Sociálna poradkyňa: Dvojročná podmienka pre kňaza, ktorý zneužíval deti, je výsmechom a odkazom obetiam, že nemá zmysel to hlásiť

Robil som viac rozhovorov a reportáží o obetiach sexuálneho zneužívania. Prakticky všetky mi tvrdili, že ak sa rozhodli dosiahnuť spravodlivosť a vypovedať, počas procesu sa cítili nekomfortnejšie ako páchatelia. Ako je to možné?

Tento pocit obetí vôbec nie je mylný. Je pravdivý. Sexuálne násilie, respektíve zneužívanie zažíva veľa ľudí, ktorí sú obvykle už na pohľad slabší od majority – napríklad finančne, vzdelaním, rozumovými schopnosťami či sociálnym statusom. A nie je to náhoda, je to taktika páchateľov. Vo výsledku si tak páchateľ môže dovoliť kvalitného obhajcu, kým obeť bežne nemá pri sebe nikoho. Tých nerovnováh je však viac.

Napríklad obete sa často nevyznajú v systéme. Z toho vyplýva, že ani len netušia, čo môžu žiadať. Pozrite sa, ako prebieha poučenie na polícii, ako tam prebieha reálna práca s obeťami. Myslíte si, že im niekto dostatočne pomaly, zrozumiteľne, krok po kroku vysvetľuje, čo môžu urobiť? A uisťuje sa, že skutočne rozumejú? Alebo im len predložia niekoľko strán papiera s poučením na podpis, ktoré potom pricvaknú na začiatok zápisnice?

Obete sú na polícii v strese, nemajú komfort na pokojné prečítanie si toho materiálu. Lenže práve v ňom sa nachádza mnoho užitočných informácií, ktoré nakoniec prehliadnu. A to sa potom tiahne až do konca celého procesu.

To však znamená, že o tom, ako sa bude obeť cítiť, už v úvode procesu rozhodne citlivosť a empatia vyšetrovateľa či vyšetrovateľky.

Presne tak. Tam je veľký bod zlomu. Zákon ani vykonávacie predpisy nikdy nemôžu obsiahnuť všetky nuansy, napríklad povinnosť pracovať s obeťami citlivo, empaticky, povinnosť zdôrazniť im alebo zopakovať niektoré podstatné veci a podobne. Tu ide len o bežnú ľudskú slušnosť. A my sa tu, v spoločnosti, kamkoľvek prídu, dlhodobo k obetiam nesprávame dobre. Správame sa nedôverčivo, podozrievavo, miešame dokopy ich vlastnosti a osobnosť s tým, čo im niekto urobil.

Všetky obete, s ktorými som hovoril, mi opisovali, ako ponížene sa cítili, keď im otázky kládli advokáti páchateľov. Zhadzovali ich, spochybňovali, urážali, obviňovali z klamstva, manipulácie a pomsty, zvyšovali na ne hlas, opakovane ich traumatizovali požiadavkou, aby detailne opisovali sexuálne praktiky, ktoré s nimi vykonával páchateľ. Prečo toto policajní vyšetrovatelia dovolia? Prečo nezasiahnu?

Lebo si často zamieňame nestrannosť s akceptovaním čohokoľvek. Obete na výsluchy a konfrontácie bežne chodia bez advokátov, lebo na nich nemajú peniaze. Buď im nenapadne požiadať o bezplatnú právnu pomoc, alebo na ňu nedosiahnu, lebo o pár eur prešvihnú limit, pri ktorom na ňu majú nárok. Štát im dokonca často neponúkne ani len psychológov, hoci by to mala byť norma.

Nehovorím pritom o psychológoch a psychologičkách či iných odborníkoch, ktorí s danou obeťou dlhodobo pracujú a pomáhajú jej zvládnuť následky zneužívania, ale o tých, ktorí by s obeťami mali sedieť pri výsluchoch a sprevádzať ich aj na súdoch až do definitívneho vynesenia rozsudku nad páchateľom.

To sa rozhodne nedeje.

Veď to. Obeť sedí v miestnosti na polícii, oproti nej sedí dostatočne motivovaný právnik, a tiež páchateľ. Samozrejme, právnik si len robí svoju prácu v snahe pomôcť klientovi, preto niekedy kričí, je nepríjemný a indiskrétny.

Keby na druhej strane, teda pri obeti, sedel niekto kompetentný, mohol by jej povedať – neboj sa, to je len ich taktika, hra o pozície, to si nevšímaj, teraz vypni, z tej kopy urážok vyberieme len podstatu, a na tú odpovieme. Obeť sa tak sústredí na to podstatné, ostatné môže ignorovať, lebo sa jej to zrazu netýka.

Vo výsledku by bola pokojnejšia, lebo by celý čas vedela, že sa má o koho oprieť. Ak sa však vo vyšetrovacej miestnosti na polícii ani na súde o takého človeka oprieť nemôže, cíti sa zle, ponížene, osamotene. Vytvára to priam až filmový obraz retraumatizácie.

Čo by teda malo byť povinnosťou štátu?

Ak sa chce správať k obetiam slušne, ak chce nastaviť pravidlá tak, aby sa obete v strede Európy cítili bezpečne, mal by im prideliť sprievodcov na celý proces, čiže edukovať štátnych zamestnancov – ľudí z polície, prokuratúry, zo sociálno-právnej ochrany či súdov tak, aby boli k obetiam maximálne citliví. Vždy a stále. Ak sa budeme správať len slušne, kvalitu samotného procesu či zisťovania to predsa nijako nezníži.

V zápisniciach z výsluchov obvykle nenájdem žiadnu zmienku o tom, že advokáti páchateľov sa správali ako nechutní agresori a obete ponižovali. Pritom sa to deje.

Práve k tomu smerujem – vyšetrovatelia by nemuseli priamo zasahovať do spôsobu kladenia otázok advokátmi páchateľov, ale mali by doslovne zapísať všetky ich útoky na obete. Nie písať selektívne, prekladať to, čo sa deje, do suchej, slušnej administratívnej reči, ale zapísať aj to, ako sa to deje.

Veď obete často zraňuje práve to, že tam sedia, musia počúvať nechutné reči, musia akceptovať, že protistrana na nich bliaka, ale v zápisnici o tom nič nie je. Toto je strašná chyba a obetiam to mimoriadne ubližuje. Ako je vôbec možné, že slovné útoky na obete nie sú zaznamenané, keď sa dejú priamo na polícii?