Denník N

Zdravá spoločnosť?

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Mám pocit, že jednou z civilizačných chorôb je kolektívna hypochondria.

Jeden starý fór: Sedí chlapík u doktora a čaká. Čaká hodinu, dve… Až sa napokon zdvihne a popod nos si zafrfle: „Idem ja radšej domov zomrieť prirodzenou smrťou.“ Niečo na tom bude – zdraví sme často dovtedy, kým nezájdeme k doktorovi. Však on už niečo nájde.

Alebo osobný postreh. Čím som starší a vetchejší, tým viac chorôb objavujem na spoločnosti. Moje vnúčatá si žijú svoje detské životy v pohybe, zdraví a s úsmevom, pokiaľ im to rodičia a škola nepokazia. Predpokladám, že ma majú rady a môj skepticizmus, keby o ňom vedeli, odmietnu.

Mudruj však týmto spôsobom v krajinách, kde zúri hlad a chudoba, vojna, v utečeneckom tábore, v oddelení pre pacientov s covidom-19 a podobne. Skrátim to. Veľmi chorá spoločnosť sa pozná na prvý pohľad. Na druhý už potrebuje „diagnostika“, najčastejšie sa do tejto roly pasujú politici.

Bežné spoločenské problémy odtiaľ potiaľ sú fajn, pretože sú prirodzené, vyzývajúce na pohyb, kreativitu, akciu… Podstatné je práve ono odkiaľ pokiaľ. Nuž, zrejme od plota po plot. Teritórium je vykolíkované pravidlami, ktoré bránia ľudskú slobodu a dôstojnosť.

Problém dneška nazývame globalizácia. Vykolíkované teritóriá „raz a navždy“ sú minulosťou. Vznikajú rôzne spoločenstvá štátov – komplikovaného spolunažívania s inakosťou, masívnych presunov ľudí (migrácia), spolužitia… Bojovníkov za „pôdu a krv“, „za Boha a za národ“ pribúda.

Čo však je jedno (premeny teritórií) a druhé (stanovovanie pravidiel) v živote ľudí? Ako dieťa svojej doby tvrdím, že hektická premenlivosť všetkého volá po liberálnej demokracii a jej inštitúciách. Nepriatelia liberálnej demokracie si, samozrejme, ťukajú na čelo. Veria svojmu a svojim.

V zdravej spoločnosti je obcovanie rôznych právd medzi sebou prirodzené a nesprevádza ho násilie. Zdravie je ohrozené, obrazne povedané, keď sú drôty „medzi plotmi“ nabité elektrickým prúdom a za nimi strážne búdky s guľometmi obrátenými na obe strany.

Mravcom je to jedno – prežili dinosaury, prežijú aj ľudí. Alebo presnejšie: prírode je to jedno, pretože je večná a „neveriaca“. Vnucuje sa staronová predstava, že žiť v harmónii s prírodou je cesta k zdravej spoločnosti. Až na to, že pojem a problémy harmónie definujú pre ľudí opäť iba ľudia.

Veď Jonathan Sacks to vo svojej knihe o súžití vedy a viery (Velké partnerství. Triton, Praha 2021) povedal pekne: „Veda analyzuje, viera interpretuje.“ Chcel tým povedať, že až viera dáva ľudským záležitostiam zmysel, smerovanie, nádej. K tomu dodávam, že nejde iba o vieru náboženskú.

Mimochodom, čítali ste skvelú reportážnu knihu Wojciecha Jagielskeho Na Východ od Západu? Je tam krásne opísaný oblúk, ktorý mapuje opakujúcu sa ľudskú ilúziu o tom, že raj na zemi existuje. Lenže – najprv musíte presvedčiť seba a mnohých, že je to naozaj pravda. Najmä však seba.

Spomeňte si aj na jednu z meditácií posledného dalajlámu (parafrázujem): keď ste konfrontovaní so spoločenským problémom, pýtajte sa: spôsobil som ho ja? Keď nie, dajte si druhú otázku: viem byť nápomocný pri riešení? Keď nie, venujte sa problémom, na ktoré viete odpovedať dva razy „áno“.

Problém spočíva v tom, že veľa ľudí, ak nie väčšina, o svojom duševnom zdraví pochybuje iba občas, no nepochybujú o tom, že spoločnosť, v ktorej žijú, je chorá. Niečo teda nie je v poriadku. Možno sme iba neodišli z „čakárne u doktora“ včas alebo sme tam vôbec nemali chodiť.

Môžem sa mýliť, ale mám pocit, že jednou z civilizačných chorôb je aj kolektívna hypochondria. Vyzerá to dokonca tak, že čím vyššia životná úroveň, tým viac hypochondrov. Nebude to tým, že „diagnózu“ stanovili nekompetentní? Terapia: zobrať na vedomie a nepiplať sa v tom.

Nepiplať sa v tom však neznamená kašlať na to. Držať lajnu, hovoriť, písať, protestovať, združovať sa… je dva razy „áno“ na obe otázky dalajlámu. Vyplytvať život v polohe lotosového kvetu či inom cvičení nepripútanosti k nikomu a k ničomu je čistá prehra. Alebo ilúzia o ceste.

Postskriptum

Vlastne aj základná otázka z titulku je problém. Strach zo smrti nás sprevádza životom od útleho detstva. Jeho prienik do ducha doby je prenos do kolektívnej mysle, tela a duše. „Raj na zemi“ je floskula, ktorej sa darí najmä v chorej spoločnosti. Stačí, keď je zdravá tak akurát.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie