Rozhodnutie poľského ústavného súdu neotrasie právom EÚ. Ale…
Dnes by sme sa už na našom Ústavnom súde neveľmi riadili skúsenosťami a rozhodnutiami poľských kolegov.
Autor je bývalý predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky
Rok 1993 bol pre Ústavný súd Slovenskej republiky úvodom do ochrany ústavnosti v samostatnom štáte. Nedostatok znalostí, praktických zručností a žiadna ozajstná história (okrem toho, že prvý ústavný súd v Európe vznikol v prvej Československej republike) viedli k štúdiu skúseností iných „zabehaných“ ochrancov ústavnosti. V Nemecku, u rakúskych susedov a napokon sme sa poučili aj z rozhodovania Ústavného tribunálu Poľska. Bolo to inšpiratívne.
Začítanie sa do rozhodnutia tohto Ústavného tribunálu zo 7. októbra 2021, číslo K 3/21, ktorým boli vyhlásené niektoré články Zmluvy o Európskej únii (čl. 4 ods. 3, 19 ods. 1) za nesúladné s Ústavou Poľskej republiky, je preto tak trochu šokom.
Takéto nadradenie ústavy členského štátu nad právo Únie, osobitne nad Zmluvu o EÚ, ktorá je zakladajúcim ústavným aktom, otvára dosť veľa nepríjemných otázok. Okrem toho zhoršuje kvalitu vzťahov medzi členským štátom a Úniou, ale aj medzi členskými štátmi navzájom.
Prednosť práva Únie nie je samoúčelná
Prednosť práva Únie pred právom členských štátov je základnou zásadou. Vyplynula z rozhodovania Súdneho dvora Európskej únie. Platí od pamätného rozsudku č. 6/64 z 15. júla 1964 vo veci Costa/ENEL. V roku 2009 bola potvrdená vyhlásením členských štátov číslo 17, pripojeným k Zmluve o fungovaní Európskej únie.