Denník N

Psychiatrička Salman: Pacient s rakovinou nepotrebuje počúvať o tom, ako sa má stravovať, cvičiť alebo aký bylinkový čaj by mal piť

Jaroslava Salman. Foto – archív J. Salman
Jaroslava Salman. Foto – archív J. Salman

Často od pacientov počúvam, ako nekonečne ich iritujú dobre mienené povzbudenia zo strany známych a rodiny, hovorí psychiatrička Jaroslava Salman, ktorá sa roky venuje pacientom s onkologickými ochoreniami.

Ako vysvetľuje v rozhovore, akékoľvek rady, hoci aj dobre mienené, je v takom prípade lepšie nechať si pre seba. Niekedy stačí jednoducho povedať „cítim s tebou“. „Alebo ponúknuť pomoc, ak je to reálne,“ dodáva Salman, ktorá počas pandémie pripravila pre portál Onkoinfo.sk sériu troch videí s poradenstvom pre onkologických pacientov.

Čo sa deje v mysli pacienta, keď mu oznámia, že má rakovinu?

Pre mnohých ľudí je diagnóza rakoviny veľkým šokom, ktorý otrasie ich psychikou a každodenným životom ako náhle zemetrasenie. V prvých dňoch a týždňoch po diagnóze môžu prežívať kolotoč emócií vrátane intenzívnej úzkosti, strachu z budúcnosti a smrti, obáv nielen o seba, ale aj o svoju rodinu. Môže sa pridať nespavosť a nechuť do jedla. Niekedy je sled udalostí – rôznych vyšetrení a plánov na počiatočnú liečbu – taký rýchly, že to všetko nemajú čas úplne spracovať. Tie emócie tam však sú a môžu sa z podvedomia „vyplaviť“ až o niečo neskôr.

Každý sa s tým v konečnom dôsledku vyrovnáva veľmi individuálne. Väčšina pacientov sa časom dokáže so situáciou zmieriť a čeliť jej s odhodlaním, a urobiť všetko pre to, aby sa z ochorenia dostali. Podpora a porozumenie blízkych sú v týchto chvíľach nesmierne dôležité.

Žijete a pracujete v USA. Odlišuje sa vnímanie rakoviny tam a u nás v strednej Európe? Alebo sú reakcie pacientov skôr univerzálne kdekoľvek na svete? 

Odlišnosti by sa dali nájsť v mnohých aspektoch, ale čo sa týka citového prežívania nádorového ochorenia, to je univerzálnym ľudským menovateľom – bez ohľadu na krajinu, vek, alebo sociálne postavenie, rakovina je vážnou diagnózou, ktorá otrasie každým. Myslím však, že na Slovensku je diagnóza nádorového ochorenia ešte stále často vnímaná ako niečo, o čom je lepšie nerozprávať, ako keby to bola hanba nielen pre pacienta, ale aj pre rodinu. Ak sa k tomu pridá intenzívna úzkosť alebo smútok, máme takzvanú dvojitú stigmu (rakovina plus duševné ťažkosti), ktorá môže byť prekážkou v tom, aby ľudia vyhľadali pomoc, keď to najviac potrebujú.

Po stáročia znamenal rastúci nádor rozsudok smrti. Tento strach je v ľuďoch hlboko zakorenený a pretrváva dodnes.

Áno, v mysli mnohých ľudí slovo rakovina znamená smrť, čo dnes už vôbec nie je pravda. Medicínska veda pokročila v posledných desaťročiach míľovými krokmi a mnohí pacienti majú oveľa lepšie šance na vyliečenie alebo aspoň dlhodobú remisiu, než to bolo kedysi. Navyše, rakovina je len hrubý pojem, ktorý zahŕňa veľmi široké spektrum rôznorodých foriem nádorových ochorení s diametrálne odlišnou liečbou a prognózou. Otázkou je, či aj bežný slovenský pacient má adekvátny prístup k liečbe, ktorá sa dnes považuje za tzv. „zlatý štandard“, čím sa myslí vedecky overená a pri danom type ochorenia najúčinnejšia možná liečba. Na tomto mieste mi nedá nespomenúť, že prevencia nádorových ochorení je aspoň taká dôležitá, ak nie dôležitejšia ako samotná liečba. Krajiny alebo spoločenské komunity, kde prevencia pokrivkáva, mávajú najvyšší výskyt nádorových ochorení.

Zdravotný systém na Slovensku a v USA nemožno porovnávať. Na Slovensku pracuje lekár vo veľmi zložitých podmienkach a má na pacienta málo času, aby ho dostatočne informoval. Prakticky neexistuje sprevádzanie nežiadúcimi účinkami liečby, ktoré v USA vykonáva stredný zdravotnícky personál. Máme kvalitných onkopsychológov, no je ich nedostatok. Aký vplyv má choroba na psychický stav pacienta?

V prvom rade je potrebné systematicky a otvorene uznať, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Rozhovory

Zdravotníctvo

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie