Denník N

Zahraničné vlády používajú psychologické finty, aby ľudí postrčili. Slovensko zaspalo

Hrajúce schody majú aj v Bruseli. Reprofoto - YouTube/The Oval Office
Hrajúce schody majú aj v Bruseli. Reprofoto – YouTube/The Oval Office

Klavírové schody v metre vo Švédsku sú slávnym príkladom politiky postrčenia. Keď po nich kráčate, vydávajú zvuky – motivuje to po nich vybehnúť.

„Veľká väčšina ľudí vo vašom okolí zaplatila svoje dane načas,“ píšu od roku 2010 v Spojenom kráľovstve Britom, ktorí sa s platbou omeškali. Výsledok? Včasný výber daní stúpol o 15 percent, štát vybral na daniach o milióny libier viac.

Ide o maličkosť, ale funguje. Vychádza z poznatku, že ľudia sú sociálne tvory – mimoriadne nám záleží na tom, čo robia druhí ľudia a čo si o nás myslia. Ak vieme, že priatelia v našom okolí sú poctivci, ktorí svedomito platia dane, nechceme byť čiernou ovcou, a tak sa radšej podvolíme sociálnemu tlaku.

Ísť proti prúdu by sa nám nemuselo vyplatiť, dôsledkom by mohol byť sociálny trest – posmech, koniec priateľstva a iné.

Máme averziu k stratám

Už niekoľko desaťročí hromadia behaviorálni ekonómovia poznatky o tom, ako funguje naša myseľ a ako sa správame, keď robíme ekonomické rozhodnutia.

Zistili, že musíme opustiť klasickú predstavu, že ľudia sú racionálne tvory, ktoré nepodliehajú chybám a starostlivo zvažujú, či si šetriť na dôchodok, ktorú hypotéku si vybrať, alebo ako sa zdravo stravovať.

Ukazuje sa, že naše rozhodnutia sú, naopak, veľmi iracionálne. Mimoriadne napríklad záleží na podobe či forme problému, ktorý riešime. Ide o nuansy. Ilustrujme to na nasledujúcom slávnom príklade. Predstavte si, že stojíte pred voľbou ísť na operáciu. Chirurg vám povie: „Ak na ňu pôjdete, máte 20-percentnú šancu, že zomriete.“ V druhom variante doktor oznamoval: „Šanca, že zákrok prežijete, je 80 percent.“

Ukázalo sa, že až dvojnásobný počet ľudí sa rozhodol pre operáciu v prípade, že im lekár povedal, že 80 percent ľudí ju prežije. Šanca je, samozrejme, v oboch prípadoch rovnaká. Napriek tomu uvažujeme o zadaní celkom inak.

Na základe tohto a mnohých iných experimentov vedci zaviedli pravidlo takzvanej „nechuti k stratám“ (loss aversion) – ľudia majú tendenciu v oveľa väčšej miere uprednostniť vyhnutie sa strate ako prípadný zisk. Strata, v tomto prípade smrť, nás jednoducho vyľaká a pokriví naše uvažovanie o veci. Ak by sme boli plne racionálni, také vplyvy by v našom rozhodovaní nemali hrať žiadnu rolu.

Britská a americká vláda udávajú trend

V Británii a Spojených štátoch, ale aj v iných západných krajinách (Dánsko, Austrália), vlády konečne pochopili, že ak chcú, aby občania platili dane načas, mysleli na svoje zdravie, životné prostredie alebo dôchodok, musia brať najnovšie poznatky ekonómov a psychológov vážne.

V Británii vznikol v roku 2010 Behavioral Insights Team, vládna inštitúcia určená na aplikáciu poznatkov behaviorálnej ekonómie do praxe. V Spojených štátoch vznikla podobná inštitúcia vlani, volá sa Social and Behavioral Sciences Team.

Tento mesiac vydal prezident Obama nariadenie, v ktorom vládne úrady usmernil, aby sa riadili poznatkami behaviorálnych ekonómov a zavádzali ich do svojich programov.

Podpis na začiatku tlačiva vyvolá nával poctivosti

Minulý rok spravil spomenutý americký tím okolo tucet experimentov. Najviac pozornosti si vyslúžil ten s podpismi na vládnych tlačivách. Americká vláda využíva služby mnohých ľudí, ktorí jej poskytujú tovar a služby všetkého druhu, od špendlíkov po prekladateľstvo.

Keď ľudia vypĺňali nové tlačivá s fakturačnými údajmi, miesto na podpis nebolo klasicky na ich konci, ale na začiatku. Táto malá zmena vyvolala nával poctivosti – po podpise sa ľuďom chcelo menej podvádzať, štát vybral oveľa viac peňazí.

Tieto poznatky vychádzali z experimentu, ktorý spravila Lisa Shu z Northwestern University a jej tím v roku 2012.  Vyšiel v časopise PNAS. Majitelia poisťovní vtedy použili rovnaké tlačivo s podpisom hore. Za ním bola veta: „Sľubujem, že informácie, ktoré poskytujem, sú pravdivé.“ Zákazníci, ktorí si prenajali auto, v ňom mali zaznačiť, koľko kilometrov s ním prešli.

