Ako sa z moslima v Európe stane radikál? Je to podobné ako u neonacistov
Ako sa z bežného britského občana stane extrémista, ktorý odíde budovať Islamský štát do Sýrie?
Teroristom sa cez internet darí nájsť nestálych ľudí, 40 percent z nich trpí duševnou poruchou, hovorí HARAS RAFIQ z britského think-tanku Quilliam, ktorý radí v týchto otázkach premiérovi Cameronovi.
Vašu organizáciu založili bývalí islamisti. Môžete to vysvetliť?
Ed Husein nebol súčasťou islamistickej organizácie, ale bol pod jej vplyvom. Ale Maajid Nawaz patril k organizácii Hizb ut-Tahrir. Strávil tri roky v egyptskom väzení, kde je táto organizácia zakázaná. Mučili ho pri vyšetrovaní pokusu o vojenský prevrat za Mubaraka.
Pochádzal z Británie?
Áno, mal 21 rokov a vedenie organizácie ho vyslalo do Egypta. Vrátil sa a stratil ilúzie o celej ideológii. A niečo s tým chcel spraviť, a tak založil Quilliam. Neskôr sa do nej pridali ďalší bývalí islamisti. Jeden z nich bol súčasný prezident Noman Benotman, ktorý bol poručíkom Usámu bin Ládina vo východnej Afrike. Poznal ho veľmi dobre. Bol tiež vo väzení v Líbyi za Kaddáfího, tiež sa pokúšal o teroristické útoky. Uvedomil si, že toto nebolo náboženstvo, ale politická ideológia, ktorej bol stúpencom, a že to nie je jediná cesta. Ďalší, Usama Hasan viedol džihád v Afganistane proti Rusom. Išiel do Afganistanu nie, aby ochraňoval ľudí, ale aby založil Islamský štát. Pridal sa k mudžahedínom.
Ako sa zradikalizovali?
Zlákali ich charizmatickí rekrúti. Jeden bol imám, druhý vysoký predstaviteľ Hizb ut-Tahrir, čo nie je náboženská, ale politická organizácia. Hovoria, že nie sú náboženskí, že sú islamistickí.
Je táto organizácia v Británii na teroristickom zozname?
Nie. Všade na Blízkom východe sú zakázaní, rovnako aj v Nemecku. No nie sú zakázaní vo Veľkej Británii.
Prečo?
Sú na to tri dôvody. Existuje hranica medzi porušením a neporušením zákona a organizácii sa darí držať tesne na tej povolenej strane. Po druhé, bol strach, že keď ju zakážu, ľudia povedia, že nie sú iní ako Britská národná strana (BNP), čo je pravda. BNP je krajne pravicová organizácia, nie iná ako fašistické organizácie, ktoré veria v antisemitizmus, rasizmus a v nenávisť voči ostatným, ale neporušujú zákon. Tretím dôvodom bolo, že by len prešli do ilegality. Tak fungujú všade inde. V roku 1996 sa ich konferencie v Londýne zúčastnilo 10-tisíc ľudí. Vlani mali tri konferencie a maximálne mali na jednej 500 ľudí. Debatujeme s nimi. Jedna z prvých vecí, keď sme založili Quilliam, bolo debatovať s touto organizáciou, spochybňovať ich názory, presviedčať ich. Šesť či sedem kľúčových členov sme takto vytiahli von.
Nedávno Quilliam uverejnil štúdiu In and Out of Extremism, kde ste priniesli príbehy desiatich ľudí, ktorí prepadli extrémizmu a neskôr sa z toho dokázali dostať. Aké boli závery?
Piati boli islamisti, piati boli krajne pravicoví extrémisti. Niektorí z nich boli teroristi, jeden alebo dvaja boli odsúdení. Iba jeden človek nechcel zostať anonymný. Veľa práce robíme na makroúrovni, hľadáme politické riešenia. Ale touto prácou sme sa chceli pozrieť aj na mikroúroveň. V prípadoch jednotlivcov, ktorí prepadnú extrémizmu, si treba všímať aj psychologickú stránku. A hádajte čo? Zistili sme, že medzi ľuďmi, ktorí sa stanú islamistami, a ľuďmi, ktorí sa pridajú ku krajnej pravici, sú podobnosti. Obe skupiny cítili krivdy, či sa museli vysporiadať s pocitom hanby. Jeden z nich sa hanbil za svoju sexualitu. Stal sa radikálom, pretože sa s ňou nevedel vysporiadať a salafistickým videním sveta sa to snažil kontrolovať. Často hovoril: predstavte si, že sa s niekým hádate, hovoríte mu, že musíte zabiť geja, že z islamistickej perspektívy ho musíte zhodiť z útesu. A predstavte si, že ste to vy. To je boj, ktorým prešiel.
Iba jeden bol homosexuál, čo ostatní?
