše deti nikdy nebudú miništrovať, lebo kňazi, a podobne.

Ale prečo je to tak? Nie preto, že teraz sa o tom viac hovorí. Tí ľudia vidia, že štát k sexuálnemu zneužívaniu detí pristupuje laxne. Vidia, že správanie páchateľov bagatelizuje aj spoločnosť. Spomeňme si na kňaza z Nevidzian, keď sa proti obeti a jej matke postavila takmer celá dedina. Ale aj na prípad ženy, ktorá vypovedala o zneužívaní v malej dedine na východe a rovnako bola zavrhnutá, spochybnená.

My tu vôbec nemáme vytvorenú atmosféru, v ktorej by sa jasne odlišovalo, čo sa môže a čo už nie. Začína sa to pri vulgárnych a sexistických vtipoch, ktoré sa bežne rozprávajú aj pred malými deťmi.

Pokračuje to tým, že detí sa môže dotknúť každý dospelý v okruhu rodičov – môže ich objať, bozkávať, preniesť ich z miesta na miesto, a to bez toho, aby deti vedeli, že majú právo to odmietnuť. Ak sa aj nejaké dieťa ozve, zahriakneme ho – ale prosím ťa, veď sa nič nedeje, ujovi Ferovi predsa dáš len pusu, nevymýšľaj si.

A potom tu máme aj opačný efekt – nejeden kňaz či učiteľ mi spomínal, že po všetkých tých škandáloch sa boja ľudsky objať, pohladiť či inak utešiť dieťa, hoci vidia, že by to potrebovalo. Doplácajú na to teda aj slušní a empatickí.

Pritom je to také jednoduché – keď sa k niekomu blížim a chcem sa ho dotknúť, tak sa ho spýtam, či smiem.

Otázne je, či malé dieťa pod vplyvom autority automaticky nepovie, že áno.

Jasné, ale o tom sme už hovorili. Učme ich odmalička, že smú povedať nie. A tlak komunity je potom iný, nie? To už je o tom, či s tými deťmi komunikujú rodičia, či ich učia, čo je a čo nie je prípustné. Deti musia vedieť, kto sú autority a kde sú hranice.

Čo je také ťažké na tom, aby sme sa dieťaťa, keď vidíme, že to potrebuje, spýtali – môžem ťa objať? A až keď mám jeho súhlas, tak sa ho dotknem. Ak ho nemám, som len vedľa neho. Je to pár sekúnd navyše.

Máte za sebou množstvo práce s obeťami násilia a sexuálneho zneužívania. Čo uvádzajú ako najčastejšie dôvody, prečo to nechcú ohlásiť?

Veľa vecí. Napríklad tú, že netušia, čo ich čaká. Že nevedia, do čoho idú. Boja sa ísť do toho procesu, lebo im je jasné, že ak sa to nepreukáže a páchateľa oslobodia, zmasakruje to ich povesť. Pre ostatných sa stanú klamármi. Boja sa, že potom budú musieť odísť z prostredia, v ktorom sa cítia doma.

Často sa stretávame aj s mamami, ktoré sú spolupáchateľkami. Keď ich manželov či partnerov odsúdia za sexuálne zneužívanie ich dieťaťa, pýtajú sa, kam mali ísť. Vtedy mám aj ja chuť nebyť profesionálna a kričať, že jednoducho mali ísť preč.

Problém je aj v tom, že sexuálne zneužívanie sa u nás doteraz vníma ako hanba obete. Súvisí to s tým, ako sa v spoločnosti rozprávame o telesnosti, intimite, blízkosti, o tom, čo to ten sex je. Lebo zneužívanie je aj nevhodný dotyk, ktorý v ďalších rokoch spôsobí, že sa dieťa, žena, muž bude cítiť v rôznych situáciách zle, že bude mať strach a zlé epizódy.

Deťom v rodinách nehovoríme, kedy, koho a či vôbec niekoho si pustiť bližšie, ako mu povedať nie a podobne. Kto sa s nimi rozpráva o mechanizmoch obrany? Nemáme tu príklady dobrej praxe. A ani v školách nie je žiadna normálna sexuálna výchova. Prečo sa potom čudujeme?

Mnoho detí má problém nájsť vo svojom okolí bezpečného človeka, ktorému by mohli povedať, že niekto sa ich nevhodne dotýkal. Skôr ich niekto „schladí“, aby si nevymýšľali. V skutočnosti by sa s nimi mal niekto poctivo porozprávať, zistiť, ako hlboko to zašlo, a postaviť okolo nich ochranný múr. Bagatelizovať pocity detí fakt nie je dobrá cesta.

Poskytuje náš štát obetiam sexuálneho zneužívania, ktoré sa rozhodli vypovedať, vôbec nejakú pomoc?

Myslíte nejakú terapiu v dostatočnom rozsahu? Nejakú právnu pomoc počas samotného procesu vyšetrovania, až kým definitívne nerozhodne súd? Slabo. Na bezplatnú právnu pomoc musia dosiahnuť. Rozsah terapie je limitovaný. A nemajú ani sprievodcov, o ktorých sme už hovorili.

Každý páchateľ je na začiatku obvinený, potom obžalovaný a nakoniec odsúdený. Čím viac sa ten proces posúva, čím viac je svedectvo obete dôležitejšie, čím viac sa jej bolesť blíži k spravodlivosti, tým väčšia podpora by jej mala byť poskytnutá.

Z celej našej debaty mám pocit, že postavenie obetí sexuálneho zneužívania sa u nás dlhodobo nemení k lepšiemu.

