Kedy zabehnú maratón pod dve hodiny

Dvojhodinová hranica je zvláštna méta. Maratón meria 42 195 metrov, a teda na jeho zabehnutie bude potrebné tempo 2:50 na kilometer, čo zase až také magické číslo nie je. Keďže maratón zabehnutý rýchlosťou dvadsať kilometrov za hodinu je dnes už rutinná záležitosť, sú to práve dve hodiny, ktoré sa ponúkajú ako najbližší naozaj veľký cieľ.

Svetový rekord Dennisa Kimetta, ktorý vytvoril vlani v septembri v Berlíne, je 2:02:57. K vytúženej dvojhodinovej méte teda chýba 177 sekúnd. Pripomeňme si, že keď sa súčasná dĺžka maratónu bežala na olympijských hrách v Londýne v roku 1908 prvý raz, víťaz John Joseph Haynes ho zabehol za 2:55:18. Vlani by sa s takým časom nedostal na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach ani do prvej päťdesiatky.

Čo nám stále chýba?

Vlaňajší svetový rekord bol prvý, keď sa čas posunul pod dve hodiny a tri minúty. Dve hodiny sa zrazu zdali byť na dohľad. Nie je to však až také jednoduché. Amatérski bežci si často z roka na rok zlepšia osobný rekord aj o desať minút. Na najvyššej úrovni sa však hranice posúvajú pomalšie a ťažšie. Aj keď si Kimmetov čas rozmeníme na drobné, zistíme, že by sa musel zlepšiť o 4,19 sekundy, aby zabehol čas pod dve hodiny.

Pohľad na jeho medzičasy ukazuje, že tempo pod dve hodiny mal len na štyroch kilometroch. Pri maratóne sa ako hlavné meradlo tempa najčastejšie využívajú medzičasy po piatich kilometroch – Kimetto dokázal zabehnúť v tempe pod dve hodiny len jeden z ôsmich päťkilometrových úsekov a aj záverečné dva kilometre išiel pomalšie. V tomto smere vyzeral nádejnejšie výkon Geoffreyho Mutaia v Bostone v roku 2011. Ten bežal v tempe pod dve hodiny od 30. po 40. kilometer.

Hoci zatiaľ nič nenaznačuje, že by čas pod dve hodiny mal byť otázkou najbližších rokov, našla sa skupina športových vedcov na čele s profesorom Yannisom Pitsiladisom z Brightonskej univerzity, ktorá koncom roku 2014 spustila projekt SUB2. Ich cieľ – dostať sa pod dve hodiny v priebehu piatich rokov.

Na prvý pohľad to vyzerá ako šialená myšlienka. Od prelomu storočí sa svetový rekord posunul o necelé tri minúty a teraz príde zopár vedcov, ktorí povedia, že za päť rokov vytrénujú niekoho, kto stiahne ďalšie tri minúty.

Pitsiladis a jeho tím však tvrdia, že sa nechcú spoliehať na prirodzený vývoj. Namiesto toho chcú využiť najnovšie poznatky z oblastí, ako sú tréning, stravovanie, biomechanika, športová medicína, fyzioterapia, príprava na preteky a analýza dát, aby poskytli bežcom čo najlepšie možné podmienky na prekonanie dvojhodinovej hranice. A čo je dôležité – bez dopingu.

Projekt SUB2 má minimálne jedného ideologického spojenca. Phil Maffetone, ktorý pripravoval napríklad šesťnásobného víťaza havajského Ironmana Marka Allena, je presvedčený, že maratónu pod dve hodiny sa dočkáme, skôr ako to väčšina ľudí čaká. Napísal o tom aj knihu s jednoduchým názvom 1:59.

Maffetone si myslí, že súčasní bežci majú rezervy, ktoré ak by odstránili, pod dve hodiny by sa dostali už čoskoro. Tvrdí, že kenskí bežci sa stravujú nevhodne. Jedia to isté, čo ostatní v ich dedine. Prijímajú menej proteínov, vitamínov a minerálov, ako by mali. Zato až tri štvrtiny denného príjmu kalórií sú zo sacharidov. Nedokáže odhadnúť, o koľko by boli rýchlejší, keby mali špeciálne upravenú stravu.

Za nezmysel považuje aj odvodzovať maratónsku výkonnosť z časov na desať kilometrov alebo v polmaratóne. Poznamenáva, že pri maratóne získava telo 99 percent energie z aeróbneho systému, kým pri behu na desať kilometrov je to len 90 percent.

