Chvála liberalizmu
Celý politický katolicizmus je úsilím občianstvo nahradiť cirkevnou poslušnosťou, zmeniť občiansku spoločnosť na farnosť.
Autor je filozof, publicista a bývalý politik
So záujmom som si prečítal rozhovor Denníka N s Jurajom Šústom, organizátorom Konzervatívneho samitu v Bratislave. Šúst sa v rozhovore identifikoval ako katolícky konzervatívec vo veľmi umiernenej štylizácii. A práve táto umiernenosť nechala vyniknúť práve tie body konzervatívneho postoja, ktoré majú jednoznačne obmedzujúci, reštriktívny, prikazujúci a donucujúci charakter.
Ukážme si tento rozdiel na aktuálnom politickom príklade: minister Krajniak navrhuje dôchodkovú reformu, v ktorej majú deti prispievať na dôchodok rodičov. Nejde mi teraz o to, že celý tento model je diskriminačný, ale o princíp: príspevok je síce dobrovoľný, ale koncipovaný tak, že kto prispievať nechce, musí o to administratívne požiadať. Jasný, lišiacky kolektivistický morálny nátlak.
Som všetkými desiatimi za, aby možnosť prispievať na dôchodok rodičov existovala. Ale tak, že ten, kto chce, sa dobrovoľne prihlási, a nie tak, že ten, kto nechce, sa musí povinne odhlásiť. Cítite ten rozdiel? Princíp zákazu, podriadenosť kolektívnym náboženským normám a z nich udeľovaná výnimka autoritou. Štátom, ak už to nemôže byť cirkev; ale štátom podriadeným cirkevnej doktríne; alebo ešte lepšie: predstavám tých najpravovernejších. Taká je aj Šústova predstava o rozvodoch: zákaz a možnosť udelenia výnimky.