Zmena vždy trvá dlho. Podstatné však je, ako sa k tomu stavia nielen štát, ale aj konkrétna komunita, z ktorej pochádza páchateľ. Máme tu množstvo obetí, ktoré sexuálne zneužívali kňazi. Povedali im biskupi verejne, že prepáčte? Pozvali si ich k sebe a ospravedlnili sa im aj osobne? Vyšiel v tomto duchu nejaký pastiersky list?

Ospravedlnili sa konkrétnym obetiam alebo to bolo len vo všeobecnej rovine? Vyzvali biskupi svojich veriacich, že ak sa im niečo také stalo alebo vedia o takom prípade v okolí, nech to ihneď nahlásia polícii? Povedali im, nech sa ohlásia aj cirkvi, lebo tá chce obete čo najskôr odškodniť? Toto by boli jasné kroky, ktoré by obete motivovali. V skutočnosti sledujeme skôr opačné trendy.

Áno, jednej z Jurčíkových obetí biskup vytkol, že sa obrátila na médiá aj svetské inštitúcie. Čo na tom, že pápež František hovorí čosi iné?

Viem o tom, poznám ten prípad celkom detailne, list biskupa obeti som čítala a žasla som. Biskup tam namietal, ako obeť svojím konaním ubližuje cirkvi, pritom nie na biskupovi či na cirkvi, ale práve na obeti bol spáchaný trestný čin. A vykonal ho jeho kňaz. Bodka.

Čo sa však čudujem, biskup dokonca odmietal prijať rodičov obete, podať im ruku. Sú to pritom ľudia, ktorí pre cirkev urobili strašne veľa, ale ich syn nemlčal o zneužívaní, a tak si nezaslúžia ani osobné stretnutie s biskupom?

A nepozerá sa mi na to ľahko, ešte ťažšie sa mi o tom hovorí. Sama som vnučkou gréckokatolíckeho kňaza. To zaväzuje. Hovorím si, že možno z úcty k môjmu otcovi, ktorý detailne pozná to prostredie veľkej moci a veľkých možností a považuje jeho hodnoty za základ napriek mnohým „tabu“, by som možno mala o tejto súčasti problému zneužívania detí verejne mlčať.

Ako však máme byť súčasťou spoločenstva, ktoré odmieta prijať, že zlo môže byť priamo v jeho epicentre, a odmieta vytvoriť systém ochrany, bezpečné prostredie pre všetkých? Tým šialeným tichom, mlčaním dôležitých ľudí sa vytvára priestor na ďalšie činy.

Čo je riešením pre komunity ako také? Lebo sexuálne zneužívania nemávajú na konte neznámi ujovia, striehnuci na detských ihriskách, ale kňazi, učitelia, vedúci táborov, rodičia, otčimovia, jednoducho tí, ktorých deti dobre poznajú.

V každej komunite by stačil jeden človek, ktorý by sa tým praktikám postavil – v učiteľskej obci, medzi vedúcimi detských táborov, v cirkvi, všade. Mali by sa postaviť a nahlas povedať – aha, tomuto nášmu členovi sa stalo niečo zlé, a ak nechceme, aby to pokračovalo, musíme našu komunitu postaviť na otvorenosti.

Takto môže hociktorá škola, tábor aj cirkev vyhlásiť nulovú toleranciu a zároveň zaviesť otvorené diskusie o bezpečí a sexualite. S tým, že tie debaty budú viesť skúsení a vzdelaní ľudia, ktorí téme rozumejú a vedia ju podať citlivo a empaticky. Nie hocikto.

Rovnako sa môžu pridať aj policajti, prokurátori či sudcovia, ktorí v zápisniciach či rozsudkoch explicitne napíšu, že im je veľmi ľúto, čo musela obeť prežiť, že ich mrzí, že tak dlho čakala na spravodlivosť. Že opíšu procesy tak, ako prebiehali. A sudcovia obetiam rovno priklepnú finančné odškodnenie.

Je v poriadku, že po istom čase je sexuálne zneužívanie premlčané? Lebo ak niekto zneužíva povedzme deväťročné dieťa, je bežné, že sa to nik nedozvie, a ak aj áno, bagatelizuje to. Mnohé obete sa ozvú, až keď samy majú deti vo veku, v ktorom ich zneužívali.

Jasné, že premlčanie nie je v poriadku. Je normálne, že ľudia o tom, čo zažívali v detstve, začínajú rozprávať až s odstupom dlhých rokov, keď si uvedomia, aké problémy v živote im zneužívanie spôsobilo. Depresie, myšlienky na samovraždu, náladovosť, problémy vo vzťahoch, neváženie si seba samého, to všetko postupne vyjde na povrch a človek začne rozprávať.

Čo mu potom povieme – no, máš síce skazený celý život, ale čo už, tvoj prípad je premlčaný? Máš síce skazený celý život, ale páchateľovi dáme len podmienku a môže aj naďalej pracovať s deťmi? Toto je satisfakcia pre obete? Toto má byť riešením? Ako sa asi cítia obete, keď vidia, že ten „príma chlapík“, ktorý ma v detstve sexuálne zneužíval, je stále obľúbený v komunite, stále slúži, učí, venuje sa deťom v táboroch?

Dnes sa bojíme, aby sa s týmito prípadmi neroztrhlo vrece, lebo ako spoločnosť vôbec nevieme, ako na ne správne reagovať. Máme problém vôbec zachytiť vývoj pomáhajúcich profesií, veriť vede, ktorá vo svete dávno pokročila, kým my sa tu stále pohrávame a testujeme obete polstoročie starými metódami. Zjavne máme pred sebou dlhú cestu.