V tomto s ním súhlasí aj Andrew Bosch, ktorý je súčasťou tímu SUB2. Ten pripomína, že polmaratónske časy dvadsiatich najlepších maratóncov sú v priemere asi o minútu horšie, ako by podľa prepočtov mali byť. To môže byť tým, že najlepší maratónci sa na polmaratóny až tak nesústredia (a keby sa sústredili, polmaratónsky svetový rekord by mohol byť lepší), ale aj tým, že ich „index únavy“ je nižší, ako sa doteraz predpokladalo. Jednoducho povedané – dokážu nasadené tempo vydržať dlhšie.

Ross Tucker z Univerzity v Kapskom Meste si naopak myslí, že umenie tempa už dosiahlo takmer dokonalosť a ako varovanie pre všetkých, ktorí už-už čakajú na čas pod 2:00, pripomína, že v Londýne v roku 2013 odbehla vedúca skupina prvú polovicu za 1:01:34. To je o jedenásť sekúnd rýchlejšie ako Kimetto pri svetovom rekorde. V druhej polovici však najlepší bežci sveta úplne vybuchli. Najprv zrýchlili na tempo, ktoré by stačilo na čas 1:59:28, lenže potom sa diali neuveriteľné veci. Niektorí z nich bežali záverečné kilometre pomalšie ako prvá žena.

Tsegay Kebede vyhral vďaka tomu, že spomalil zo všetkých najmenej – druhú polovicu mal o takmer tri minúty pomalšiu ako prvú. Väčšina svetových rekordov padá presne opačným spôsobom, keď sa v druhej polovici zrýchli.

Kto to skúsi?

Ani ten najodvážnejší bežec sa zatiaľ nepokúsil o „samovražednú“ taktiku – odbehnúť prvú polovicu maratónu pod hodinu a potom čakať, čo sa stane. Je takmer isté, že by značne spomalil, ale netušíme o koľko. Osobne si myslím, že špičkový maratónec by pri takejto taktike mohol atakovať svetový rekord. Pod dve hodiny by sa však nedostal.

Pre dosiahnutie času pod dve hodiny je dôležité aj to, aby samotní bežci verili, že je to v ich silách. Pred niekoľkými rokmi sa objavil na scéne neuveriteľný talent Sammy Wanjiru, o ktorom odborníci hovorili, že zmení svet maratónskeho behu. Wanjiru bol nielen skvelý bežec, ale ani sa netajil svojimi ambíciami. V roku 2009 vyhlásil, že maratón pod dve hodiny zabehne do piatich rokov. Žiaľ, v roku 2011 zahynul po páde z balkóna, takže nemal možnosť dokázať, že svoje slová myslel vážne.

Aj medzi aktívnymi bežcami sú takí, ktorí sú presvedčení, že dvojhodinová hranica je reálna. Jedným z nich je Geoffrey Mutai. V knihe Eda Ceasara Two Hours (Dve hodiny), ktorá na základe Mutaiovho životného príbehu hovorí o snahe dosiahnuť bájnu métu, Mutai tvrdí, že jeho telo na takýto výkon má, ale prekážkou je štruktúra súťaží. Najlepší maratónci štartujú zvyčajne na dvoch maratónoch ročne, prioritou je víťazstvo, aj keď prémie za svetový rekord sú tiež lákadlom, a podmienky nie sú vždy ideálne, takže príležitostí je minimum.

Vo vlastnú schopnosť dostať sa pod dve hodiny verí aj svetový rekordér Dennis Kimetto. Jeho predchodca Wilson Kipsang je opatrnejší. Podľa neho do desiatich rokov sa dostaneme na 2:01, ale nie pod dve hodiny. Dodáva, že všetko sa začína v hlave bežcov, ktorí chcú prekonať práve existujúci rekord.

Aj keď ide o dve odlišné disciplíny, maratónci by možno mohli nakuknúť do kuchyne športových chodcov. Tí dokázali od začiatku storočia zlepšiť svetový rekord na 50 kilometrov o 2,24 percenta. Bežci potrebujú ubrať zo súčasného rekordu 2,4 percenta. Je to o niečo viac, ale tu do hry vstupuje výkon aktuálneho svetového rekordéra. On totiž neprekonal len svetový rekord, ktorý patril niekomu inému, ale aj svoj osobný rekord, a to o 2,83 percenta. Takto ďaleko – alebo blízko – od dvojhodinovej hranice sú piati bežci. To, že sa isté zlepšenie podarilo v jednej disciplíne, nie je ani zďaleka zárukou, že sa tak stane v inej, ale naznačuje, že to nie je úplne vylúčené.