Boli tam ľudia, ktorí sa cítili zahanbení, pretože nemali vzťah so ženou. Iní cítili krivdu, že si ich niektorí moslimovia doberali, a tak sa stali krajne pravicoví extrémisti. Rôzne veci. Ale čo je zaujímavé? Ľudia z oboch skupín, ktorí sa vrátili späť, majú spoločné menovatele. A jedným z nich bolo to, že v televízii boli moslimskí speváci. Islamistickí extrémisti si uvedomili – aha, aj toto sú moslimovia, moslimovia by takí nemali byť. Aj pravicoví extrémisti si povedali – aha, však nosia oblek, moslimovia by takí nemali byť. A začalo to dialóg. Či už pre krajne pravicových extrémistov, alebo islamistov treba zdôrazňovať fakt, že existujú bežní moslimovia, ktorí nie sú extrémisti. Sú takí ako ostatní, ako napríklad ja. Nosím oblek, hovorím po anglicky, sedíme tu v bare. Takýchto moslimov musia spoznať obe skupiny.
Z Británie dosť veľa ľudí chodí bojovať do Sýrie. Ako sa ich darí zradikalizovať?
V prvom rade, Británia na tom nie je najhoršie, ani Francúzsko či Belgicko. Podľa podielu zradikalizovaných moslimov na počet moslimskej populácie sú na tom najhoršie škandinávske krajiny. Ale bavme sa o Británii. Charizmatickí rekrúti budujú siete online aj offline. Hľadajú zraniteľných ľudí, ktorých niečo trápi a cítia krivdy. Manipulujú s nimi, ukážu im svet, v ktorom jediné, čo im môže pomôcť, je pripojiť sa k ich boju.
Cielene útočia na tínedžerov?
Na všetky skupiny. Keď sa pozrieme na džihád v Afganistane, typický bojovník, ktorý tam išiel, mal medzi 25 až 35 rokmi. Neboli medzi nimi skoro žiadne ženy. Teraz typický človek, ktorý sa zo Západu pridá k ISIS, má medzi 14 až 25. A asi desať percent sú ženy. Prečo? Spôsob, ako sa k nim dá cez internet a sociálne siete dostať a vymyť im mozog, je oveľa efektívnejší, priamejší, osobnejší. Cítite, že sa o vás osobne zaujímajú. Cítite, akoby to bol samotný Al-Bagdádi (líder ISIS). Sociálne siete sú tým prostriedkom, no stále je to iba prostriedok. Nemôžete povedať, že internet radikalizuje moslimov, lebo nejdete online, aby sa z vás stal džihádista. Musíte niečo hľadať, musíte cítiť nejakú krivdu a charizmatický verbovač si vás musí nájsť.
Kto sú tí ľudia, čo ich takto verbujú? Sú to radikáli z Británie?
Z celého sveta. Radikalizovať ľudí môžete zovšadiaľ na svete. Keď s niekým hovoríte cez sociálne médiá a myslíte si, že je v Iraku či Sýrii, nie je to vždy tak. Ľudia v Iraku a Sýrii nemajú čas radikalizovať iných. Jeden z najväčších bojovníkov od klávesnice (keyboard warrior), ako si hovoril, bol Shami Witness. Každý vravel, že je určite z Iraku či zo Sýrie. Minulý rok ho zatkli. Bol z Indie. Bol celkom dobrý v zháňaní bojovníkov v Británii aj všade inde. Lákal ľudí: poď vybudovať náš štát, poď a vezmi si tu niekoho za muža. Rodičia ti nič nedovolia robiť v Británii. Príď a my ťa odmeníme.
Prečo je medzi zradikalizovanými až desať percent žien?
Sú dva dôvody. Jeden je internet. Druhý je ten, že Al-Káida nikdy nevyhlásila Islamský štát. Naopak, Al-Bagdádi ho vyhlásil a pozval ľudí, aby prišli a budovali štát. Al-Káida ženy posiela preč. Oni nechcú ženy, chcú bojovníkov. ISIS chce ženy, deti, každého, aby vybudovali svoj štát. Čím dlhšie sa im podarí udržať štát, tým väčšiu šancu majú na dlhodobý rozvoj.
Vieme, koľko zradikalizovaných ľudí si uvedomí po príchode do Sýrie, že to bol omyl?
Ľudia, ktorí sa chcú vrátiť, spadajú do troch kategórií. Nebezpeční, zbavení ilúzií alebo psychologicky narušení, z toho, čo videli. Každá z posledných dvoch kategórií tam išla s tým, že chce založiť Islamský štát. Nešli tam bojovať s Asadom. Možno tri roky predtým boli hlavne takí, ale za posledný rok a pol odchádzali ľudia najmä s tým, že chcú pomôcť budovať Islamský štát. Verbovači ich presvedčili, že je to krajina mlieka a medu pre každého. Všetci sú si tu rovní, no, hádam, okrem Al-Bagdádiho, ten je rovnejší.