Do experimentu zaradili viac ako 13-tisíc ľudí a 20-tisíc áut. Ukázalo sa, že ľudia s novým tlačivom hlásili oveľa väčší počet kilometrov – možno stále podvádzali, ale oveľa menej ako tí, čo tlačivo podpisovali dole. Tí museli, naopak, klamať, keď počet prejdených kilometrov znižovali.

Potom sú tu aj iné zásahy – americkej vláde sa podarilo zvýšiť množstvo pôžičiek, ktoré si zobrali farmári, alebo účasť na úsporných plánoch policajtov a hasičov jednoduchými správami či listmi, ktoré ich na tieto služby upozornili. Prednedávnom sme informovali, že vo Švédsku zvyšujú počet ľudí ochotných darovať krv správou o tom, že vašu krv použili a pomohla inému človeku, ktorý ju potreboval.

Klavírové schody

Reč je tu o stratégii takzvaného „nudgingu“. „Je to postrčenie k istému typu správania,“ povedala pre Denník N Emília Sičáková-Beblavá, riaditeľka Ústavu verejnej politiky FSEV Univerzity Komenského v Bratislave.

„To znamená, že vláda, parlament alebo lokálna samospráva explicitne nehovoria, že istý typ správania je povinný, ale celý proces nastavia tak, aby nás motivoval k správnemu rozhodnutiu. Pomerne slávnym príkladom sú ‚klavírové schody‘ v metre vo Švédsku. Keď po nich kráčate, vydávajú zvuky. Je to zábava, ľudia sú motivovaní po nich vybehnúť a spraviť niečo dobré pre svoje zdravie,“ dodala Sičáková-Beblavá.

Politiku „nudge“ nám opísal aj Matej Šucha zo spoločnosti Mindworx. Firma sa špecializuje na konzultácie v oblasti behaviorálnej ekonómie. „Ak napríklad chceme, aby sa deti v školských bufetoch stravovali zdravšie, umiestnime zdravé maškrty na najviditeľnejšie miesta a sladkosti dáme na tie menej viditeľné a hlavne preč od pokladníc,“ povedal.

Šucha opisuje aj iné príklady z politiky „postrčenia“. „Pokúsiť sa, aby vodiči dodržiavali rýchlosť, môžeme aj iným spôsobom ako pokutami. Čo keby sme vedľa cesty umiestnili radar a všetkých, ktorí idú predpísanou rýchlosťou, by sme zaradili do každotýždňového žrebovania o 100 eur? Alebo – ako zabezpečiť, aby na diaľnici D1 medzi Bratislavou a Trnavou nejazdili autá v strednom pruhu, keď nemusia? Mohli by sme ho skúsiť zúžiť a pravý pruh, naopak, rozšíriť. Vodičom by sa šoférovalo lepšie vpravo a nemali by dôvod zostávať v nepríjemnom strednom pruhu,“ vraví.

Slovensko zaspalo

Sičáková-Beblavá hovorí, že Slovensko v aplikácii poznatkov behaviorálnej ekonómie do praxe za zahraničím výrazne zaostáva. „Sme na tom veľmi slabo. Na úrovní univerzít sa o tom diskutuje na pár programoch. Na úrovni oficiálnej moci zatiaľ nepoznám pracovisko takého typu, ako má USA či Británia. Je to skôr otázka do budúcnosti. Myslím si však, že by to bolo veľmi potrebné,“ povedala pre Denník N.

Že na tom Slovensko nie je so zavádzaním týchto inovácií práve najlepšie, nám potvrdil aj Šucha.

„Občas sa človek stretne s náznakmi ‚nudgeov‘, avšak vo veľkej väčšine prípadov nie sú zrejme zámerné. Vezmite si napríklad parkovanie na bratislavskom letisku. Namiesto klasických šikmých boxov (__/ / / /___), do ktorých viete zaparkovať predkom auta, sa rozhodli boxy nakresliť opačne (___ ___). Väčšina ľudí si povie, že to iba otravuje život, avšak z behaviorálneho hľadiska to môže byť nápomocné. Ľudia do boxov musia zacúvať, to znamená, že z nich vychádzajú predkom. Tak majú lepší výhľad, môže sa tak predísť nehodám. Napriek tomu, že je to zaujímavé riešenie, nemyslím si, že je zámerné.“

Politika postrčenia nie je bez kontroverzií a problémov. Veľa sa diskutuje o tom, či nejde o manipuláciu, stranou nie je ani debata o účinnosti zavedených praktík, ktoré môžu po určitom čase celkom zmiznúť. To sú legitímne otázky, ale pokiaľ sa o nich na Slovensku nezačneme seriózne baviť, odpovede na ne sa nikdy nedozvieme.

behaviorálna ekonómia

Teraz najčítanejšie