Ako to bude vyzerať?

Inde ako v Berlíne padol svetový rekord naposledy v roku 2002. Hlavné mesto Nemecka teda vyzerá ako hlavný kandidát na zdolanie dvojhodinovej hranice.

Spomedzi tratí veľkých maratónov na nej bežci nielenže dosahujú najlepšie časy, ale aj najväčšie zlepšenie v porovnaní s ostatnými maratónmi, ktoré bežali. V priemere sú v cieli o 81 sekúnd rýchlejšie ako inde. Časopis Runner’s World však upozornil na jednu maratónsku trať s podobným zlepšením. Je ňou poľské Dębno. Oproti Berlínu má o tri 90-stupňové zákruty menej a aj vhodnejšiu priemernú teplotu.

V Berlíne sa behá v priemere pri teplote 15 stupňov. Znie ako príjemná a optimálna teplota. Ale nie je. Analýza 1,8 milióna maratónskych časov ukázala, že bežci dosahujú najlepšie časy pri teplote 6,2 stupňa. Najrýchlejšie jedno percento bežcov dosahuje vrcholné výkony pri teplote 3,8 stupňa. Priemerná teplota v Dębne? Necelých šesť stupňov. Už len nájsť sponzora, ktorý by zaplatil najlepších bežcov, aby tam prišli.

Dôležitou súčasťou pokusu o maratón pod dve hodiny budú vodiči. Ich úlohou bude nielen rozbehnúť preteky v požadovanom a primeranom tempe, ale aj pôsobiť ako ľudský štít. Testy v aerodynamických tuneloch ukázali, že pri tempe pod dve hodiny sa dá za vodičmi ušetriť až sto sekúnd. Problém je, že vodiči nie sú k dispozícii po celý čas. Čím dlhšie by však vydržali, tým by sa šanca na vysnený čas zvýšila.

Očakávania sa rôznia

Ľudia z projektu SUB2 nie sú ani zďaleka prví, kto položil hlavu na klát a predpovedal, kedy sa maratónsky svetový rekord bude začínať jednotkou. Súťaž športových prorokov už má aj prvého porazeného. Je ním fyziológ David Martin, ktorý v roku 2010 očakával prekonanie dvojhodinovej bariéry už na jar 2015. Nevyšlo. Stále sú v hre François Peronnet a Guy Thibault z Montrealskej univerzity.

V roku 1989 vypočítali, že svetový rekord v roku 2000 bude 2:05:23. Pomýlili sa len o 19 sekúnd. Na rok 2028 predpovedajú čas 1:59:36.

Martin sa spolu s Holly Ortlundovou a Willom Hudsonom podujal na nový výpočet. Tentoraz mu vyšli roky 2029 – 2032. V podobnom časovom rozpätí sa pohybuje aj Mike Joyner, ktorý pred takmer štvrťstoročím určil ako hranicu ľudských možností 1:57:58. Prelomenie dvoch hodín predpovedá na roky 2022 – 2035.

Ross Tucker si myslí, že svetový rekord sa nebude začínať jednotkou skôr ako v roku 2050. Podobne skeptický je Alex Hutchinson. Fyzik, ktorý píše o vedeckých aspektoch športu, pôvodne predpovedal až rok 2075, ale vlaňajší Kimettov rekord ho donútil posunúť hranicu na rok 2050.

Existujú však aj takí, ktorí tvrdia, že ekvivalent dvojhodinového maratónu sme už vlastne videli. Bolo to však v kategórii žien. Svetový rekord Pauly Radcliffovej je 2:15:25, ale keby sa prepočítal podľa pomeru svetových rekordov v polmaratóne, dostali by sme čas osem sekúnd pod hranicou dvoch hodín.

Nie náhodou viacerí upozorňujú na to, že kľúčom k zlepšeniu mužských maratóncov bude aj lepšia ekonomika behu, čiže potreba čo najmenšieho množstva kyslíka pri danej rýchlosti. Radcliffovej sa v rokoch 1992 – 2003 podarilo zlepšiť tento parameter o pätnásť percent. Ak by sa takto zlepšili aj najlepší muži, podľa prepočtov Joynera a Maffetoneho by mali potenciál bežať maratón za 1:45 –1:48. To je zatiaľ výkon z ríše snov, ale pred dvadsiatimi rokmi by sme to isté povedali aj o svetovom rekorde 9,58 na sto metrov.