Mnohých ľudí presvedčili aj o teologickom ospravedlnení: Boh chce, aby ste išli, Boh vás odmení. Čoraz viac ľudí má navyše niekoho, kto počas globálnej vojny s terorizmom prišiel o život. Takí ľudia chcú pomstu. Podobne to bolo v Severnom Írsku, kde IRA získala ľudí, ktorým zabili kamaráta či strýka. To sa deje, pretože vojna proti terorizmu prebieha 14 rokov. Poslednou vecou je mentálne zdravie. Idú cielene po ľuďoch s duševnými problémami a je krajina v Európe, kde viac ako 40 percentám odsúdeným islamistickým teroristom zistili, že trpia Aspergerovým syndrómom (formou autizmu, pozn. red.).
Aká je to krajina?
To nemôžem povedať, ale je v Európe. (V EÚ predstaviteľ boja proti terorizmu Gilles de Kerchove povedal, že ide o Britániu, pozn. red.). Niektorí ľudia si to pletú so sociálnou kohéziou, že k islamistom sa hlásia chudobní ľudia, nevzdelaní. To je hlúposť. Vyvracajú to empirické dôkazy. V Británii 44 percent odsúdených teroristov malo univerzitné vzdelanie. Jeden z nich bol prezident Islamskej spoločnosti na londýnskej univerzite UCL. Bol dobre integrovaný do spoločnosti. No naverbovali ho, pretože cítil krivdu. V jeho prípade to bolo to, že si nechcel vziať svoju sesternicu, ktorú mu dohodol otec, ale si chcel vziať svoju priateľku.
Sú ako prostriedky radikalizácie stále dôležití aj radikálni imámi?
Samozrejme, radikálni imámi dávajú teologické opodstatnenie. Čoraz menej a menej sa však teroristi verbujú v mešitách. Každopádne, mnohí saudskí salafisti stále zakladajú mešity a učia salafistickú ideológiu.
Aj v Británii?
Všade vo svete. Pamätám sa na jeden otvorený dokument CIA, ktorý predstavili v americkom Senáte. Písalo sa v ňom, že v roku 2006 saudská vláda minula 60 miliárd dolárov na propagáciu tejto teológie a ideológie. S týmito peniazmi prichádza aj záväzok voči istej forme viery. A aká je to viera? Aký je rozdiel medzi ISIS, ktorého predstavitelia stínajú hlavy, kameňujú ľudí na smrť, a Saudmi, ktorí robia v piatok to isté. OK, jedni nevyhlásili vojnu Západu, to je rozdiel. Ale Saudi rovnako zbičujú liberálneho blogera, odsekávajú ruky, trestajú homosexuálov. Ideologicky veria v rovnaké veci. Stále sú ľudia v Saudskej Arábii, ktorí financujú organizáciu an-Núsru či Al-Káidu. Keď sa na to pozriete, ako túto teológiu podporujú po celom svete, ste prekvapení, že po toľkých rokoch sa týmto ideológiám stále tak darí?
Čo v Európe by sme mali robiť, aby sme zabránili radikalizácii svojich občanov?
Ak niekto poruší zákon, musíte ho zatknúť a súdiť. Ak neporušia zákon, v Británii máme program deradikalizácie. Od počiatku ním prešlo skoro 6-tisíc ľudí. V súčasnosti je miera skoro 100 ľudí týždenne.
Je úspešný?
Je najúspešnejší, aký poznám. Jeden má Nemecko, ďalší má Dánsko. Tam však prevzali saudskoarabský model. Oni vezmú teroristov, ubytujú ich v krásnom dome s bazénom, dajú peniaze, playstation a hovoria, že je to v poriadku. Väčšina z tých ľudí je teraz v Iraku alebo Sýrii. Podobne je to v Dánsku. Tento program podľa mňa neodstrašuje ľudí. Ak niekto odíde do Sýrie, môže sa vrátiť, kedy chce, nič sa mu nestane (ak teda nespáchal zločin). V Británii existuje teroristický zákon z roku 2006. Ak sa pridáte k ISIS, Al-Káide či Boko Haram, porušujete zákon, a keď sa vrátite, zatknú vás a obvinia. Niektorí dostanú nižšie tresty, keď prejdú deradikalizačným programom.
Nie je však vo väzeniach vysoké nebezpečenstvo šírenia radikalizácie?
Úplne. A bol by som radšej, keby ľudia, ktorí sa vrátia a priznajú sa, dostávali nižšie tresty a nastúpili deradikalizačný program. Priraďte im radšej mentora a pracujte s ním. Momentálne máme v Británii 60 mentorov.
Ako to funguje?
Na začiatku mentor danú osobu zhodnotí a navrhne pre ňu program. Najprv si musí získať jej dôveru. Niekedy je jedným z prvých stretnutí futbalový zápas na Old Trafforde či niekde inde. Potom prichádza ťažká práca zničiť radikálne videnie sveta extrémistu. Vytvoríte pochybnosť, kritiku, vediete ho. Snažíte sa ho oboznámiť s vecami ako demokracia, vláda zákona, pluralizmus.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
